„Ty si jednoducho kolosálny debil. Vieš o tom?"

Zatvári sa tak, akoby som ho urazila, ale predsa toto musí vedieť.

„Už som to niekedy počul." Usmeje sa.

„Neusmievaj sa, imbecil. Ako si toto mohol dopustiť? Urobil si to naschvál, však?" Konečne zodvihnem zo zeme ten poklad, ktorý je teraz na márne kúsky. Moja jediná pamiatka. Slzy mám na krajíčku, aj keď mnou lomcuje zároveň aj potláčaný smiech.

„Zlatko, pokoj. Možno máš pravdu, ale toto musíš uznať. Ani ten tam hore nechce, aby nás tvoja matka sprevádzala po zvyšok života." Konečne zoberie metličku, zmeták a popol svojej svokry hodí do kozuba.