Spev vĺn - Nylien4 Danees

Roky sa plavil po vodách týchto morí a nikdy nepočul ten bájny zvuk, ten postrach každého námorníka. Ten zvuk, keď vlny začnú spievať. A spievajú tak očarujúco, že muži sami skáču do rozbúrených vĺn, len aby tej neodolateľnej melódii a hlasom mohli byť bližšie.

On už vedel, čo za tým bolo. Za tie roky to námorníci vypozorovali a napriek tomu to nebolo o nič menej nebezpečné. Mohli za to sirény, usadené na ostrovoch, často ďalekých, a tie čo nemohli mužov lákať svojou krásou, to robili svojim hlasom. Dokázali spievať tak, že ich hlas sa niesol po vode široko ďaleko a znelo to, akoby to vlny samotné spievali a lákali k sebe. Sirény potom len počkali, kým sa im na niektorom z ostrovov vyplavia mŕtve telá námorníkov a s radostným smiechom sa mohli pustiť do odrezávania tých najchutnejších častí z ich tela.

Počul povesti o ich kráse aj o ich hlase, ale plne im neveril. Len málo mužov dokázalo odvrátiť zrak alebo si zapchať uši a prežiť a potom o tom rozprávať. Považoval to množstvo mŕtvych za absurdné a všetkých čo podľahli za slabých. Zdolal toľko morí, toľko búrok, ktoré boli krajšie a nebezpečnejšie než hocijaká žena. Po tom všetkom ho nezdolá spev nejakej z nich.

S pirátskym klobúkom hrdo nasadeným na vrchu hlavy brázdil moria bez obáv. Za sebou mal skúsenú a zdatnú posádku, ktorá verila vo svojho kapitána. To oni boli postrachom morí a žiadne Sirény nemali právo im tento titul uzurpovať. Ale niekedy, keď stál sám za kormidlom a pozoroval nekonečnú tichú hladinu, premýšľal, prečo jeho lodi ešte nikdy nezaspievali.

***

Jedna zo Sirén sedela na neďalekej skale skrytej v hmle, a premýšľala nad tým tiež. Pamätala si tohto piráta od čias, kedy ho otec nosil so sebou ako dieťa na lodi, až po deň, kým jej sestry nezačali spievať a nespravili z nej ďalšiu z mnohých trosiek pod hladinou. Chlapec tam vtedy nebol.

Znovu ho videla až o niekoľko rokov, v čase, kedy ako mladý slúžil inému kapitánovi. Niekedy prenasledovala pod hladinou ich loď a pozorovala ho, ako sa učí. To však nebol dôvod, prečo išla za ním. Ani to, ani jeho príťažlivá tvár nie. Bol to jeho hlas. Keď námorníci burácali svojim hromovým spevom a krátili si čas, ten jeho vždy vynikol nad všetky ostatné.

Roky ho sledovala a počúvala a strážila. Sirény mali právo za život ušetriť jedného muža, ktorého si vzali za manžela. Aj na to ho však museli stiahnuť pod hladinu, zabiť a spraviť niečím iným. Táto loď by už dávno bola potopená, keby si ho nevybrala. Chcela mu dopriať jeho ľudský život, než si ho vezme. Jej sestry už však dlhšie nechceli vydržať. Žiadna loď nemohla takto dlho plávať okolo ich ostrovov bez ujmy.

A tak sa zľahka usmiala, keď hľadela na jeho zamračenú tvár a akoby vedela dôvod tých vrások, začala spievať.

***

Vlny spievali.

To, o čom celý život počúval, to, čo už vyzeralo len ako vymyslená bájka, sa konečne stalo.

Okamžite ho ten hlas opantal, nedal mu ani šancu na odboj. Znel úplne inak ako si predstavoval. Nebol to len krásny spev ženy, bolo to niečo mimo tohto sveta a zároveň presne to z neho, čo tak miloval - znelo to ako burácanie mora, hromobitie bleskov, zavíjanie vetra. Bolo to divoké ale tiež nežné, a volalo ho to k sebe ako nikdy predtým.

On sa však nechcel vzdať bez boja. A tak začal spievať tiež.

***

Jeho melodický ale dunivý hlas sa pridal k tomu jej a ona vedela, že sa ju snaží prehlušiť. Teraz už však spievali aj jej sestry. Prvýkrát spievali úplne všetky spolu, aby túto loď a jej nezdolaného kapitána potopili. Niektorí z jeho námorníkov už skočili do mora, iní sa pridali k jeho spevu. Bola to jediná loď, kedy toľko jedincov dokázalo odolať takému náporu hlasov. Aspoň kým to boli len hlasy.

Sirény zliezli zo svojich skál a vystrčili svoje krásne hlavy a telá priamo pod loďou, kde spievali ďalej. Teraz už hlasy mužov utíchali, keď naťahovali ruky a nechávali sa sťahovať pod hladinu.

Loď, ktorú nemal kto ovládať, narazila na skaly a do jej vnútra začala prenikať voda. A tak aj tá pomaly klesala čoraz hlbšie pod spievajúce vlny.

***

Kapitán stál za kormidlom a spieval ďalej. Vedel, že už nemá posádku a ani loď, no to ho nezastavilo v úmysle prežiť.

Zastavila ho až ona, keď sa vynorila priamo pred ním. Bola vyššia ako on, vyzerala ako more samotné a natiahla k nemu ruky, spievajúc. A on odrazu pochopil, prečo toľko námorníkov zomiera. Neboli krásne tak ako ľudské ženy. No ich hlas znel ako more, ony vyzerali ako more a more bolo to, čo námorníci milovali najviac.

„Budeš mojím mužom," povedala mu a aj keď vedel čo tá veta znamená, jej ruky vzal do svojich.

Spievali spolu až pokým ho bozkom nestiahla pod hladinu.