Autorka sesbírala pouze nejvyšší hodnocení. 5b od každého!

Vstup zakázaný - Nylien4 Danees

Nemala rada svoju prácu.

Kým Eros a jeho malí okrídlení poskoci poletovali po svete a strieľali do ľudí šípy lásky, mysliac si, aké požehnanie im vnášajú do života, ona bola tá, čo videla skutočné následky a potom musela upratovať ich neporiadok. Ich šípy lietali akoby o nič nešlo, akoby tým toľkým ľuďom nezničili životy, srdcia aj duše. Ich nedbanlivé zásahy triafali presne a často v nevhodných chvíľach a situáciách.

Videla už všetky lásky – neopätované, zakázané, hriešne, boľavé a aj tie smrteľné. Len málo z nich sa končilo dobre a ona nemusela zasahovať. Priala si, aby tí hlúpi anjeli triafali lepšie a vhodnejšie. Mohli vytvoriť toľko krásnych situácii, toľko nezabudnuteľných lások, toľko takých, čo by pretrvali veky. Niekedy ich podozrievala, že sú len škodoradostní a že si užívajú toľkú moc, koľkú skrýva jeden jednoduchý šíp. Že ich baví sledovať, čo dokážu spôsobiť.

Vedela to, pretože kedysi bola tiež jednou z ľudí a do srdca sa jej nechcene zapichol ten kus prekliatia. Cítila veci, čo si nemyslela, že by boli možné, s intenzitou, ktorá ju zabíjala. A nakoniec to aj dokázala, keď jej láska zostala iba jej a nikto jej ju nevrátil. Bolo to už dávno. Niekedy stále videla svoje telo v šatách, ktoré boli predtým čisté ako sneh, než to po skoku z veže prekryla červená krv. Jej meno vtedy bolo Adonia.

Ako nahá duša práve nad tým telom stála a prosila bohov, aby s tým mohla niečo spraviť. Keď vypustili do sveta bezstarostných cupidov, tak nech je tam aspoň jedna bytosť, čo po nich bude upratovať, ak si ich nedokážu skrotiť sami. Podozrievala však aj ich, že sa na ľudských osudoch často všetci spoločne zabávajú a že jediný dôvod, prečo jej žiadosť vyslyšali bolo, aby sa mohli zabávať ešte viac. Na tom, ako sa niekto pokúša hojiť ľudské srdcia.

A tak sa teraz nechala nevidená vždy unášať nosom za hnilobnou vôňou ďalšieho zlomeného srdca. Prešla do človečieho vnútra vždy nehmotná, nevidená a necítená. Len niektorí sa občas striasli pri tom kontakte a iní obzreli za seba, pretože mali pocit, že im niekto robí spoločnosť. Až na samotnom srdci sa zhmotnila do miniatúrnej bytosti, vybrala svoje nástroje a pustila sa do práce.

Hojiť srdcia nebolo ľahké. Skúsila za tie veky veľa pokusov a omylov a nakoniec zistila, že ten najjednoduchší je najefektívnejší. Nie vždy a nie pri každom, ale bolo to niečo. Šum krvi a dunenie otriasali jej telom, kým poctivo vyberala kúsky zlomeného šípu, všetky triesky a úlomky. Každú ranu za nimi vyčistila a zašila – len tú najväčšiu po hrote nie, tú čakal iný účel. Vedela, že jej starostlivosť je niečo, čo človek aj tak skoro nepocíti, pretože aj keď ošetrí jeho srdce, duša zostane zničená. Ale často to pomohlo aspoň začať ten liečivý proces.

Kým sa dotýkala srdca, vždy cítila príbeh za jeho deštrukciou. Často pri práci plakala, kým sa ňou hnali všetky tie pocity, všetky obavy a naplnené strachy, všetky nečakané zrady a zničené nádeje.

Nemala rada svoju prácu. Naozaj nie.

Na konci toho všetkého srdce jemne pohladila a dúfala, že cez všetku bolesť k nemu aspoň úlomok tej nehy prenikne. Zostalo spraviť už len poslednú vec, tú najdôležitejšiu. Aby mu dopriala čas na hojenie a predišla ďalším ranám, zaplnila dieru po hrote klincom a zavesila tam jednoduchú tabuľku s nápisom „Vstup zakázaný". Žiaden zlomyseľný, avšak ani dobre mierený šíp tak už do srdca preniknúť nemohol. Žiaden iný človek sa doňho nedostal, žiadne zrady a bolesti.

Kedysi si priala, aby to niekto spravil pre ňu. Aby z jej srdca spravil pevnosť, kam sa nedalo dostať a zničiť ho, keď to ona sama nedokázala. Tak to teraz robila za ľudí. Nedostala sa ku všetkým, bola iba jedna. Ale spravila to pre veľa z nich a dúfala, že nájdu lásky v sebe dostatok už len pre seba a nikoho ďalšieho si už nepustia tak blízko, aby ich to stálo srdce, dušu alebo dokonca život.
E
ros a jeho cupidovia považovali za prekliatie ju. Obviňovali ju, že jediné čo robí, je že ľudí odkazuje na život plný samoty, že nikdy neokúsia pocit naplnenia, keď šíp trafí dobre. Že to zlomené srdce nezahojí nič nové, lepšie. Kým klincovala ďalší zakázaný vstup, kričala na nich, že s tým prestane, až keď začnú svoje strely lepšie mieriť.

Vedela, na aké osudy ľudí odkazuje a vedela, že veľa z nich bude trpieť aj takto. Videla však priveľa tragických osudov zásahu šípu a preto verila, že robí menšie zlo. Nakoniec sa našlo vždy niekoľko silných jedincov, čo si tabuľku so zakázaným vstupom dokázalo zo srdca vytrhnúť a ak si tam niekoho vpustili, tak preto, že sami chceli a nemohol za to už žiaden hlúpy šíp. Alebo, keď sa ich srdce zahojilo, niekedy odpadla aj sama.

Avšak dovtedy musela klincovať a plakať a cítiť a ľutovať tých, ktorých zakázaný vstup sa už nikdy neotvorí.

Nemala rada svoju prácu.