Medúza - Nylien4 Danees

Ten deň ju Perseus nezabil.

Odmietla sa znovu stať obeťou ďalšieho muža. Brali si čo chceli bez dovolenia, bez zastavenia a už toho bolo dosť. Vedela, že ju svet vidí ako monštrum, a dlho sa proti tomu snažila bojovať. Prečo by ona mala byť beštiou? Za to, že sa narodila s peknou tvárou? S telom, ktoré muži chceli a mysleli si, že naň majú nárok? Za to, že verne slúžila svojej bohyni, ktorá ju prekliala? Za to, že sa utiahla na ostrov, aby mala pokoj, a oni ju aj tak stále lovili?

Pošpinili jej telo, prekliali jej podobu, zničili jej život a udupali jej dušu.

Aj po tom všetkom, po všetkom násilí a zradách, sa snažila dožiť svoj život v pokoji. Spoločnosť jej tu robili len lesné tvory, ku ktorým chovala náklonnosť. Zvieratá nerobili zlo pre potešenie ako ľudia. Mala rada ich spoločnosť a trpela, keď zistila, že ju nemôže mať. Zo začiatku zabúdala na svoje prekliatie a keď malých tvorov vzala do rúk, s láskou na nich pozerajúc, ich srdce zastalo a zmenili sa na kameň. Ich neživé podoby potom so starostlivosťou rozložila po svojej jaskyni ako konštantnú pripomienku toho, že z nej spravili vraha a že musí byť opatrná.

Neskôr si oči začala preväzovať kusom látky a keď teraz sedávala v lese, nevidela čo sa jej obtiera o telo alebo sa ukladá do lona. Iba cítila mäkkú srsť alebo pierka pod prstami a šťastne sa usmievala. Lesné tvory za ňou chodievali samé, aj napriek hadom v jej vlasoch, ktoré vtedy vždy pokojne oddychovali. A po večeroch, keď bola v jaskyni sama, boli ony jej spoločníkmi. Syčali jej do ucha a ona jemne hladkala ich telá. Bola to spoločnosť, na ktorú najskôr nebola zvyknutá – iné tvory, ktoré boli súčasťou jej hlavy. Teraz už s nimi však zrástla nie len navonok, ale aj vnútorne a bola za nich vďačná.

Naučila sa žiť so svojim prekliatím, naučila sa tlmiť krik z nočných môr, kedy sa jej dotýkali nechcené ruky, naučila sa zniesť svoju vinu za kamenné tvory po jaskyni. A myslela si, že to konečne bude stačiť, že už trpela dosť. No teraz si z nej spravili trofej, vyhlásené monštrum, ktorého smrti sa dožadovali davy, ktorým nikdy neublížila. Ústa, ktoré patrili ľuďom, ktorých nepoznala, kričali nenávistne jej meno a chceli ju mŕtvu. A tlieskali odvážlivcom a hrdinom, keď pátrali po jej ostrove.

Najskôr sa im darilo zastihnúť ju nepripravenú. Teraz však žila v konštantnej paranoji a už ich čakala. A tak sa na jej ostrove v rôznych polohách, na rôznych miestach, kamenné sochy mužov, čo ju prišli zabiť. A čím viac ich bolo, tým viac ich chodilo, pretože tým preslávenejšie monštrum bola. Výzva, ktorú bolo treba zdolať. Rovnako ako ňou kedysi bola pre Poseidona, keď ho odmietla.

Keď pred ňou skamenel aj Perseus, ktorému nepomohli ani dary od bohov, vedela, že bol posledný, čo ju tu prepadol. Najbližšie pošlú celé vojsko alebo ju prídu zničiť samotní bohovia, ktorých krutosť ju priviedla až sem. A vedela by ju priviesť do ešte väčšieho utrpenia, kým sa budú zhora smiať. Odmietla čakať, kým znovu určia jej osud. Rozhodla sa ho vziať do svojich rúk.

Posledné roky trénovala v boji. Musela, inak by ju už dávno zabili. Mala svoj krik a svojich hadov a mala svoj smrtiaci zrak. A najskôr si myslela, že to bude stačiť. Potom však videla, ako sú chodiaci hrdinovia čoraz prefíkanejší a vynaliezavejší a tak sa rozhodla poistiť. A teraz, keď pred ňou stál porazený Perseus, vedela, že spravila správne.

Dlhšie neváhala. Vzala svoj luk aj svoje dýky. Všetko na seba pripevnila, luk ponechala v rukách a nechala za sebou svoj domov aj kamenné sochy, čo kedysi boli vražednými mužmi alebo nevinnými tvormi. Už dlhšie nechcela čakať, kým si po ňu prídu. Rozhodla sa im vyjsť naproti – nie len hrdinom, ale všetkým ľuďom, pretože aj oni ju chceli mŕtvu. Ak chceli monštrum, tak ho majú mať.

Išla mestami plnými ľudí ako prírodná pohroma. Jej prenikavý krik do nich zasial paniku, jej oči ich jedného po druhom menili na kameň a keď pred ňou začali utekať, nemohla byť šťastnejšia. To jediné od nich predsa celý život chcela – aby išli preč od nej, aby jej dali pokoj.

Nakoniec vyšla až do samotných nebies, kde už bohovia čakali. Krutí, vyžívajúci sa v násilí, berúci si aj to, čo im nepatrilo. Vedela, že proti nim nič nezmôže a napriek tomu kričala a strieľala šípy a hľadela na nich jej smrteľným pohľadom a videla strach. Pretože ich prekliatie sa otočilo proti nim a napriek tomu že ju zdolali, bojovala odhodlane a ich rany sa hojili dlho potom.

Sama sa stala sochou, ktorá teraz stála v jednej z ich sál. A ako rokmi kameň postupne opadával, dopadal do očí ľudským ženám a vkladal do nich niečo z kamenného pohľadu medúzy, aby aj oni dokázali odradiť neodbytných mužov.