„Sklapni a zmizni odtiaľto!" skríknem po ňom a automaticky mu začnem tykať bez toho, že by som sa obzrela, kto ma vyrušil pri mojom pokuse o samovraždu. Vyľakal ma. Predpokladala som, že sa tu nachádzam sama. Prečo nemôže ísť nikdy nič podľa plánu? Privriem oči a chladivý novembrový vietor mi sfúkne z hlavy moju červenú štrikovanú čapicu. Mala som zomrieť v nej. Je to posledná vec, ktorú mi matka darovala.

„Nemáš to tu rezervované. Ako vidím, rovnako ako ja si využila, že praktikantky z detského zabudli pri svojej fajčiarskej pauze zavrieť dvere na kľúč. Tak čo? Rakovina, choré srdce, pečeň, zlyhávajú ti obličky? Zatiaľ som ťa tu nevidel, keď si ale vyskočila až hore na túto úzku rímsu a lúčiš sa so svetom, asi ti veľa času neostáva," chlapčenský hlas za mojím chrbtom pokračuje v hovorení naďalej aj napriek môjmu pohrozeniu.

Očakávala som, že ma začne súdiť a vyhadzovať na oči, aký blbý nápad to bol. Namiesto toho ja počujem len sarkazmus a žiadny nadnesený pátos. Premávka dolu pod mojimi nohami je v neustálom pohybe. Svet by sa v ničom nezastavil. Keby sa tu nezjavil, už minútu by som ležala na tej zemi so zlomenými väzmi a nehybnými očami. Nie. Schválne som ich zavrela. Počas pádu dole by som ich neotvorila. A dúfala by som, že to bude čo najkrajtší proces.

„Nič ťa do toho," neprezradím mu svoje dôvody a nechávam ho v domnienke, že som sa k tomuto kroku uchýlila kvôli svojej smrtiacej diagnóze. Z istého uhla pohľadu mám nevyliečiteľnú nemoc. Nezaberajú na ňu žiadne tabletky. Nenachádzam na ňu iného riešenia.

„Len som sa pýtal. Práve som ti zachránil život, mala by si mi byť vďačná. A čo sa týka tvojej voľby skočiť, keby si chcela tichú smrť, vybrala by si si súkromnejšie miesto. Nie takéto verejné, kde by ťa mohol každý vidieť," dobiedza a ja sa na neho po prvý raz musím zo zvedavosti pozrieť. Pootočím krkom, nohy sa mi chvejú a sú také nestabilné, ako keby boli rovno vyrobené z neforemnej lepkavej želatíny. Z nosa mu trčia hadičky, ktoré vedú k tmavozelenému vaku, ktorý má prehodený cez plece. Opiera sa lakťami o murovanú časť balkónu a na perách ma usadený úškrn. „Som Matúš, mimochodom," predstaví sa mi, keď ho už hodnú chvíľu zmätene pozorujem, a natiahne ku mne svoju pravicu. Ohrdnem ponúknutou rukou na znak zoznámenia a opatrne zliezam dole.

Cítim sa byť slabá a celé moje vnútro je akoby na vode. Žalúdok mi robí nepríjemné kotrmelce, z ktorých ma napína, a ja ledva stíham pregĺgať, aby som tú nahromadenú kyselinu dokázala v sebe udržať a nepovracala sa priamo pred jeho očami. Netúžim, aby dnes bol svedkom ďalšieho z mojich zlyhaní. Keď mám pravdu povedať, prajem si čím skôr mu zmiznúť z dohľadu a nikdy ho nestretnúť. Vybrala som si toto miesto kvôli tomu, že je dostatočne vzdialené od nášho bytu.

Čo ak by ma musel prísť môj otec identifikovať? Na to som vôbec nemyslela. Nechcela som to urobiť niekde, kde by ma mohol nájsť. Tá správa o smrti jeho jedinej dcéry mala prísť od niekoho cudzieho. Aspoň by ma nemal na očiach a vyrovnal sa s tým rýchlejšie.

„Neodsudzujem ťa, dievča z balkónu. Každý prežívame z času na čas menšie skraty. Ja som rád, že si neskočila. Len si vezmi, že si odbremenila záchranárov a policajtov od upratovania toho neporiadku. Nedorazila by si k zemi v celosti. Do rakvy by ťa museli poskladať ako nejaké puzzle," prechádza na čierny humor a hoci nejavím žiadne známky priateľskosti a mračím sa na neho, on je pomerne nezastaviteľný a ide si svoje. Som vyvedená z rovnováhy a všetko sa so mnou točí. Pred očami sa mi zahmlieva. Zrádza ma vlastné telo.

„Si divný. Daj mi pokoj, odchádzam," nájdem v sebe posledné zvyšky síl na to, aby som ho v krátkosti odbila, a trmácam sa k pootvoreným plastovým dverám, ktoré mali byť o takomto čase podľa nemocničného poriadku zatvorené.

„Len mi povedz, či si v poriadku. Robím si o teba starosti," nástojčivo nalieha a siahne na mňa rukou. Obratne sa vyšmyknem a pohrozím mu. „Neopováž sa niekomu povedať, že si ma tu videl. Budeš mlčať ako hrob, počul si ma? A neprenasleduj ma! Môžem ti byť ukradnutá. Ja viem celkom určite, že ty mne ukradnutý si!" nekontrolovane po ňom ziapem, nachádzam stabilitu vo svojich nohách, a čo najrýchlejšie cez neho prefrčím k dverám a nasledovne sa valím kľukatým schodiskom k zadnému východu.

Rútim sa dole schod po schode, horúce slzy zaplavujúce v neutíchajúcom vodopáde moje líca a vyschnuté pery, a premietam si udalosti posledných minút. Naozaj som bola rozhodnutá ukončiť toto trápenie. Pevne rozhodnutá. Žiadny rozmar. Neuľavilo sa mi, keď ma zastavil. Najhoršie na tom je, že nemám ani poňatia, prečo som teda neskočila. Mohlo mi byť ukradnuté, že ma pri tom bude vidieť niekto neznámy. Bol to akýsi druh reflexu.

Nenechávam si čas ani na vydýchnutie. Žiadne prestávky. Schody beriem po dvoch, pretože mám pocit, že sa dusím. Hrdlo mi zviera, zabraňuje príchodu kyslíku a moje pľúca nespolupracujú. Akoby som sa nachádzala hlboko pod hladinou mora, plávala dokola a nevynárala sa. Cudzie ruky ma zatláčajú hlbšie a hlbšie, a ja nemám dostatok síl na bránenie. Nevládzem s nimi zápasiť. Dlávia ma a nepoľavujú. Požierajú môj racionálny úsudok.

*****

„Aký si mala deň, Júlia? Táto hodina, ktorú trávime spoločne, by sa dala využiť aj užitočnejšie, než len mlčaním a hľadením do prázdna. Nie si tu po prvýkrát. Môžeš so mnou hovoriť o všetkom. Ja si ťa vypočujem, poprípade ti rada pomôžem. Avšak bez toho, že budeš spolupracovať, sa nedostaneme nikam. Dovoľ mi byť prospešná," nabáda ma moja cvokárka sediaca oproti mne vo svojom hnusnom bordovom kresle. Sama nemá vyrovnaný život, ako by mohla pomôcť mne?

„Vyhovuje mi sedieť, mlčať a hľadieť do prázdna," odpoviem jej stroho a strojene ako zvyčajne. Jej poznatky zo sedení so mnou ako jej pacientkou sú viac-menej získané pozorovaním. Pravdaže sa pred ňou neotváram. Urobila som jedinú chybu a odhalila som sa pred otcom. V čase dospievania ma pristihol priamo pri čine. Rezala som sa. Donútil ma chodiť sem. Asi nie je nutné podotknúť, že tieto sedenia so psychologičkou nezaberajú.

„Júlia, prosím. Tvoj otec sa trápi, prirodzene má o svoju jedinú dcéru strach. Čo ten denník? Skúsila si to?"

„Denník je pekný, má taký uhladený dizajn, s čiernou nikdy nič nepokazíte," nepodám jej priamu odpoveď, pretože potrebujem naťahovať čas a nemám sa do preberania serióznych tém, ako sú napríklad samovražda a vôľa umrieť. Nepochopila by to. Nikto to nechápe. Ja tiež nie.

„Júlia," zdôrazní moje meno mentorsky, husté mihalnice pod sklíčkami elegantného rámu čierno-žltých okuliarov v nedbanlivom prižmúrení očných viečok, ako predzvesť toho, že sa schyľuje k môjmu pokarhaniu. Vlastne ju obdivujem. Stráca s nami vyšinutými svoj drahocenný čas v domnienke, že pre nás jestvuje nádej na danie sa do normálu. V to som prestala dúfať už dávno. Nezlepší sa to. „Nezahováraj, chcem s tebou viesť obyčajnú konverzáciu. Chcem vedieť, ako sa ti vedie."

„Viete o mne za tie roky už všetko. Nemusím vám nič hovoriť. Poznáte ma."

„Čo si robila včera? Cez víkendy zvykneš mávať voľno, bola si niekde?" položí mi otázku a ja nepremýšľam dlho nad svojou odpoveďou. Poznám ju a viem, že by to v nej vzbudilo podozrenie, ktoré by hneď alarmovala u môjho otca. Nacvičila som si svoju odpoveď. Aj výraz pred zrkadlom, aby som vyznela vierohodne.

„Prechádzala som sa po meste. Sledovala ľudí a ich bezvýznamné úlohy na tomto svete. Nič špeciálne. Však to poznáte."

„Každý máme svoju úlohu a postavenie na tomto svete, Júlia. Prečo si myslíš, že v ňom hráme nepodstatnú rolu?" chytá sa mojej zákernej odpovede, ktorou som chcela docieliť ďalšie zaujímanie sa o moje mentálne rozpoloženie.

„Nie sme takí podstatní, ako si namýšľame. Predovšetkým sme ľahko nahraditeľní. Svet bez nás by bol rovnaký, ako včera a predvčerom."

„Svet možno áno, ale ľudia nachádzajúci sa v tvojom blízkom kruhu nie. Chýbala by si im a tvoju neprítomnosť by pocítili. Zasiahlo by ich to."

„Pani doktorka Ďžavorníková, rozprávam vo všeobecnosti. Myslím tým všetkých, nielen seba. Neostaneme snáď všetci v prachu zabudnutia po svojich smrtiach? Jedného dňa každý dospeje k tomu svojmu záveru."

„Ty si stále mladá a život máš pred sebou. Smrť nie je vec, o ktorej by si v tejto fáze života mala pomýšľať."

„Och, takže sa mám stať ignorantkou a predstierať, že sa ma nedotkne? Som len realistka a tvrdím, že neminie žiadneho z nás. Nemajte strach, neplánujem spáchať ďalší zo svojich pokusov o samovraždu. Ak áno, boli by ste skutočne tá posledná, s ktorou by som sa o tom rozprávala," schválne s tým prídem ako prvá ja, keďže tak či tak by na to reč došla. Všetky jej otázky o tom, či sa cítim lepšie, smerujú k jednej a tej istej téme. Nezabudnuté podrezanie žíl spred piatich rokov.

„Tvoj život je vzácny. Každý život je vzácny. Netvrdím, že máš pred smrťou zatvárať oči, no pokús sa vidieť farby. Si si vedomá toho, že ten denník nie je iba čierny? Prečo zámerne prehliadaš tú zlatú potlač hviezdičiek?"

„Pretože je to totálny gýč a ten grafik zhovadil to poetické - v jednoduchosti je krása. Vidieť svet len jednofarebne mi prináša stabilitu, farby dodávajú všetkému iba zbytočný chaos. Vyhovuje mi to presne takto, ako to je. Načo pridávať neustálenosť do uceleného celku? Vidieť čierne má isté výhody. Vyhnete sa sklamaniu," prejavím svoj názor a uvoľnene sa opriem chrbtom do nepohodlného tvrdého kresla v jej miniatúrnej kancelárii. Poznám tento priestor naspamäť. Nič sa za posledných päť rokov nezmenilo. Obzvlášť nie ja. Chodím sem len kvôli otcovi. Nech má kvôli mne pokoj na duši. Nezáleží na tom, že ja ani už ani poriadne neviem, ako ten pokoj na tej duši vyzerá a aké to je cítiť ho.

„Kde sa toľko flákaš? Nie si rád, že sa vraciaš domov? Ostatní by dali všetko za to, aby ich odtiaľto pustili, ale ty nie. Ponevieraš sa kade tade a potom meškáš," karhavo sa mi prihovorí mama, keď sa vrátim na svoju nemocničnú izbu z prechádzky ku dverám, ktoré tie nezodpovedné praktikantky nechali klasicky otvorené pre kadekoho. Obzvlášť pre tých, ktorí majú samovražedné sklony. Bol som ju tam hľadať. Ušla, a ja si o ňu teraz robím starosti. Zabránil som jej v tom, ale nechal som ju ujsť.

Zahral som to láro-fáro prístupom, aby som ju ešte väčšmi nerozrušil, no samému sa mi triasli kolená a takmer som prestal dýchať. Zastihol som ju od vstupu, bola ponorená do svojich myšlienok a niečo v mojom vnútri mi nahováralo, aby som šiel za ňou. Stála tam odhodlaná ukončiť svoj život. Na žiadnom z oddelení som ju zatiaľ nevidel. A to som si zvykol myslieť, že poznám každého pacienta, ktorému je pripísaný ortieľ smrteľnej choroby.

„O pár dní sa sem znovu vrátim. Ale áno, teším sa. Hlavne mi sľúb, že sa zastavíme v obchode. Potrebujem určitú pauzu od tohto nemocničného jedla."

„Zas tie mastné a presladené cukrovinky, Matúš?" dohovára mi mama a vytvorí grimasu znechutenia.

„Odporúča ju môj lekár osobne. Lupienky a kola. Je to moja prepúšťacia tradícia," zavelím si rázne a prehodím si cez plece kyslíkovú fľašu. Asi by som mal zabudnúť na to, že som ju stretol a videl. Pokračovať v tom svojom živote tak, ako by sa ani nič nové neudialo. Zrejme ju už neuvidím.

Opúšťam hranice svojho prechodného pobytu. Zdravím sa ošetrovateľom a sestričkám, ale moja krátkodobá priepustka nepotrvá dlho. Je bezpečnejšie, keď som lekárom pod rukami. Môžu pohotovo reagovať, keď sa moje pľúca rozhodnú prokrastinovať.

Mamine výhrady boli len prázdne slová. Zastavuje pred menším obchodom s potravinami a počká na mňa na parkovisku, kým zbehnem dovnútra. Za tie roky sa naučila dať mi slobodu a nekontrolovať ma pri každom jednom možnom pohybe.

Vstúpim cez červené dvere s ceduľou OTVORENÉ a obzerám sa po vyľudnenom priestore. Očakával som väčší nával. Na perách sa mi formuje úsmev. Nemám príliš veľa príležitostí na neobmedzené pohybovanie sa, takže samostatný nákup mi vyčaruje vždy úsmev na perách. Natiahnem sa rukou po balíčkoch solených lupienok, keď si vtom všimnem tmavovlasé dievča. Skláňa sa nad škatuľou, z ktorej do regálov vykladá cestoviny. Z profilu mi príde povedomá. Je to tuším naozaj ona! Takže sa vrátila domov a neublížila si.