Ja neviem čo sa to dnes vonku dialo, ale sotva desať minút po tom ako sme dorazili sa strhol taký nečas, že sme sa nakoniec museli zaobísť ešte aj bez elektriny. Dážď dokonca padal tak husto, až bolo sotva vidno normálne na jazero. Takže asi toľko k situácii. Ležím tu na gauči, v zime a jediné svetlo ktoré sa občas objaví sú blesky. Viac ma však asi trápilo, že mi Theo nedvíhal mobil. Našťastie dovolať sa mu dalo, ale stále som skončila pri tom, že používateľ nie je práve dostupný.

Mama tá posedávala v kresle len o kúsok ďalej, chalani boli neviem kde a chlpáči nám tam robili spoločnosť. Gus ešte stále spal na druhej polovici sedačky kam som ho vtedy uložila, ku mne sa tam natlačila Elza, dokonca si ešte aj vyložila hlavu na moje brucho a Ava sa šla maznať s mamou.

„Stalo sa včera niečo? Akosi divne si zazerala po Diegovi keď som prišla." najprv som túto tému nechcela začínať, ale nedalo mi to pokoj. Ak by bolo všetko aspoň ako-tak fajn, asi by sa netvárila takto.

„Nič prevratné. Akurát...ja neviem Bernadet. Neviem čo si mám o ňom myslieť."

„Aspoň ste spolu hovorili?" moc sa mi nechcelo otvárať oči, ale vedela som, že ak nebudem vidieť ako sa tvári, veľa z jej slov mať nebudem. Elzu som celý čas pomaličky hladkala medzi ušami, čiže tá podľa mňa už aj dávno zaspala. Ale tak postrehla som, že toto je na nich najlepšia taktika, keď je vonku búrka. Vziať si ich k sebe a maznať sa s nimi, aby sa nebáli.

„Trocha. Snažila som sa tu moc neobšmietať keď sa vrátili, ale večer sme do seba nabehli na terase a bolo mi hlúpe ho tam len tak nechávať."

„A?"

„Tak dali sme sa do reči, pýtala som sa ho ako bolo na poľovačke a tak." išlo to z nej ako z chlpatej deky, ale aspoň nemlčala. Ale aj tak to bolo celé ako postavené na hlavu. Nemyslela som si, že sa niekedy dostaneme do štádia, že ja budem mame radiť ohľadne lásky a vzťahov.

„No a kvôli tomu sa tváriš, akoby ti uleteli včely?" podľa mňa jej už liezlo na nervy, že aj keď som oči otvorila stále som musela kontrolovať mobil. Ale bola som proste nervózna. Vrcholne. Robilo to asi aj to počasie, ale aj celkový pocit, že šiel sám. A hlavne autom. Ja viem, že som bola v tomto smere asi paranoidná, ale nedalo mi to. Viem, nebol vonku sneh, odvtedy nazbieral nejaké skúsenosti a nie je predsa možné aby mu stále šiel niekto bláznivý oproti, ale aj tak. Bola som na nervy.

„Asi áno. On sa snaží aby dal všetko do poriadku, ale ja neviem. Páči sa mi, keď je ku mne milý, alebo ako sme sa vtedy rozprávali pri prechádzke."

„Tak potom kde je problém? Mami nech som minule hovorila hocičo, ja nechcem aby si bola kvôli otcovi sama. Ak ti je s Diegom dobre, nechcem vám stáť v ceste. Zvykla by som si na neho." ako som po nej pozerala, všimla som si, že chce niečo povedať, ale keď jej len po lícach stiekli slzy a vstala z miesta bolo mi jasné, že debata skončila. Veľmi rýchlo ma tam nechala a radšej zašla do kuchyne, na čo som slzy v očiach pocítila aj ja. Toto som docieliť nechcela.

„Beatrice..." počula som ako ju Diego oslovil, ale podľa toho, že viac slov nepadlo a dokonca sa zatiahli dvere na kuchyni, mi došlo, že som veci asi ešte ani tak nepomohla. Nemala som ani poňatia, že je Diego tam a celý čas nás asi počul. Výborne, takže som to vlastne všetko ešte viac pokazila.

Radšej som sa ešte raz pokúsila zavolať Thea, ale zas som skončila rovnako. Vraj nie je dostupný. Nervy som už mala z toho napnuté na prasknutie, ale ani som sa nedivila. Asi každý by sa na mojom mieste bál. No možno...možno som nemala urobiť to, čo sa stalo ako ďalšie. Opatrne som troška odsunula dvere na kuchyni a sadla si na zem, aby som počula čo hovoria. Ja viem, že je to ich vec, ale ak už som všetko pokazila, aspoň chcem vedieť do akej miery.

„Pozri...ak som niekedy povedal, alebo urobil niečo zle, je mi to ľúto. Ublížiť som tebe ani Bernadet nikdy nechcel."

„Diego tu nejde o to, že ty si pochybil, ale o môjho muža." však toto. Aj keď je otec preč, je to akoby tu istým spôsobom ešte stále bol a strašil nás. Ona sa bojí, ja sa bojím...proste nanič život. Alebo aj keď nejde doslova o strach, spomienok sa človek zbavuje len ťažko. A hlavne tých zlých. Ja neviem, či o tom Theo vie, ale mnohokrát pred spaním, alebo uprostred noci keď som sa zobudila a už nevedela zaspať, som nad tým všetkým plakala, ako sprostá. Neviem prečo, ale bolo to tak a nie raz, ani dvakrát.

„Ale ja nie som ako on. Nikdy v živote by som neublížil ani jednej z vás. Beatrice prosím ťa daj mi šancu, aby som to dokázal. Odkedy som ťa uvidel, ja...ja nemyslím na nič iné. V momente si si získala moje srdce a ja by som bol ten najšťastnejší muž na svete, ak by si mi dovolila zas ti prinavrátiť tvoj krásny úsmev. Žena ako ty, si zaslúži od života len to najlepšie a ver, že ja ti to viem poskytnúť."

„Lenže ja sa po tom všetkom neskutočne bojím pustiť si niekoho do života. Či už pre svoj pokoj, alebo kvôli Bernadet." ten jej zlomený a uplakaný hlas mi teda vôbec nerobil dobre. A dokonca ani to, čo som uvidela cez tú malinkú škáru. Obaja sedeli za stolom, oproti sebe, zatiaľ čo mama mal vyložené ruky na stole, za ktoré ju Diego veľmi vytrvalo držal.

Nebolo mi vlastne ani jasné, čo som pri tomto pohľade cítila. Ešte nikdy som ju nevidela s iným mužom, s niekým kto by bol k nej milý a asi preto mi to prišlo divné. Rovnako ako moje začiatky s Theom. Aj jeho správanie bol vlastne šok. Bol stále tak milý, nežný a hlavne dobrý ku mne, až som tomu ani nechcela veriť.

„Nemáš sa absolútne čoho báť. Ja by som pre vás dve urobil hocičo, len mi daj tú šancu. Prosím ťa. Ja ti prisahám, že neoľutuješ." asi vrchol však pre mňa bol, keď mama vstala od stola a chcela odísť, no Diego ju nenechal. V momente ju chytil za ruku a stiahol do svojho objatia. Ktorému sa na podiv ani nebránila. Len si oprela hlavu o jeho rameno, zatiaľ čo on ju pomaličky hladil po chrbte.

Slzy som už ja sama vlastne ani nezadržiavala. Bola som v podstate šťastná. Vidieť ich takto pokope stálo za to, aj keď som im asi mala dopriať súkromie. To mi došlo ešte viac vo chvíli, kedy sa Diego zahľadel presne mojim smerom a dokonca kývol hlavou, akoby ma k sebe volal. Váhala som, ale napokon som vstala a vošla dnu za nimi.

„Zlatko...to nie je tak ako to vyzerá, vieš..."

„Je to v poriadku mami. Naozaj," povedala som, lebo sotva ma ona uvidela snažila sa z toho celého nejako vykrútiť. No Diego ju nenechal. Namiesto toho som len skončila s nimi v objatí ešte aj ja, zatiaľ čo mi s mamou sme obe plakali, akoby sa dialo neviem čo. Ale bolo to vlastne neskutočne príjemné. Taký ten pocit, že by mohlo byť všetko v poriadku, ak by to takto zostalo. Možno...mala by mu dať šancu. Podľa slov čo padli to asi myslí naozaj vážne.

„Beriete ma do party?"

„Na skúšobnú dobu," odpovedala mama, čím ma vlastne aj rozosmiala. Mohlo by to fungovať. Len si musia na seba zvyknúť a všetko bude v pohode. Je vidno aj na mame, že si od toho niečo sľubuje, ale to je myslím len dobre. Nemá zmysel, aby sme žili takto len kvôli niekomu ako je otec. To v žiadnom prípade.

Nakoniec si oni sadli späť, že sa ešte budú rozprávať a ja som sa vrátila do obývačky. Nech tam nad nimi nesedím. Ale akože nebolo mi nijako extra fajn, keď som zas ostala sama. Stále som kontrolovala mobil ako sprostá, ale nič sa nedialo. Theo nevolal, nepísal ani nič. Vonku to podľa mňa vyzeralo stále len horšie a horšie, čo rovnako nepridávalo k môjmu pokoju.

„Ty čo tu tak sama?"

„Neviem čo so sebou," odpovedala som Oscarovi, ktorý sa posadil do kresla, kde bola predtým mama. S ním prišiel aj pán Davin, ale aj oni vyzerali vrcholne znudení, presne ako ja. Však načo by bolo vonku nejaké normálne počasie nie?

„Theo sa ti neozval?"

„Nie," odpovedala som, ale on sa zatváril rovnako bezradne ako ja. No čo som mala aj čakať? Je to predsa jeho strýko, má ho vlastne na starosti, takže mu určite nie je jedno čo s ním je. Aj keď sa možno bude hnevať za to, že sme na Lexi nedali dostatočný pozor.

„Určite bude v poriadku, neboj." prikývla som, aj keď ja sama som tomu nejako nedokázala veriť. Proste som sa o neho bála. Ak by to vonku nevyzeralo akoby sa blížil koniec sveta, bola by som ešte v pohode. Teda možno. Ja...ja neviem. Už nech je späť a ja budem mať istotu, že je všetko v poriadku.

„Nevidela si Diega?" opýtal sa Oscar, na čo som len kývla smerom do kuchyne. No podľa zatiahnutých dverí asi pochopil, že by ho nemal rušiť. Nech si s mamou preberú čo potrebujú. Určite je toho dosť.