✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

„Pusan vyzerá zaujímavo," Jisung pretáčal stránky starej brožúrky, ktorú si Sara priniesla ešte zo svojej prvej návštevy. Ani by jej nenapadlo, že by mohla byť užitočná. Jisung bol vďačný za to, že sa mohol čo to priučiť o domove svojich starých rodičov.

Bol rozrušený, poriadne si nevšimol, že brožúrku držal hore nohami. Pod jeho roztomilým úsmevom sa však skrývali obavy. Hlavou mu neustále svišťali otázky, či ho budú mať radi.

Sara stroho pritakávala. Nemala dobrú náladu. Z akéhosi nevysvetliteľného dôvodu trval Jimin na tom, aby cestovali vlakom. Vraj to bude autentickejšie. Lenže trepať sa s dvoma plnými kuframi šatstva naprieč vozňami a navyše ešte s Jisungom, nebolo nič pre ňu.

Snažila sa upokojiť svoje bubľajúce nervy tým, že lúštila krížovky, alebo čítala svoje obľúbené cestovateľské blogy. A pokiaľ sa nevenovala ani tomu, tak na tablete upravovala reportážne fotografie pre Anoki.

„Mami, počúvaš ma vôbec?" zamával jej pred tvárou svojimi rukami. „Kedy tam budeme?"

„Jisungie, pýtal si sa ma pred piatimi minútami," povzdychla si, „takže si ich pekne odrátaj od mojej predošlej odpovede."

„Ale ja sa nudím..."

Ja Jimina naozaj dorazím.

Aj keď jazda ubiehala svižne, Jisung bol neposedné dieťa, ktoré potrebovalo dostatok priestoru na to, aby sa vyšantilo. S autom by si mohli urobiť dlhšie prestávky, prevetrať si hlavu pri mori alebo sa najesť na odpočívadle v objatí prírody.

„Vydrž, čoskoro tam budeme," odvetila mu Sara. „Buď trpezlivý, Jisung~ah. Uvidíš, že ti cesta utečie ako voda. Onedlho sa vráti tvoj otec a prinesie jedlo. To ťa nachvíľu zamestná. Tešíš sa na svojich starých rodičov?"

„No," zahryzol si do pery, „teším sa, ale budú sa tešiť aj oni?"

„Prečo by sa nemali?"

„Ja neviem," zamrmlal, „čo ak sa im nebudem páčiť?"

„Samozrejme, že sa im budeš páčiť!"

„A ty sa im páčiš, mami?"

„Hm. Tiež som sa prvého stretnutia s nimi obavála, ale stres z teba opadne hneď ako ich uvidíš. Dôveruj mi."

Jisung bol naďalej na pochybách.

Ona to nemôže pochopiť, veď kto by ju nemal rád? Je to tá najkrajšia a najlepšia mama na svete!

„Myslím to vážne," nahla sa k nemu cez maličký pult a zľahka sa dotkla jeho studeného líca: „Budú ťa zbožňovať. A to nie je žiadna lož. Sú to veľmi milí ľudia."

„Ako aj ocko?"

No... Skoro ako ocko.

„Presne tak."

„Jedlo dorazilo!" Jimin odsunul škrípajúce dvere. V rukách držal tašky plné kkakdugi, seolleongtangu a gimbapu.

„Mohli sme sa najesť predtým, ako sme šli na vlak. Bolo by to jednoduchšie," poznamenala Sara popritom, ako paličkami naháňala plátok mäsa v polievke. „Aspoň by si nemusel otravovať personál, aby ti požičali svoju mikrovlnku."

„Ja som si to zháňanie mikrovlnky náramne užil, Sanei. Urobil som to rád a navyše, toto bude jedna z našich šťastných spomienok," víťazoslávne sa mu v očiach zajagali iskričky. Na okamih skutočne váhala nad tým, či nie je ešte väčším dieťaťom ako Jisung. Ten sa bezúsmevne prehrabával v gimbape.

„Nechceš jesť?"

„Necítim sa dobre," obmotal si ruky okolo trupu, „dám si neskôr."

„Kaja, kaja, Jisung~ah. Keď sa naješ, bude ti lepšie," povzbudzoval ho Jimin a pošepky dodal: „Inak si to všetko privlastní tvoja mama. Tá obzvlášť miluje gimbap."

„Nauč sa šepkať, Jimin. Si v tom otrasný..."

„Sanei, ja som to tak nemyslel," chabo sa obraňoval, „ja by som ti doprial aj tony gimbapu."

„Túto situáciu už nezachrániš," a na záver svojho verdiktu sa znova ponorila do čítania článku o Kuala Lumpur, ktorý ju na prvý pohľad zaujal.

„Neskúsiš aspoň jeden, Jisung~ah?" Jimin mu podal samgak-gimbap. Nanešťastie od jedla stále odvracal sinavú tvár.

„Prepáč, oci..." sklonil hlavu. Nechcel ho sklamať, ale sám bol presvedčený, že by sa doňho nezmestilo ani zrnko ryže.

„To nevadí," bezstarostne nad tým mávol rukou: „Naješ sa v Pusanu, dobre?"

„Môžem sa ísť prejsť?" z ničoho nič naňho vybafol.

„No keď musíš..."

Jisung okamžite vystrelil zo svojho miesta, brožúrku si zastrčil do vrecka mikiny a už-už sa usiloval otvoriť posuvné dvere. Jiminov hlas ho ešte na krátky moment zastavil: „Ale dávaj si pozor! Zdržuj sa len v tomto vozni a buď naspäť do pätnástich minút."

„Jasné."

Márne sa nazdával, že krátka prechádzka mu zaručí pokoj na duši. Upokojenie sa síce dostavilo, no akonáhle vytiahol päty z vlaku a uvidel pred sebou vysoké budovy Pusanu, opäť sa v ňom ozvala úzkosť. Hlava sa mu zatočila a stratil balans. Mal šťastie, že za ním stála Sara, ktorá ho zachránila pred pádom na zem.

„Jisung~ah, čo sa deje? Ešte sa stále cítiš zle?" ustarostene si ho premerala a priložila mu dlaň na čelo.

„Som v pohode, mami. Už ma môžeš pustiť."

Sara sa zamračila: „Nie tak rýchlo. Koľko tekutín si počas dneška vypil? Tu máš," nečakala ani na odpoveď a nekompromisne mu do rúk strčila termosku s čajom.

„Pozri sa," Jimin prstom mieril na jednu budovu, „to je tá, o ktorej si si čítal v brožúrke! Páči sa ti? Chceš, aby som ťa pri nej odfotil?"

„Nie, to je fajn, oci. Ďakujem..."

V podobnom znení sa niesli všetky jeho odpovede. Obaja si boli istí tým, že Jisungovi niečo je a Sara asi vedela lepšie ako Jimin, o čo by sa mohlo jednať. Aj keď ho Jimin oslovoval každých pár sekúnd, pútal jeho pozornosť na tie najzaujímavejšie miesta, rozprával mu vlastné príhody z detstva, či už mu poskytol nefalšovaný učiteľský výklad o histórii známych divadiel, nepomohlo to.

Všetci traja sa napokon dotrepali k známemu podniku. Do Sary sa vkradli čudné emócie. Takto tu pred ôsmimi rokmi stála, keď potrebovala nocľah. Spomienky jej svižne ožili pred nosom, akoby ich znova nanovo prežívala.

„A sme tu," Jimin teatrálne rozhodil rukami, „dom mojich rodičov."

„To je ono?" Jisung ledva prehltol cez suché hrdlo.

„Kaja, určite sa už nemôžu dočkať!" postrkoval ich oboch vpred. Dlho mu to však nevydržalo. Sám uháňal k dverám. Až vtedy si uvedomil, že ho ani Sara, ani Jisung nenasledujú. Zmätene sa za nimi obzrel.

„Choď prvý," povedala Sara, „ja sa musím s Jisungom ešte porozprávať."

Jimin po nej podozrievavo skĺzol zrakom, no prikývol. Nevedel sa dočkať až uvidí svojich rodičov, a tak dlhšie neotáľal. Jisungovi sa so Sarou nič nestane a určite nebudú rozoberať nič vážne. S podobnými myšlienkami zmizol za dverami, ktoré sa zabuchli s doznievajúcim zvukom malilinkého zvončeka.

„Vyviedol som niečo?" opýtal sa ustráchane Jisung.

Sara si pred neho čupla a jemne ho chytila za plecia: „Povedz mi, čo ťa trápi, Jisungie."

„Som v poriadku. Naozaj," špičkou topánky kreslil do čerstvého snehu všakovaké obrazce.

„Jisung..."

„Iba mi nie je najlepšie. To je všetko. Neklamem ti."

„Prečo sa bojíš, že ťa nebudú mať radi?"

„A majú dôvod na to, aby ma mali radi?"

„Pravdaže. A dokonca ten najlepší zo všetkých!"

„Fakt?"

„Si ich vnuk," povedala, „to nie je dostatočne dobrý dôvod?"

„Lenže... čo ak nebudem zodpovedať ich ideálnej predstave?"

„Tešia sa na teba," chlácholila ho. „Dokonca ti halmeoni pripravila obľúbené jedlo."

„Jjampong?"

„Jjampong."

„Halmeoni uvarila jjampong?" Jisung tomu nemohol uveriť.

„Áno," zasmiala sa. „Nevedia sa ťa dočkať. Nemaj strach, oni nehryzú. Sú to veľmi milí a dobrosrdeční ľudia, ako som ti vravela už vo vlaku."

„A čo jobumo z tvojej strany? Aj oni sa na mňa tešia? Uvidím ich niekedy?"

Sara zostala zaskočená jeho náhlou zmenou nálady, ale nenapadlo jej, že sa bude vypytovať na jej rodičov.

„Si príliš zvedavý," napravila mu pokrčený golier bundy a nechtom mu ťukla do nosa, „o tom hodíme reč potom, dobre?"

„Ale stretnem sa s nimi, všakže?"

Sara mlčala.

„Mami?"

„Jedného dňa," vysúkala zo seba a narovnala sa, aby ho mohla chytiť za ruku, „no teraz poďme. Určite na nás už tvoja halmeoni, halabeoji a samcheon čakajú."

„A bude tam aj jjampong?" uisťoval sa Jisung, nakoľko sa jeho žalúdok začal dožadovať živín.

„Bude tam aj jjampong," pritakala so širokým úsmevom a spoločne sa vybrali ku vchodu do kaviarne, kde sama kedysi vypomáhala.

Mysľou jej však naďalej vírili otázky ohľadom vlastných rodičov. Jisung si zaslúžil poznať pravdu, ale nemyslela si, že by bol na ňu pripravený. Nateraz jej nekladol žiaden odpor, takže nemusela čeliť jeho detskej prezieravosti. Jediné, o čo javil Jisung nadmerne veľký záujem, bol momentálne jeho milovaný jjampong.

~

hello guys ^^

tak, je to tu. posledná predvianočná kapitola T^T musíte mi odpustiť, ale zajtra varím kapustnicu, pozajtra robím posledné vianočné pečivo a na Štedrý deň pečiem domáci chlieb, takže sa nemôžem zdržovať s kapitolami PA TT

navyše práca volá a keďže sa vraciam až okolo 11 večer, už nemám silu robiť na korektúre, so please wait for me~

viem, že to chápete a na ďalšiu časť si ochotne počkáte, čo ma hreje u srdiečka. preto vám na konci tejto kapitoly pridávam bonus v podobe ukážok jedál z dnešnej časti. keďže som sama nadšenec rôznych kuchýň, do svojich príbehov musím zakaždým hodiť zaujímavé pokrmy ^^
nechala som sa inšpirovať komentárom od drahej Girl_of_Now, ale myslela som si, že by obrázky rušili atmošku. takto na konci kapitoly je to však podľa mňa ideálne.

želám vám príjemné vianočné sviatky, nech sú plné pokoja, radosti a hojnosti ❤️

sga. ( ꈍᴗꈍ)