Prebudila som sa na to, že mnou niekto trasie. Zamračila som sa. Do nosa mi udrel zápach starých kníh. Hneď som vedela, kto to je.

„Arthur, už som hore," zavrčala som pretierajúc si oči.

„Zaspala si budík," vyčítal mi. „Čo keby si nabudúce šla spať skôr, aby sme obaja mali pokoj?"

Pozrela som na neho. „Čo sa ti stalo? To ja som bola vždy tá nevrlá."

„Ach, prepáč," pretrel si rukou oči, „asi som sa zle vyspal."

To bol celý Arthur. Hneď sa za všetko ospravedlňoval. Vymotala som sa z postele, on mi už podával pripravenú uniformu.

„Nemusíš mi robiť sluhu," povedala som.

„Ale ja chcem," usmial sa, čím odhalil jeho biely chrup. Ako som sa načiahla po tielko, zatočila sa mi hlava až som sa musela chytiť šatníka.

Jeho úsmev okamžite vystriedali starosti. „Naozaj sa cítiš už dobre? Pretože tam nemusíš ísť. Poviem Blackovi..."

„Arthur," chytila som ho za ruku, „je mi fajn. Chcem tam ísť."

„Ale dnes majú prísť výsledky testu..."

„Ja viem," usmiala som sa, „a ubezpečujem ťa, že je to len strata času. Som úplne v poriadku."

Prikývol. Veril mi.

„A okrem toho, čo by si tam bezo mňa robil," uškrnula som sa a potľapkala ho po tvári. Posmešne odfrkol, no kútiky úst sa mu opäť stočili do úsmevu.

---

Sedeli sme v jedálni a napchávali sa skromnými raňajkami. Ostatní už dávno dojedli.

„Brennanová," ozval sa hlas.

Moja lyžička zastala na polceste do úst. Vrhla som pohľad na stranu a znechutene odfrkla.

V strede miestnosti stál pomerne vysoký tmavovlasý muž s azúrovými očami. Ruky mal prekrížené cez hruď a pery stočené v zlomyseľnej grimase.

„Kaleb," zavrčala som. Lyžičku som položila späť na stôl. Ruka sa mi začala nekontrolovateľne triasť.

„Odpusť, že prichádzam za tebou tak neskoro," usmial sa a sklonil hlavu v poklone. „Mal som ešte niečo na práci."

„Tebe neodpustím nikdy," precedila som pomedzi zuby. Ten jeho úsmev ma vždy neuveriteľne dráždil.

„Ale neklam," zasmial sa a našpúlil pery, „nikto neodolá môjmu šarmu."

Zaškrípala som zubami a snažila si ho nevšímať. Podišiel bližšie. Arthur sa podvedome vystrel a tuhšie zovrel lyžičku. Ani on ho nemal rád.

„Čo chceš?" nevydržala som.

„Len si ťa obzrieť," chytil prameň mojich vlasov, „ dlho som ťa nevidel."

„Nechytaj ma," odstrčila som ho.

„Čo je?" nevinne rozhodil rukami.

„Prestaň sa správať ako hlupák. Ty veľmi dobre vieš, čo mi vadí."

„Pripomeň mi, zabudol som," usmial sa.

„Napríklad to, že kvôli tebe som nenávidela svoje detstvo. V kuse si mi robil zle, podpichoval ma," zaťala som zuby. „Ako si ma vtedy sotil na chodník. Doteraz mám na kolene jazvu."

Kaleb sa zamračil. Prekvapilo ma to. Čakala som inú reakciu.

„O čom to rozprávaš, Diana," nechápal.

„Nehraj sa na idiota," zovrela som ruku v päsť. Pozrela som sa na Arthura a hľadala podporu. Jeho zreničky boli zvláštne rozšírené.

„Dia..." zašepkal a chytil ma za ruku, „Kaleb ťa vtedy nesotil."

„Chceš povedať, že klamem?" do očí sa mi nahrnuli slzy. Zamračila som sa, aby som ich odohnala. Takú zradu som od neho nečakala.

„Nie," upokojoval ma. „Ty si to naozaj nepamätáš?"

„Všetko, čo si predtým povedala bola pravda. Ale ja som ti nikdy fyzicky neublížil. To bola Mary, kto ťa sotil," povedal ten idiot. Jeho tvár nadobudla sivastý odtieň.

„Ale ja si pamätám, že si to bol ty," môj hlas prechádzal do pišťania. „Zreteľne si pamätám ten tvoj úsmev..."

Dych sa mi zrýchlil. Klamú. Prečo mi to robia? V hlave som mala úplný chaos. Nechápala som to. Prečo by Arthur klamal?

Arthur s Kalebom na mňa nechápavo pozerali. Arthur ustarane, Kaleb podozrievavo.

„Už musím ísť," dostala som zo seba. „Alan by už tie výsledky mal mať."

Hodila som pohľadom po Arthurovi. Nedokázala som uveriť, že by mi klamal.

---

„Už je ten test?" nervózne som chodila po miestnosti. „Nemám veľa času. Onedlho odlietame."

„Viem," odvetil Alan. Rukami si upravil plášť. Robieval to často.

„Ja fakt musím..." zaťala som zuby pri pohľade na hodinky.

„Každú chvíľu by to malo byť, Diana," vrhol na mňa nahnevaný pohľad. Aj on bol nervózny.

Nemohla som čakať dlhšie. Už teraz mi Black riadne vynadá. „To je jedno, výsledok mi povieš keď sa vrátim," obrátila som sa na odchod.

„Nemôžem ťa pustiť, čo keď nie si v poriadku."

„Ale som! Cítim sa už dobre," nahnevane som si odhrnula vlasy z očí. Na chvíľu som zaváhala. Čo keď so mnou naozaj nie je niečo v poriadku?

Pokrútila som hlavou. Som v pohode, nahovárala som si. To si len Kaleb a Arthur zo mňa vystrelili. Určite za mnou potom prídu a ospravedlnia sa.

„Nemusíš mať o mňa strach," povedala som rozhodne.

„Diana, ja naozaj nebudem riskovať..."

„Ahoj, Alan. Potrebujú ma inde," zamierila som k dverám. „Viem sa o seba postarať." Rýchlo som prešla cez chodbu a zatočila smerom k výťahu.

Začula som ešte šuchot Alanovho plášťa a nadávky.

---

Kráčali sme v dvojiciach k prepravnému modulu. Naše nohy sa sami zladili s ostatnými. David Black kráčal vpredu. Na jeho chudej tvári sa črtal široký úsmev. Dlhšie havranie vlasy, ktoré boli ešte mokré, sa mu na koncoch jemne zatáčali. Hneď za ním vo dvojici šli Michael a Petra. Michael pootočil hlavu a pohľadom zastal na mne. Očervenela som a odvrátila zrak.

Prechádzali sme okolo kontrolného panelu. Žena v sivej uniforme nám kývla na pozdrav.

S buchotom sme vstúpili na plošinku a posadali si na svoje miesta. Michael a Petra k riadiacim panelom, Black hneď za nich.

Oproti mne sedel Kaleb, vedľa Stela a ďalší traja muži. Jeden so svetlo blond vlasmi, ostatní dvaja tmavovlasý.

Otočila so hlavou do strany. Oči mi zastali na Arthurovi, ktorý ma držal za ruku. Povzbudivo sa na mňa usmial.

Do modulu nastúpili ešte ďalší dvaja muži a čiernovlasá žena.

„Sme pripravený na odchod," zvolal Michael.

„Štartuj," rozkázal David Black. Michael poslušne prikývol. Jeho ruky visiace kúsok nad klávesnicou zaujali nacvičenú pozíciu. Spomenula som si na výcvik v akadémii. Neustále som sa Arthurovi sťažovala, prečo doktorov učia pilotovať.

Rampa, ktorou sme nastúpili sa začala zatvárať. Pohodlne som sa usadila a pozrela cez malé okienko von do hangáru.

Môj pohľad upútalo niečo biele. Narovnala som sa a snažila sa rozoznať, čo to je. Pomaly sa to blížilo. Rozoznala som Alanov biely plášť a hnedé vlasy. Rýchlou chôdzou vošiel do hangáru a niečo kričal smerom k nám. Nikto ho ale nepočul. Rampa od modulu sa zatvorila a izolovala nás od zvuku vonku.

Alan zrýchlil. Jeho pohyb pripomínal niečo ako nemotorný beh.

„Eh..." vydala som zo seba, ale stíchla som. Zrejme Alan dostal tie výsledky. Môže mi ich povedať, keď sa vrátim.

Pozrela som sa na posádku. Nikto iný ho nezaregistroval.

Oči som opäť uprela na scénu vonku. Alan sa medzitým dosť priblížil. Tvár mal mierne červenú od námahy. Odrazu sa mu podlomili kolená a on sa zosunul na zem. Z ruky mu vypadol papier a odletel z jeho dosahu.

Zbehlo sa to tak rýchlo, že som ani nestihla nič povedať. Pomaly sme začali stúpať.

Alan sa posadil. Tvár mal skrútenú v bolestnej grimase. Pokúšal sa vstať, ale odrazu sa prudko chytil za nohu a skončil zase na zemi.

Odlietali sme z hangáru.

Dobehla k nemu žena, ktorá stála pri paneli a podoprela ho, aby mohol vstať. Zúfalo sa pozrel na odlietajúci modul. 

Postavy sa rýchlo zmenšovali, až z nich zostali len rozmazané bodky. Následne sa za nami zavreli dvere.

Sklonila som hlavu. Alan za nami bežal, aby mi niečo povedal. Čo keď to bolo vážne?

Teraz už nič nespravím. Usadila som sa a zovrela Arthurovu ruku. Alan to zvládne. Určite sa mu nič nestalo, snažila som sa upokojiť.

Uprela som pohľad na planétu pod nami. Musím sa sústrediť na naše poslanie. Na moje poslanie.

Kto vie, čo nás tam dole ešte čaká.