„Čo tu sliediš?" ohradí sa útočne Dávid, keď hlavou prekĺznem do jeho izby. Prekrútim očami a vojdem nepozvane dovnútra.

Hádže si loptu o stenu a hlavu má nezaujato podloženú druhou rukou. „Prišla som skontrolovať, či ešte žiješ, keď sa ani neukážeš." Sadnem si na okraj jeho postele, na ktorej sa mu povaľujú špinavé ponožky a tričká a mimovoľne ohŕňam nosom.

„Tak si sa presvedčila, môžeš ísť," ozve sa provokačne a detinsky sa uškrnie. „Mamka do mňa neustále hustí, jedine vo svojej izbe mám od nej pokoj. Však to chápeš, ne?" do hlasu sa mu prikradne ten jeho bratislavský prízvuk, za ktorý by som bola schopná aj vraždiť, pretože ho z duše nemôžem vystáť. Aj Klára s tým občas bojuje a namiesto našej stredoslovenskej slovenčiny používa tie ich blavácke slangy.

„Nesprávaj sa ako tínedžerský pako a možno si ťa bude všímať menej," radím mu a on si opäť pobavene odfrkne.

Loptu buchne o stenu a tá sa naspäť odrazí k nemu. „Tá pravá sa ozýva," ironicky zahlási. „Nemyslíš, že práve od teba je trochu pokrytecké hovoriť o nevyspelom správaní?" pochybovačne dvíha obočím.

Pri zbežnom pohľade by len málokto povedal, že náš otec je mŕtvy, Dávid je jeho vernou replikou. Vysoký, štíhly, výrazný ohryzok a modré oči. Pre tie poblázni každú a chudinka Klára je z toho potom na prášky a ťažká si predo mnou, že z neho nikdy nič nevyrastie a navždy jej ostane na krku.

„Tu nejde o mňa," bránim sa agresívne. Už len to mi chýba, aby ma súdil nejaký dvadsaťročný fagan, ktorý vie o živote veľké hovno. „Tvoja mama ma vyslala, aby som si s tebou pohovorila. Nemáš totiž v živote žiadne ciele. A vôbec s ňou už nehovoríš," ignorujem jeho narážky a vžívam sa do roly tej staršej. Som jeho sestra. Hoci nevlastná, mali by sme držať spolu všetci traja. Lenže Monča si odmieta pripustiť, že náš otec mal aj druhú rodinu.

„Dobrý fór," zarehoce sa a zvesí nohy dolu z postele. Posteľ pod ním zavŕzga. Ihneď si pripomeniem, koľko žien na nej muselo ležať, zatiaľ čo on ich obšťastňoval svojím vtákom. Fuj. Nechutné. „Takže nehovoriť znamená automaticky, že nemám ciele? Na to ste s mamou prišli spoločne, alebo?" baví sa na mojich slovách a zájde do kúpeľne, kde za sebou zavrie dvere. Počujem púšťanie vody. To je nehorázny somár.

„Tak ako inak si to máme vysvetliť?" Búcham mu na dvere, pokračujúc v konverzácii, a až po chvíli mi dôjde, že k nemu prehováram v množnom čísle.

Otvorí dvere. V ústach si drží zubnú kefku a drhne si ňou vrchný aj dolný rad zubov, popritom ako sa vyškiera od ucha k uchu. Vypľuje pastu do umývadla a vykloktá si ústa vodou. „Moja staršia sestra má nebodaj strach o moju budúcnosť? To je milé," vraví líškavým tónom a sivé tepláky sa mu len tak-tak držia na bokoch, pretože ich má takmer úplne stiahnuté dole.

„Ty si fakt debil," ceknem podráždene a rozmýšľam, že keby som mala doma podobné nezvládnuteľné decko, asi by som týždenne musela podstupovať aj päť sedení so svojím cvokárom. PinotNoir sa nemýli. Deti ti všetko skazia. Namiesto toho, aby si Klára mohla užívať nanovo svoju voľnosť, musí sa starať o túto stratenú existenciu.

Chytí ma okolo pliec a poťapká ma po nich. „Počuj, veľká ségra, ja viem, čo robím so svojím životom, ďakujem pekne. Neplánujem si zaobstarať dve manželky a ťahať to s nimi dvomi naraz poza ich chrbát, tiež ani vydať sa za bohatého chlapa, ktorý je doma asi tak šesť víkendov za rok, pričom jeho manželka sa vláči s kadekým, a tiež ani zaobstarať si malé mimi, aby mi už druhí nemohli klásť otázky, akú mám kariéru," zosumarizuje ľudí v našej rodine, pričom pravdaže myslí mňa, Monču a otca. Do líc sa mi nahrnie červeň a spakruky mu vylepím.

„Ty si fakt hnusná sviňa," počastujem ho a jeho ruku zo svojho pleca násilnícky odstrčím. „Ja Michala nepodvádzam!" vykričím mu, lebo mi nejde do hlavy, akoby to mohol vedieť.

„Isteže, tak sa aspoň s tými ťuťmákmi nestretávaj na miestach, kde vás môže každý vidieť," zvolá triumfálne a mne dôjde, že fakt netliacha do vetra. Dočerta! Ako som mohla byť taká nevšímavá. „Pokoj, ja sa na rozdiel od teba neseriem do toho, do čoho ma nič, veľká ségra. Klídek, nechaj sa pretiahnuť každým v tomto našom maličkom okrese, ale aspoň mi tu nerob kázne, ne?" schválne mi píli uši tým svojím otrasným prízvukom.

Porazenecky capnem zadkom na posteľ. „Ty nemáš šajnu, aké to je byť v tom dome sama zatvorená a čakať, kedy sa vráti domov. Niekedy o sebe nedá vedieť aj celý mesiac, ani mi nenapíše, nič. Vieš, ako menejcenne sa vtedy cítim?" zverím sa mu dôverne a zložím si hlavu do dlaní.

„Veľká ségra, veď ja ťa nesúdim. Tvoj manžel je pičus, zhodneme sa na tom?" z ničoho nič sa ma snaží rozveseliť a vážne sa mu to podarí. S Dávidom je to iné. S Mončou sme spolu vyrastali odmala, ale mať brata je pomerne nová skúsenosť.

„Pičus?" zopakujem po ňom a z plného hrdla spustím hurónsky smiech. „Kde si na také slovo prišiel?" nechápavo krútim hlavou.

Prižmúri dôležito oči. „To by tvoja generácia nepochopila. U nás mladých je to bežné," podpichne ma. „Ale počuj. Ja chodievam každé ráno behať. Čo keby sme sa dohodli, že z toho urobíme súrodeneckú aktivitu?" navrhne mi a ja sa neveriacky pozerám na výraz jeho tváre s úmyslom zistiť, či to myslí seriózne.

„To ako fakt?" zasmejem sa. „Ja a behať? Netvrdím, že by som nepotrebovala schudnúť pár kíl, ale budiť sa zavčasu a potiť sa..." snažím sa z toho vykrútiť. Beh mi nikdy nebol po chuti.

Otrávene si vzdychne. „Tak sa potom nesťažuj, že si osamelá," správa sa ku mne zase hrubo a možno má naozaj pravdu. Asi nie som o nič viac vyspelejšia ako je on. A to má môj brat v porovnaní so mnou o dvadsať rokov menej.

Váhavo premýšľam. „Varujem ťa, že nemám veľkú kondičku. Budeš ma vláčiť za sebou a ako sa poznám, budem na všetko pindať a dosť nadávať," vystríham ho dopredu, pretože dávno pred tromi rokmi sme si s Mončou povedali, že sa dáme na ranný beh.

Vydržalo nám to necelé dva dni. Bežecké tenisky sme podali do rúk prvému bezdomovcovi, na ktorého sme natrafili, a odvtedy sme sa zaprisahali, že bežanie je len pre fanatikov posadnutých zdravou výživou.

„Nasadím si na uši slúchadlá a budem ťa ignorovať. Jednoduché," zalomcuje vo vzduchu rukami a šklbne mu kútikmi.

„Budem mať takú neskutočnú svalovku, že sa prinajmenšom dva dni nepostavím z postele," zhrozene predpovedám.

Unavene si zívne. „Ty urobíš všetko, aby si od toho sama seba odhovorila, čo? Agáta, beh je super, ale pokiaľ samu seba budeš dopredu presviedčať, že stojí za hovno, tak za to hovno bude stáť. Fakt sa vyser na všetko a teš sa, že si vyčistíš hlavu," dohovára mi rozumne.

„A z teba je odkedy takýto motivátor? Ešte pred chvíľou si sa správal ako debil."

„Ako debil sa správam aj teraz, zmena je len v tom, že ty už sa nesnažíš byť za vyspelejšiu sestru," doberá si ma a ja ho capnem po čele. Ešte pred chvíľou som mu vystrelila zaucho a teraz sa súrodenecky podpichujeme. Mala by som sa prestať nechať ovládať svojimi splašenými hormónmi.

„Fajn, tak mi povedz kde a o koľkej."

„O piatej na Laurinskej. Hecneme sa."

„O koľkej?" zdesene dúfam, že ten čas som iba zle počula. Neviem, kedy naposledy som z postele stala skôr ako o ôsmej bez toho, že by som si nešla naspäť ľahnúť.

„Zase trapčíš?" sfúkne ma ako malé decko.

Zdvihnem ruky v obrannom geste. „Nič som nepovedala. A aby si vedel, aj tak som na tom lepšie ako ty, lebo vyjdem z tejto izby a Kláre oznámim, že si ku mne hľadáš cestu," vyplazím mu jazyk.

„Nesmierne dospelé, veľká ségra," krúti odsudzujúco hlavou.

Zasmejem sa, ale vtom mi zavibruje telefón. „To je Monča, vezmem to," ohlásim mu. „Nemám ju od teba pozdraviť?" nabádam ho nepriamo k zblíženiu aj s druhou sestrou.

„Ak ju budem chcieť pozdraviť, zavolám jej," nenechá sa mnou zmotať a ľahne si naspäť do svojej neupratanej postele.

Len čo zdvihnem jej hovor, Monča ma zavalí svojím monológom. „Vieš, čo urobil ten magor Denis? Bez môjho dovolenia si okázalo nakráčal do autobazáru a kúpil si červený kabriolet. Chápeš to, Gigi, posratý červený kabriolet? Čo sme Sklovská a Lelkeš? Od nervov ma ide rozdrapiť," bez pozdravu mi kričí do telefónu a ja ju ako obetavá sestra počúvam. Dneska som vážne za dobrosrdečnú.

Vráti sa medzi ostatné deti. Ako už predpokladal, nikto si vôbec nevšimol, že sa vytratil a bol preč. Posadí sa k rozloženému stanu a hrá sa so svojím červeným autíčkom, ktoré si poutieral do svojho trička, lebo ten hlupák Tobiáš ho zneuctil svojím potom. Okolo neho sa však deje nezvyčajný humbug.

„Nevidel si náhodou Tobiáša?" Jedna z učiteliek ho štuchne do pleca a ustráchane sa ho vypytuje na toho hnusného chlapca. Typické. Každý už stihol postrehnúť, že Tobiáš chýba, na rozdiel od toho si nikto nedal námahu zistiť, kde sa nachádzal on.

Potrasie hlavou. Učiteľka si povzdychne a kráča ďalej. Pátracia misia pokračuje celý deň. Deti a učiteľky vykrikujú jeho meno, hľadajú ho schovaného za kríkmi a všade sa šíri panika. Namiesto toho on ostáva úplne pokojný. Je si vedomý, že žiadne hľadanie nebude mať zmysel, lebo Tobiáš už svoje ústa nikdy viac neotvorí a nevyjdú z nich žiadne posmešky či urážky.

Večer sa rozhodnú zavolať políciu. Výlet sa končí predčasne. Autobusár ich odvedie domov. Každý sa pýta, čo sa stalo s ich spolužiakom. O niekoľko dní sa v rieke nájde telo. Chlapec zablúdil, potkol sa a nešťastnou náhodou sa utopil. Nikto sa nikdy nedozvie, že Tobiáš bol iba hnusný tyran, ktorý si svoj trest zaslúžil a jeho pád nebola náhoda. Takéto veci sa dejú. Zvedavé deti doplácajú na svoju zvedavosť. Iba on bude navždy žiť s pocitom, že zabránil, aby Tobiáš ubližoval v budúcnosti aj iným.