Cathy: Tak ako si sa bavila? :D

Cathy: Alyssa?

Mona: Aly?

Lary: Alyssa deje sa niečo?

Mona: Prečo neodpovedá? Vždy predsa odpovedá...

Cathy: Alyssa zavolám ti.

Od chatu som prešla k nezodpovedaným hovorom. Bolo ich aspoň pätnásť. Odložila som mobil. Znova mi pípla správa. Rozmýšľala som, či odpísať alebo nie. Opäť som vzala do rúk mobil.

Neznáme číslo: Mala by si im odpísať. Zbytočne sa strachujú.

Začala som písať otázku, či sa poznáme, keď som si spomenula, že mi včera vzali mobil, keď ma uniesli. Vrátil mi ho až ich vodca, keď nás mali aj so Zacharym vziať domov. Takže moje sociálne siete majú prestalkované odvrchu i odspodu.

Alyssa: Daj mi pokoj.

So Zacharym som sa odvčera nerozprávala. Bol tu za mnou sa ospravedlniť, no jednoducho som ho ignorovala.

Neznáme číslo: Páči sa mi tvoja ohnivá povaha. Teraz poď dole pred tvoj dom.

Uprela som zrak na okno. Zdvihla som sa zo zeme pri posteli, kde som doteraz sedela a prešla váhavo k oknu, ale tak, aby na mňa nik zvonka nedovidel. Pred domom ale nikoho nebolo.

Neznáme číslo: Nebudem ťa žiadať dvakrát.

Alyssa: Len využívaš môj strach.

Neznáme číslo: Ale kdeže. Kľudne môžem poprosiť Zacharyho, nech ťa k tým dverám odprevadí. Ten ma aspoň počúvne.

Neznáme číslo: Vezmi si bundu a obuj sa.

Alyssa: Nikam s tebou nepôjdem.

Neznáme číslo: Donútila si ma zaklopať.

Alyssa: ??

V tom som začula hlasné zaklopanie na dvere.

„Deti čakáte niekoho?" ozvala sa zdola mama, „Idem otvoriť."

„Nie!" zvolala som, až mi preskočil hlas a tak som si odkašlala, „Hneď som dolu."

Prehodila som si cez domáci pletený sveter od babky bundu, nedbajúc že iba trochu hrubšie legíny mi nohy neochránia. Ale mne i tak nikdy nebývala zima. Keď som vychádzala z izby, Zachary stál na chodbe. Vyzeralo to, že sa o mňa bojí a chce sa opäť ospravedlniť, no ja som na tieto veci náladu nemala. Len som ho obišla a zišla po schodoch.

„Vrátim sa do jedenástej." povedala som rodičom, obula si čižmy a vyšla von. Pred dverami nikto nestál. Porozhliadala som sa, keď som zbadala postavu pod stromami. Keď si všimol, že na neho pozerám vyšiel von a ja ostýchavo k nemu, vodcovi Kultu. Tentoraz nemal u seba ani svoju, ani moju masku. Teraz som mala výborný výhľad na jeho prenikavé oči, mierne ostré lícne kosti, plnšie pery a jeho dlhé havranie vlasy spadajúce na čelo, ktoré mal po bokoch trochu kratšie. Všimol si, ako si ho obzerám, no bolo mi to jedno, pretože tak si obzeral on mňa. No v jeho očiach sa zrkadlilo čosi, čo som nevedela rozoznať tak úplne. No vyzeralo to ako zaujatosť.

„Vysvetlíš mi, čo tu robíš?" z úst mi vyšiel oblak pary.

„Idem ti poskytnúť možnosť, aby si sa všetko dozvedela." z jeho úst vyšiel menší obláčik pary, presne tak ako som bola už u ostatných ľudí zvyknutá. Vždy mi bolo teplejšie, dokonca žijem celý život s horúčkou. Proste mám celkovo vyššiu teplotu tela ako ostatní. No inak som nebola v nijakom smere obmedzená, len ma mnohí nevedeli pochopiť. Niekedy ani moja rodina.

Založila som si ruky na hrudi: „Čo keď nemám záujem?"

Zasmial sa: „Na to je neskoro. Myslíš si, že tvoj brat..."

„Môj brat je šesťnásťročný idiot. Ja nechcem mať s vašou sektou nič spoločné."

„Sme Kult." opravil ma.

„To je skoro to isté." rozhodila som rukami a on mi jednu zachytil v letku. Tým docielil, že mu len tak neujdem, stisk mal pevný.

„Alyssa." dohováral mi. Zazerala som po ňom, „Nechaj si všetko vysvetliť."

Započula som prasknutie. Obzrela som sa. Zachary, ktorý bol v okne pustil drevený parapet. Chcel rýchlo ujsť, no potom sa sekol lebo vedel, že je to zbytočné.

„Nemáš právo sa na neho hnevať."

„Láskavo mi nehovor čo mám robiť! Podrazil ma! A ty si neskutočne protivný!"

„Chceš upútať pozornosť svojich rodičov?" sykol a za ruku si ma pritiahol bližšie. Naposledy som bola takto blízko k tvári chlapca pár sekúnd pred bozkom. Jeho dych mi osviežil horúce líca. Jeho pery boli od mojich len pár centimetrov.

„Poďme odtiaľto preč." navrhol.

„Čo keď nechcem?"

Pootočil hlavou tak, aby videl na Zacharyho a jeho pery sa zľahka obtreli o moje ucho: „Ale chceš."

Musela som privrieť oči. Bol ku mne príliš blízko príliš dlhú dobu. Skutočne by sme sa mali pohnúť preč.

„Fajn." povedala som napokon a on odo mňa odstúpil. Normálne ma chytil za ruku a vykročili sme po prázdnej ulici. Chvíľu bolo ticho, keď som sa ozvala skôr, akoby ma vyzval, „Čo je teda ten Kult Mesiaca? Teda, čo je jeho cieľom."

„V Kulte mesiaca má silný jedinec možnosť nájsť svoju podstatu. Čarovnú podstatu."

„Teda stať sa čarodejom?" nadvihla som mierne pochybovačne obočie, „Chceš povedať, že vy ste čarodeji?"

„Iba ja." povedal a obhliadal sa, akoby mal na nás niekto striehnuť. Najradšej by som mu tú ruku pustila, čo som aj spravila, ale on ma za ňu stále držal.

„Z nich sa čarodeji nikdy nestanú." objasnil mi.

„Tak počkať." zastala som, no on ma ešte kúsok potiahol na pozemok prázdneho domu a ťahal ma až dozadu za dom.

„Oni nevedia, že som čarodej." povedal, pustil mi konečne ruku, no len na toľko, aby vyskočil na terasu, ktorú kedysi zdobil plot a potom mi ju znova podal. Vyliezla som bez jeho pomoci, i keď trochu ťažšie. Pokrútil nado mnou hlavou. Prešli sme k terasovým dverám a zatlačil do nich.

„Počkať! To je vniknutie."

„Na tejto ulici aj v celom meste to nikoho zaujímať nebude." povedal a vošiel dnu až za mnou. Všade bolo mnoho prachu, no i mnoho šlapají.

„Uznávate čarodejníctvo, ale oni nevedia, že si čarodej?"

„Sú presvedčení, že to vyznávanie a rituály dokážu vyvolať mágiu. V skutočnosti ju vyvolávam len ja."

„Rituály? Načo je to všetko dobré?"

„Na moju ochranu. Čarodeji si okolo seba zväčša utvoria nejakú tú skupinu ľudí. Volá sa to i krycia skupina. A tí ľudia nič netušia."

„Prečo mi toto všetko hovoríš?"

Prestal sa prechádzať a obzerať po miestnosti a otočil sa ku mne: „Pretože si dôležitejšia než si myslíš. Najprv som si to myslel o Zacharym, no to som netušil, že má staršieho súrodenca."

Len som na neho hľadela.

„Poď so mnou a dozvieš sa viac." nastavil mi ruku. Nesvoja som ju prijala a zaviedol ma na horné poschodie, do jednej z izieb. Prešla som automaticky k oknu, kým on niečo hľadal. Na ulici vládol stály pokoj.

Jeho hlas hneď pri mojom uchu ma mierne naplašil, no následne som zacítila ako o mňa zľahka zozadu opiera: „Niečo ti ukážem."

Akoby zasnene som sa otočila. Stretli sa nám pohľady a potom sme obaja mlčky prešli k posteli. Sadla som si na jeden kraj, on na druhý. Pred nami ležala veľmi stará kniha. Jej kožený obal pretínali malé žilky a v strede bol kryštálový kameň.

„Dotkni sa ho." nabádal ma. Stiahla som ruku, ktorú som nad ním doteraz mala pretože ma lákalo dotknúť sa toho obalu, no teraz som len splašene pokývala som hlavou. Chytil mi ju a vrátil späť nad kryštál. Pustil mi ruku a ja som sa jemne bruškami prstov dotkla hladkého povrchu. Hneď ako som sa ho dotkla v ňom vytryskla červená jemná žiara ako pulz srdca a od kryštálu sa rozsvietili tenké červené žilky na všetky strany. Ostatné ostali tmavé. Stiahla som ruku k telu.

„Čo to malo byť?" vyhŕkla som zdesene.

„Zbytočne sa obávaš." povedal a spravil to isté. Rovnako kryštál zažiaril ako mne pred chvíľkou, no sivou žiarou, ktorá potom prešla do tenkých žiliek, tentoraz iných, ktoré sa rozsvietili na všetky smery sivou farbou.

„Prilož svoje prsty." povedal a ja som tak váhavo spravila. Kryštál zapulzoval dva krát, raz na sivo potom na červeno a rozsvietili sa červené a sivé žilky.

„Toto sú čary. Kniha víta svojich návštevníkov."

„Ale ako to že ja..."

„Teraz aspoň chvíľku tíško počúvaj." ohriakol ma pokojne a otvoril knihu, začal v nej listovať, so všetkou úctou k jej starobe obracal stránky až sa dostal na dvojstránku, ktorú chcel. Boli tam štyri stromy- rodokmene. Nad nimi boli akési trojuholníky.

„Toto sú rodokmene čarodejníkov. Obnovujú sa každým narodením nového čarodejníka. Ako vidíš, tu pri spodku, teda tie najnovšie prírastky, je toho pomenej. A tu som ja." ukázal na políčko. Rozsvietilo sa tam na sivo jeho meno. Seth Perrie.

„Perrie je priezvisko?" opýtala som sa.

„Nie, moje druhé meno. Celým menom som Seth Perrie Moran." predstavil sa, „A pozri na toto políčko."

Pri jeho dotyku sa nerozsvietilo. Patrilo k ďalšiemu rodu. Bolo tam napísané moje priezvisko – Murray. Pod tým i meno mesta, kde som sa narodila.

„Toto je hlúposť." pokrútila som hlavou.

„Veľmi dobre vieš, že nie je." oponoval mi.

„Nie, je toho na mňa priveľa." postavila som sa, no on ma za ruku stiahol späť a otočil si moju tvár k svojej. Strácala som dych. Ja a čarodejka? Nie, nie, nie.

„Alyssa upokoj sa." díval sa na mňa a potom mierne vydesene povedal, „Alyssa dýchaj!"

Horko – ťažko sa mi to podarilo, no šok bol príliš veľký. Pootvoril mi pery a jemne mi fúkol do úst. Okamžite sa mi do pľúc nahrnul čistý kyslík a môj rozum i telo začali konečne pracovať. Zaklipkala som očami.

„A to som sa snažil nájsť čo najmiernejšiu cestu. Toto mi už viac nerob." napomenul ma, no vyzeral, že sa o mňa obával.

„Ako si to spravil?" hlesla som na jeden dych.

„To ti neskôr vysvetlím. I mnohé iné. Len mi teraz povedz, ako to vnímaš. Je to pre mňa dôležité, Alyssa. Potomkov hľadám už niekoľko rokov."

„Ja nie som čarodejka." pokrútila som hlavou, „Nemôžem byť."

„Je ešte jeden spôsob ako ťa presvedčiť." povedal a nasmeroval mi prst na tabuľku s mojim priezviskom, „Preto som tak dlho hľadal tvojho brata. Osud zariadil, aby vaše stopy viedli sem. Neostáva ti nič, len to pochopiť."

Pustil mi prst a s očakávaním na mňa pozrel. Váhala som, no nakoniec som priložila prst k papieru. Písmenká sa rozsvietili na červenkasto a pomenili sa. Skutočne to tam bolo.

Alyssa.

Tak, pán PEKNÝ SEXY ( stále sa na tom musím smiať :D :D ) má už svoje meno :D Snáď som vás nesklamala :'D a čo na neho hovoríte tak celkovo? Toto bola prvá kapitola, kde ste ho mohli bližšie spoznať :) :D a kto typoval, že sa čarodejníci delia podľa živlov, a že Alyssa bude patriť práve k ohňu? K vzduchu celkom pekná kombinácia, no nie? :D

Ani neviete, akú radosť mi robíte! Ďakujem ❤

Teším sa na vás v komentároch,

Viki :)