„Ako veľmi je to zlé?"

„Čo všetko ti povedali?" zahľadím sa na zhužvaný papier vo svojich rukách, zatiaľ čo M neustále niečo ťuká do mobilu. Zatiaľ na mňa nezdvihla pohľad, ale viem, že ma sústredene počúva. Zvedavosť je silná motivácia, aj keď sa divím, že na túto tému nestočila konverzáciu niekedy skôr.

„Nie veľa. Asi iba základ a ja som sa ani veľmi nevypytovala. Skôr to chcem vedieť od teba, ale netlačím. Je to na tebe. Niekoľko mesiacov budeme spolu bývať, žiť pod jednou strechou a neviem ako ty, ale ja som si ťa zatiaľ veľmi obľúbila."

Jej priznanie ma úplne dojme, slzy sa pýtajú von, pretože niečo také som naozaj potrebovala. Nie niečo, ale niekoho. „Ďakujem M," poviem a zboku ju objímem. Som dosť nemotorná a udriem sa o jej plece práve v nie príliš dobrej oblasti.

„Och, ten Greg. Nikdy ma tak nevolal a teraz sa v tom všetci vyžívajú." Posťažuje si s nosom stále zaboreným do toho kúsky techniky.

„Mne sa to veľmi páči."

„Naozaj?" Konečne sa na mňa pozrie a ja jej prikývnem. Pohľadom na mne spočinie o čosi dlhšie, akoby kontrolovala moju reakciu na jej predchádzajúce slová.

„Naozaj, M. Je to také milšie, familiárnejšie a ku tebe sa to neskutočne hodí." Zalichotím jej, akoby to ešte vôbec potrebovala. Neviem, či sa vôbec mám odhodlať jej niečo povedať, ale keď už chalani začali, mohla by som na to len nadviazať. Alebo by som to konečne mohla zo seba dostať a nedusiť sa tak neskutočne spomienkami na môj zatiaľ nudný a hlavne tanečnicami preplnený život.

„M, veľmi si vážim tvojich slov a naozaj, ver mi, rada by som ti všetko povedala. Ale nie tu a nie teraz. Nie je tu vhodný priestor, ehm," porozhliadnem sa okolo nás. Dospela som k dobrému rozhodnutiu.

„Ako hovorím, netlačím na teba."

Dnes som išla s Mable ku doktorovi. Steven nemohol ísť, a tak ma pustili z práce skôr, aby som ju mohla sprevádzať. Ten pocit, keď sme vyšli z výťahu a dosadli na oranžové stoličky, ktoré ma príjemne prekvapili svojou mäkkosťou, sa nedal opísať. Všade dookola boli po stenách, nástenkách a dokonca aj veľkých oknách nalepené prospekty pre čakajúce mamičky.

Spočiatku som po nich odmietala blúdiť pohľadom, veď aj načo. Stále viac ma však dobiedzala zvedavosť. Postavila som sa a pomalými krokmi obišla obrovskú čakáreň, poobzerala si sediace mamičky v očakávaní, opätovala úsmevy a popritom si nervózne žmolila ruky. Toto nebolo pre mňa. Vzala som si niekoľko letákov a prehliadla ich pozornejšie. Na moje prekvapenie tam mali aj prospekty o ochrane, rôzne motivačné príspevky, ale našla som aj zbierku pre deti v núdzi. Opäť som oľutovala moju zábudlivosť a neschopnosť si so sebou vziať nejakú hotovosť. Poprosila som preto M, aby mi niečo požičala.

Ona sa po krátkom rozhovore so mnou znova zahľadela do mobilu a písala si s otcom dieťaťa, ubezpečovala ho, ako sme v poriadku, nakoľko odmietala môj sprievod.

Och, áno. Mám ochranku. Dvaja vymakanci sa pri mne denne striedajú. Sean a Paul. Ani netuším, či sú to ich pravé mená. Keď mi to Noah oznámil, bola som chvíľu v pomykove, prečo práve ja. Po hlbšom uvažovaní som sa s tým stotožnila. Ak ma majú ochrániť pred prípadným nečakaným zjavením Eda, radšej oni, ako byť pri tom sama.

Stále som však nedokázala rozlúsknuť túto záhadu. Prečo som pre neho taká dôležitá? Prečo ja? Má predsa moju matku, tá mu musí stačiť. Niečo mi však navrávalo, že o Connie šlo možno kedysi na začiatku. Teraz chce mňa.

Cesta domov zo zdravotného strediska nám zbehla veľmi rýchlo, aj keď pre mňa to nebolo až také skvelé. Rada som sa dívala von z okna a sledovala ulice. Ešte stále som bola posadnutá Londýnom, v každom jednom jeho ohľade. Kontrola dopadla na jednotku, aj keď ma M volala za ňou do ordinácie, aby som sa mohla pozrieť, radšej som však odmietla.

„Urobím ti niečo?" smerujem otázku k nej, aj keď vidím, že si už podriemkava. Len jemne pokrúti hlavou a pokračuje ďalej v oddychu. Obývačkou sa nesie slabá ozvena hovoru.

Presuniem sa späť od kuchyne a pripravím večeru pre všetkých. Prestriem na stôl. Ani si neuvedomím, no prejdem chodbou až k dverám kancelárie, keď ma zastaví krik.

Mala by som odísť, toto nie je moja starosť.

„Ona tu nie je, tak mi ju láskavo nepripomínaj." Počujem tlmený hlas Noaha.

„Ale veď to nie je tvoja chyba, tak prečo si to stále myslíš? Ty si jej to urobil? Nie, tak už na to nemysli. Navyše,..." Steven mu v niečom oponuje. Musím odísť, nesmiem počúvať.

„Steven, prosím." Vloží sa do toho Noah a odpovie mu odrazu smutným hlasom a znie byť oveľa bližšie. Otočím sa, že pôjdem späť do kuchyne a začnem jesť bez nich, keď sa odrazu otvoria dvere.

Ihneď sa otočím a uvidím jeho zvesenú hlavu, poklesnuté plecia a pochytí ma obrovská túžba ho nejako utešiť. On mi bol oporou, podržal ma a dokonca si dovolil ma aj strážiť, keď som opustila svoje telo. Nechcene. Urobím pár drobných krokov, keď si ma všimne a hneď sa narovná.

„Lexi je minulosť, tak to pochop. Nebyť jej, možno by si už,..." nestihne však dopovedať, pretože sa v jeho zornom poli objavím práve ja.
Kto je Lexi?

„Večera?" Som jednoducho majster v strápňovaní sa, nestihnem pomaly ani dopovedať, keď sa zvrtnem, opantaná strachom, že presne vedia, ako som načúvala za dverami a potknem sa o vlastnú nohu. Tak a je vymaľované, ako by povedal Garcia, jeho stokrát omieľaná hláška, keď som rozbíjala jeden pohár za druhým. Vstanem, oprášim si kolená, červená od hlavy až po päty a nečujne pokračujem v ceste späť. Ani sa neobzriem. Nie je potrebné nič dodať. Určite vedia, že som ich počula.

Keď všetci sedíme a bez slova jeme, nervózne poklepkávam nohou pod stolom. „Pokoj," zašepká a jemne stlačí stehno tesne nad kolenom. Vyšle tým do môjho tela elektrizujúci pocit. Spaľuje ma. Nie som si istá, či vie, čo so mnou robí, ale cítim, ako mi červeň postupne stúpa cez hruď, po krku a usadí sa na mojich lícach. Je mi teplo a nemá to nič spoločné s teplotou v jedálni. Cítim na sebe pohľad ďalšej osoby. Zodvihnem ten svoj od taniera, v ktorom sa vidličkou vlastne posledných niekoľko minút len prehrabujem a zhŕňam jedlo od jedného kraja k druhému a hľadí na mňa pár krásnych očí, v ktorých sa leskne poznanie. Zídem pohľadom nižšie a ona sa jednoducho usmieva. Pristihla ma, ako sa červenám, vidí Noahovu ruku smerujúcu pod stolom smerom ku mne a ona sa usmieva. Pokrútim hlavou, nie je to tak, ako to vyzerá, vysielam nemý odkaz.

Žmurkne.

„Počul som, že ťa zajtra berú dievčatá niekam von."

„Ou, Aisha, to vážne?" M znie znepokojene.

„Áno a rada by som šla. Je s tým nejaký problém?" Otočím sa priamo na ňu.

„Sú to mrchy v ženskom tele," vysvetlí veľavýznamne a do úst si vloží vidličku s cestovinami.

„Mable!" upozorní ju Noah, ale mne to aj tak nedá.

„Prečo si to myslíš? Ja z nich ten dojem nemám, teda až na jednu, možno dve."

„Zlatko, nezabúdaj, že som s nimi pracovala. No schválne, ktorá sa ti nepozdáva?" Poklepe s dokonalou manikúrou po stole, zatiaľ čo čaká, kým odpoviem.

„Kelly a Kono," priznám bez okolkov. Nie je tu čas na nejaké zbytočné odbočky, či zatajovanie. V pamäti mám ich divný rozhovor pred toaletami.

„Trefa do čierneho." Pozrie na Noaha a ukáže na neho prstom.

„Už roky ho chce dostať do postele, ale King ju neustále odmieta. Vo svojom tíme ma zväčša mužov. Tracy je lesba ako vyšitá," povie čisto len mne, keď si všimne mojich pootvorených úst snažiac sa jej nejako oponovať. „A odrazu sa tu zjavíš a si rovno jeho asistentka. Nie modelka, nie ďalšia, ktorá ho nemôže mať, ale asistentka. Aj keď neviem, do akej hĺbky siahajú jeho zásady, či sa to týka aj teba." Spomínaný položí príbor vedľa taniera a zloží si ruky, akoby sa chystal modliť.

„Ak dovolíš, ja som ešte tu a všetko počujem."

„A čo? Nie je to pravda? Popieraš niečo?"

„Zlatko, to by stačilo." Steven ju pohladí po ruke spočívajúcej voľne vedľa pohára s čistou vodou. My ostatní máme biele víno. Vezmem ten svoj a poriadny kúsok si odpijem. Som zmätená a hlava sa mi plní mnohými otázkami, no neodvážim sa ich opýtať.

„Aké zásady má na mysli?" Jednu však vyslovím a otočím sa priamo na neho. Pozrie do mojich očí a ja v nich čítam všetko. Každú jeho emóciu, ktorá ním práve v tento moment prechádza. Zjaví sa boj, ktorý v sebe vedie, túžba, smútok, štipka radosti, no ustáli sa v nich akýsi nepokoj. Pokrúti hlavou.

„Nespí so žiadnou ženou vo svojom okolí." Povie namiesto neho Mable.

Kolieska zapadnú na svoje miesto a ja pochopím. Chcem, aby si išla so mnou na cesty ako moja asistentka. Nič viac, nič menej. Jeho slová dostávajú odrazu nový význam. Zarazím sa vlastnou reakciou, keď nejaká moja časť zosmutnie. Prejde mnou nečakaná vlna pochopenia spojená s rezignáciou. Akoby som tajne očakávala, žeby to predsa len mohlo byť ináč.

„Myslím, že na dnešný večer mám toho dosť!"

Všetci traja sledujeme, ako sa Noah postaví, silou odsunie stoličku za seba a v rýchlosti vypije svoj pohár do dna. Otočí sa nám chrbtom a stuhnuto kráča preč.

„Mala si to nechať na neho. Ak by sa chcel s niečím zdôveriť, sám jej to povie."

„Ale no tak, veď ho poznáš. Nič jej nepovie. Ak to neurobil doteraz, je len dobré, že som s tým vyšla von."

Zaujímam sa o to, prečo doteraz Noha nespal so žiadnou z tých nádherných žien. Sú oveľa krajšie, vznešenejšie, vychovanejšie ako ja a predsa, ani na jednu sa nedíva tak, ako na mňa. V žalúdku pocítim jemné trepotanie krídel zakaždým, keď svoj pohľad stočí na mňa a ten pocit sa snažím úpenlivo ignorovať, nesmiem si dovoliť niečo také pociťovať. Po tom, s čím dnes vyšla M na povrch, to vlastne nemá ani žiadnu cenu. Odpijem si znova z pohára.

„Niekoľko rokov nepretiahol žiadnu modelku, ale to si sa už isto dovtípila." Prikývnem a ďalej hľadím na Stevena. Mable sa odpratala do obývačky a unavene si opäť ľahla. Vidím, ako si vyloží nohy na opierku gauča a odrazu sa objaví obraz na televízore. Doľahne k nám hudba z televízneho kanálu, ktorý práve naladí.

Toto je pre mňa záhada číslo jeden, pochybujem že muž ako Noah abstinuje. Nevyslovím ani otázku, keď pokračuje, „vieš, on si prešiel niečím, čo ho poznačilo, a tak si určil svoje vlastné pravidlá. Žiadal to aj odo mňa, ale ja sám som to nedokázal. To ti už určite tiež došlo." Pohľad stočí cez kúsok haly na Mable. „Čo všetko si za dverami počula?"

Takže to vie. „Nie veľa. Naozaj."

„To je dobre. Musí ti to povedať sám," pozrie na mňa so zvláštnym smútkom v očiach, „prepáč."

„Nie, nie. To je v poriadku. Ja tomu rozumiem. Len,..." Čo len? Povytiahne obočie v očakávaní. „Ale nič." Pousmejem sa nad svojou krátkou slabosťou, kedy som takmer vyslovila svoje obavy.

„Nie som slepý. Možno som tak trochu debil, či kretén, ale zato vidím, čo je medzi vami. Ale Aisha, dovoľ, aby som ťa varoval. Noah nie je na vzťahy. Ak hľadáš niečo také, radšej daj ruky preč. Dokáže ťa pretiahnuť tak, že žiaden iný chlap si už u teba neškrtne, ale deti od neho nečakaj." Na scénu pribehne opäť moja nešikovnosť, keď po jeho slovách naraz vdýchnem množstvo vzduchu s jemnými bublinkami vína.

„Ach, moja zlatá. Pred tebou si musím dávať pozor na slovník," zasmeje sa, ale pomôže mi. „Odo mňa ale toto nevieš, ak k tomu raz dôjde." Prikývnem.

„Ďakujem, za všetko."

Odložím taniere a prázdne poháre, pustím myčku a odložím zvyšné suroviny na miesto. Vydrhnem linku, leskne sa ako ešte nikdy. V chladničke poukladám potraviny podľa dátumu spotreby a v skrinke rozložím na všetky poličky papier na pečenie a naň poukladám veci. Skontrolujem všetky poháre, či sú správne vyleštené, a keď uznám za vhodné, že mi dostatočne preskočilo, vrátim sa do izby. Vhupnem do postele s pocitom totálnej potupy. Čo som to dnes urobila? Počúvala za dverami, nechala si povedať krátku verziu Noahovej averzie voči modelkám, hoci dôvod stále nepoznám a zakončila som to úplnou očistou kuchyne. Som nervózna, nepoznám však dôvod.

Vyzlečiem sa, veci nechám pohodené pri nohách postele a vyberiem sa do kúpeľne. Otočím kohútikom a počkám, kým sa spustí teplejšia voda. Keď som si istá, že toto už znesiem, vstúpim pod prúd horúcej vody. Nechávam zmáčať svoje stuhnuté svalstvo.

Mám také zvláštne myšlienkové pochody. Na jednej strane jasám, že Noah nespal so žiadnou z tých perfektných žien, ktoré som mala česť spoznať, s ktorými sa podvedome porovnávam a moje vnútro si vytešene mydlí ruky nad príležitosťou. Na tej druhej sa však snažím vnútorne obrniť pred tou možnosťou, žeby sa to v mojom prípade mohlo zmeniť. Nemôže. Nesmie. Jednoducho nie.

Unavená sa posadím na kraj kútu, kde sa akurát zmestí môj zadok a skloním hlavu, nechávam zmáčať vlasy. Kým uvažujem nad dnešnými udalosťami, vyslovenými pravdami, nanesiem malé množstvo šampónu a jemnými krúživými pohybmi si ich umývam a zároveň masírujem pokožku hlavy. Je to tak príjemné a oslobodzujúce. Totálne zabúdam, kde som a vzdychnem si. Okamžite sa však vraciam v spomienkach do Lily, kedy som popustila od stráženia svojich emócií a odhalila tak veľký kus seba samej. Možno som v tých ľuďoch vyvolala nejaký mylný dojem kto som, kým som a kým som bola. Jedno však nevedia. Čím všetkým som si musela prejsť.

Dokonale umytá vypínam prúd vody a zabalím sa do hebkého huňatého uteráka. Zrkadlo prejdem rukou, para ho zarosila. Umyjem si zuby, opatrne rozčešem vlasy a zhadzujem mokrý uterák.

Keď otvorím dvere späť do izby, vyľakane si poskočím a ihneď ich zatvorím.

„Panebože," vydýchnem nahlas a zakryjem si ústa rukou.