"Nemyslím si, že je to dobrý nápad," Holger sa poškrabal na spánku a na chvíľu zastal, aby si pohodlnejšie prehodil ťažký batoh cez plece.

Holger bol náš nosič, keďže bol veľmi vysoký a silný (a my leniví). Zväčša nad tým frflal, ale aj tak vždy zobral do svojho športového ruksaku všetko, o čo ho Mung požiadala.

"Vážne?" Violet, ktorá kráčala vedľa mňa sa naňho krátko otočila a zdvihla obočie. Svetlo jej baterky jemne poskočilo, skoro som si nevšimol hrbol na poli a zakopol oň.

"Nie, vlastne si myslím že je to veľmi, veľmi zlý nápad."

"Strachopud," zasmiala sa Mung, ktorá bola niekde pred nami.

"Ja súhlasím s Holgerom," zamrmlal som, na čom sa Violet trochu zasmiala, ale nepovedala nič, "vážne, zajtra je škola."

"Presne preto skúste pohnúť zadkom, lebo to nestihneme do štvrtej," Mung ešte viac zrýchlila a nám neostávalo nič iné, len ju nasledovať, pretože jediná vedela, ako sa tam dostať.

Skupina stíchla, bolo počuť len rýchle kroky po prázdnom poli a Holgerove občasné nadávky, pretože si zobral svoje obľúbené tenisky. Obloha nad nami bola plná hviezd, vďaka nedostatku svetla sme jasne videli vedľajšie rameno mliečnej cesty. Keby sme zhasli baterky, videli by sme toho ešte viac, ale nikto to v tomto teréne nechcel ryskovať. V noci som väčšinou býval neprirodzene šťastný, hviezdy na mňa pôsobili ako droga. Nočný vzduch a svetlá, ľudia. Miloval som to.

Pozrel som sa napravo na Violet, jej postava bola zozadu osvetlená Holgerovou baterkou a vyzeralo to, akoby jej vlasy pri uchu horeli. Je čarovná. Nevidel som jej do tváre, ale tušil som, že sa usmieva. Pocítil som túžbu chytiť ju za ruku, ale namiesto toho, aby som to spravil, som sa v mysli poriadne prefackal.

"Robíte to často?" spýtala sa ma po chvíli ticha.

"Čože?"

"Vyberiete sa často len tak von, v strede noci?"

"Cez deň by na nás asi zavolali políciu."

"Myslím to vážne," namierila na mňa baterku, ale keď si uvedomila že ma jej svetlo oslepuje, zabodla jej slabý lúč naspäť do hnedej zeme, v ktorej sa sem-tam zazelenala burina.

"Častejšie, ako by sa páčilo mojim rodičom," slabo som sa zasmial, ale cítil som sa nepríjemne. Pravdepodobne všetko, čo sa deje doma, iba zhoršujem, "ale kedysi sme to robili častejšie."

"Čo sa stalo?"

Rozmýšľal som, ako jej odpovedať, ale Mung našťastie ukončila nás rozhovor hlasným: Sme na mieste, vážení.

Dorazili sme k opustenej budove bývalej fabriky. Mung tvrdila, že tu kedysi vyrábali topánky, ale Mung tvrdila veľa vecí, z ktorých polovica nebola pravda, tak som tomuto faktu veľmi neveril. Budova mala dve poschodia a prízemie, odlupovala sa z nej bledožltá farba a kvôli zamrežovaným oknám na prízemí vyzerala trochu ako ústav. Viedla k nej poriadna cesta, rozmýšľal som, prečo si Mung vybrala dlhšiu trasu po poli, ale keďže to bola Mung, tak som sa radšej na nič nepýtal.

"Povie mi už niekto, čo tu budeme robiť?" opýtala sa Violet a baterkou skúmala okolie fabriky.

"Počkaj a uvidíš, "Mung ukázala prstom na jediné nezabezpečené okno, niekto pravdepodobne odmontoval mreže a roztrieskal sklenenú výplň, aby sa dostal dnu. Dúfal som, že to nebola Mung, "choď s Holgerom pred nami, my s Vincentom sa pozrieme, či tu niekto náhodou nie je."

Chcel som protestovať, ale Violet a šomrajúci Holger už zamierili smerom ku oknu.

Mung ma potiahla za lakeť a otočila smerom k sebe, čokoládové oči zabodla do tých mojich, akoby mi niečo vyčítala.

"Vieš, že tu nikdy nikto nie je," zašepkal som.

"Kedy jej to chceš povedať?" ignorovala ma.

"Kedy, čo, komu?"

Prevrátila oči a ukázala smerom ku oknu: "Kedy chceš Violet povedať o Hane?"

"Musí o tom vedieť?"

"Áno, Vincent. Lebo teraz vojde do tej miestnosti a nájde v nej Hanine meno na stene. A buď si istý, že sa bude pýtať. Možno nie hneď, ale raz určite."

Zamračil som sa. Vždy keď Mung rozprávala o Hane, snažila sa nedávať mi najavo, že je to moja chyba, ale niekedy sa nahnevala. Vedel som, že z toho tak trochu viní aj seba. Vedel som, že ju to zasiahlo tak, ako mňa. Aj Holgera. Pripomínali mi, aký sebecký som, keď sa utápam vo svojich vlastných spomienkach, keď oni skoro stratili kamarátku, s ktorou sa poznali tak dlho. Nenávidel som sa za to.

"Ja viem."

"Povedz jej to," zašepkala jemne a predtým ako sa vybrala​ za Holgerom, ktorý práve pomáhal Violet vyšvihnúť sa na vysokú okenicu, mi položila ruku na plece, "kým nie je neskoro."

Prehrabol som si vlasy prstami. Ale ako? Rozbehol som sa za nimi, pretože som ostal bez svetla.

"Ľavá noha. Nie, moja ľavá. Teda technicky nie veľmi moja. A nie veľmi ľavá."

"Pravá," zasmiala sa Mung.

"Dočerta je jedno že ktorá, kde je tá polička?" Violet balansovala na okennej parapete, jedna noha jej vysela smerom dnu a druhú mala skrčenú pod sebou.

"Trocha dole, smerom ku mne," Holger sa snažil dovidieť dovnútra, ako jediný dočiahol na okno, "nie, nižšie. Áno, tam, máš to."

Violet ťažko dýchala, dostať sa tam hore je ťažké aj s Holgerovou pomocou: "Udrží ma tá polička?"

"Udržala aj Holgera."

"Sklapni, Vinco," zasmial sa Holger, "O čom ste sa tam rozprávali?"

"O tom, ako vás dnu brutálne zavraždíme," Mung prevrátila očami a otočila sa na Violet, ktorá stále váhala, či je to bezpečné, "Šup dnu!"

Violina hlava zmizla a tvrdé buchnutie nám oznámilo, že je vnútry. Nasledovalo ho ďalšie, tlmenejšie buchnutie, keď jej Holger na druhú stranu prehodil baterku.

"Ak si mi rozbil baterku, tak prisahám, že odomňa na Vianoce nič nedostaneš," zašepkala Mung, ale v okne, alebo skôr v diere po ňom, sa nakoniec rozsvietilo.

"Páni, to je obrovské," ozvalo sa znútra.

"Sú tam ozbrojení bezdomovci?" zakričal som na Violet.

"Už nikdy nejdem prvá," odkričala naspäť a po chvíli dodala, "Nie, nikto tu nie je."

"Smiem prosiť?" Holger natavil ruku smerom k Mung, ktorá ju prijala, vyšvihla sa na okenicu a v zápätí s piskotom zmizla dnu.

"Nie, nekomentuj moju výšku," prijal som aj ja jeho pomoc a začal sa štverať hore, "áno, tu dole je pekné počasie."

Kým som padol na tvrdú dlážku fabriky, stihol som si všimnúť jeho pobavenú tvár.

Dopadol som na všetky štyri, ruky ma nepríjemne zaštípali, ale nevenoval som tomu veľa pozornosti a postavil sa, obzerajúc sa po miestnosti, zatiaľ čo Holger zoskakoval dole.

Všetko vyzeralo ako predtým. Obrovská miestnosť plná pracovných stolov a stoličiek pôsobila spustlo a smrdela lepidlom. Na väčšine stolov dominoval červený zverák, niektoré boli odlomené a chýbali. V miestnosti ostalo pár stoličiek, ale väčšina ľahko prenosných vecí, ktoré neboli doslovne primontované k podlahe, chýbali. Pri jednej z kratšej zo stien bolo postavené malé pódium, ktorého význam sme veľmi nepochopili.

Zamierili sme práve k nemu. Violet užasnuto skúmala posprejované steny baterkou a cestou sa dotýkala každého zveráku a snažila sa márne rozkrútiť ich zaseknuté kľuky. Holger sa vybral smerom k nim, ja som trocha zaostával.

"Čo je to za miesto?"

"Bývalá fabrika na to..."

"Bývalá fabrika. Bodka. Nemuseli to byť topánky," Holger prerušil Mung a predbehol ma, aby okolo pliec objal obe dievčatá. Kvôli svojej výške vyzeral trochu ako ich otec.

"Na topánky," zamrmlala Mung, "Holger prestaneš ma škrtiť, prosím?"

"Neškrtím ťa, objímam ťa."

"Aj mňa trochu škrtíš," Violet sa snažila dať jeho ruku dole zo svojho pleca.

Holger ju pustil, ale ešte viac sa zavesil na Mung.

"Ako je možné, že ju pustíš, ale mňa nie?"

Violet sa na Mung a Holgerovi veľmi zabávala. Pozrela sa na mňa a ústami mi naznačila: Musíme ich dať dokopy.

Zasmial som sa a prikývol.

Holger pustil Mung až keď sme dorazili na koniec miestnosti (hneď potom dostal päsťou do pleca), aby mohol vo veľkom ruksaku začať loviť potrebné veci.

"Páni," Violet baterkou preletela naše mená: Mung, Holger, Vincent a Hana, nasprejované na stene žltým sprejom.

Pamätám si, ako nás sem Mung prvýkrát zatiahla, boli sme ešte len prváci a dostať sa cez okno bolo skoro nemožné. Pamätám si, ako ma ohromila veľkosť miestnosti, v ktorej sa nedalo zasvietiť tak, aby človek dovidel na druhý koniec a na to, ako nám Mung vopchala sprej do rúk roztrasených adrenalínom a nedočkavosťou a povedala nám, aby sme sa podpísali. Keď som sprejoval svoje meno na stenu, pripadal som si, akoby som žil naveky, akoby som bol nezraniteľný. Bol to úžasný pocit. A teraz tam stála Violet.

Mung chytila Violet za ruku a potiahla ju smerom na pódium, Holger zatiaľ s výťazoslávnym 'Tak tu bola tá sprostá plechovka' vytiahol spomedzi našich osobných vecí sprej, ktorý mu tam ešte dnes strčila Mung. Ja som si sadol na stoličku pred pódiom, striedavo pozoroval Hanine meno na stene a Violet a rozmýšľal, čo si mám o všetkom myslieť. Violet nie je náhrada za Hanu. Violet je Violet.

Podali jej sprej a hlavou naznačili, že má začať. Violet pravdepodobne tiež nevedela čo povedať, lebo mlčala. V tichu som počul svoj vlastný dych. Snažil som sa nemyslieť.

Pozrela sa smerom ku mne s otázkou v očiach. Usmial som sa.

V tú noc napísala Violet Jasper Davisová svoje meno na stenu neohrabaným, skoro nečitateľným písmom. Stala sa skutočnou súčasťou našej malej skupiny, v ktorej mal každý svoje tajomstvá. Chvíľu sme tam sedeli a rozprávali sa o nepodstatných veciach a potom sme sa vyškriabali po policiach naspäť do noci. V tú noc hviezdy svietili tak jasne, že som z nich odtrhol oči, len aby som sa kútikom oka pozrel na Violet. Nič sa nepýtala, aj keď si určite všimla štvrté meno na stene, lebo chápala, že potrebujem čas. Aj ona mala svoje tajomstvá. Odložili sme to bokom. V tú noc ma Violet bez slov chytila za ruku a ja som ju stisol ako poslednú nádej, pretože ňou možno naozaj bola.