•°¯'•• 𝑜 ••'¯°•

noc č. 12

borisov pohľad

na nový rok sme sedeli uvelebení na potterovej posteli, popíjali pivo  a dívali sme sa sa na doktora no. nezaujímal nás okolitý svet, až keď sme započuli ozvenu ohňostrojov ozývajúcich sa v diaľke, uvedomili sme si, dôležitosť tej chvíle. 

"šťastný nový zasratý rok!"zvolal potter, absolútne opito so širokým úškrnom na tvári a nemotorne si štrngol svoju fľašu piva o moju- okrem piva za mojím chrbtom zrejme potajme miešal, pretože toto ho nemohlo tak ľahko zlomiť iba ak by sa mu neznížila tolerancia, mnohí pokročilí alkoholici sa dokázali opiť z dvoch malých pohárikov! (na tom som bohužiaľ prišiel až v dospelosti, keď som si spomenul na svojho otca). potom zapol na plné pecky rádio, vyštveral sa na posteľ a začal po nej skákať ako šialený. potter bol naozaj záhada, raz bol manický, plný energie, a potom zrazu skokom upadával do depresie. podal mi ruku, vyštveral som sa za ním. skákali sme, náražali do seba a bláznivo sme sa rehotali, žltkastá tekutina pri tom vytekala z fľašky na potterovu paplónovú obliečku (aj keď tá si už zažila rôzne veci).

"do riti! xandra ma zabije!"zanadával a zvalil sa na chrbát do tej mokrade. pozrel som sa na toho blázna a potom som sa zvalil k nemu. moje kučery na jeho ramene. 

"da, súdruh  potter! šťastný nový zasratý rok!"s úsmevom som si s ním pripil, potom sme sa postavili a zasnívane prešli k oknu, chvíľu sme hľadeli cez tmavé okná na ohňostroje, vyzerali sme ako párik v romantickom filme- lenže úplne šialený, nie úplne fungujúci, vlastne toxický, a čarovná chvíľa pominula a my sme sa dostali ku každodennej monotónnej rutine sledovania telky. ale bolo to naše. akurát v telke james bond  v doktorovi no riešil zmiznutie obrazu vojvodu z wellingntu z londýnskej národnej galérie. kútikom oka som zazrel, že potterova dobrá nálada pominula, kútiku úst mu pomaly skĺzli a on sa mi zrazu presne pozrel do oči. v rámoch jeho okuliarov som videl biele rozmazané odrazy z televízie. 

"niečo ti ukážem."povedal úplne vážne, takmer sa mi zazdalo, že jeho hlas sa v strede zlomil. prikývol som. potom zmizol pod posteľou a ja som úplne nechápal čo robí. vynoril sa s akýmsi predmetom zabaleným v niekoľkých vrstvách novinového papiera a na vrchu bol prikrytý ten objekt akousi plachtou, zvieral to na hrudi, ako keby to bola jeho posledná záchrana. "sľubuj, že si z toho nebudeš robiť srandu."

"ya obeshchayu!"prisahal som, stále som na neho hľadel.

"po anglicky, ty debil!"

"ok, sľubujem."prekrútil som očami.

prisadol si čo najbližšie a začal rozbaľovať ten jeho drahocenný predmet. "toto tu je veľmi dôležité....neu-neukázal som to nikomu-nikomu inému.."hovoril opito, konečne sa dostal cez vrstvy papiera až odhalil jemné ťahy štetcom, zlato hnedé farby v podobe malého vtáčika sediaceho na bydielku s reťazou na nožičke. bol to obraz. 

"okej, vždy som vedel, že si milovníkom umenia....potter, si úplny bifľoš. nedá sa to prehliadnuť." uškrnul som sa, no stále som nechápal.

prekrútil očami a opito mi vrazil päsťou do ramena, takmer sa netrafil, takže jeho ruka pristála kde si vo vzduchu pri mojom rozkroku. rýchlo ju odtiahol. "nie, počúvaj. toto tu...som zobral z galérie v new yorku...pri tom výbuchu. je to stehlík, najznámejší obraz, po ktorom teraz všetci pátrajú!"

"no do riti, potter, ty si zlodej obrazov! ešte k tomu veľmi slávnych obrazov!" vyhŕkol som, keď som si uvedomil, čo rozpráva no najprv som to bral skorej ako žart. doberal som si ho. 

"nie, tak to nie je! nie som žiaden zlodej obrazov! neukradol som ho!..."rýchlo a zmätene hovoril, po čele mu padli kropaje potu, popritom zvieral obraz, bránil ho celým svojim telom. vyzeral ako malý chlapec, ktorému ublížili. oh, theo...potom mi rozpovedal celý príbeh, znova sa rozplakal a roztriasol ako vždy keď hovoril o svojej mame, musel som ho upokojovať a tíšiť a hladkať, napokon mi zaspal v lone, tak som ho opatrne uložil do postele, prikryl perinou až ku krku.

potom som prešiel k obrazu. naozaj má nad ním takú moc? theo má pre neho len samé problémy a trápenie. prečo ho toho nezbaviť? nemohol som sa na to už ďalej pozerať. tak som obraz vzal, opäť zabalil do novín a prikrývky a skryl som ho. pod theovu posteľ som zabalil učebnicu občianky, aby sa sprvu nezľakol. keď bola moja práca vybavená skĺzol som do postele s ním a objal som ho zo zadu, bradu som si oprel o jeho rameno, pasovala tam ako keby tam odjakživa patrila, zavrel som oči. nanešťastie  sa neprebudil, tak veľmi som chcel aby sa v tú noc prebudil a pamätal si - túžil som aby cítil každý starostlivý dotyk, túžil som aby vedel, že som tu pre neho. nahováral som si, a bol som hlupák, boli to len moje zbožné priania, pretože som vedel, že theo si toto nikdy nebude pamätať.