•°¯'•• 𝑜 ••'¯°•

noc č. 9

theov pohľad

"hej potter, kam tak utekáš?" ozval sa za mnou borisov hlas keď som sa rýchlym krokom náhlil zo školy k autobusovej zastávke.

"domov. ako inak to vyzerá?!"zakričal som na neho bez toho, žeby som sa obzrel alebo zastavil.

boris ma nakoniec dobehol a kráčal popri mne. "viem, blba otázka, nu, potter, chcel som sa ťa vlastne niečo spýtať." nervózne si strčil ruku do tých jeho mastnych vlasov.

"no tak hovor." zastavil som, keď už sme konečne dosiahli zastávku.

"ja lenže prečo sa mi vyhýbaš?"

"ja, že sa ti vyhýbam?!"zvolal som trocha hlasnejše až sa pár deciek na zastávke pootočilo a pozrelo na nás. prekrútil som očami a radšej som sa k borisovi nahol bližšie. "neviem kto sa teda viac vyhýba, boris. nevidel som ťa takmer týždne, týždne! že si si našiel nejaku babu, okej fajn, ale nehovor mi že to ja sa ti vyhýbam. okrem toho kto to vlastne je?"

"volá sa kotku." hrdo vyhlásil boris.

nechcel som to priznať, ale z nejakého dôvodu, že boris nazval svoje dievča kotku ma to nahnevalo, pretože ak si dobre spomínam práve mne venoval túto prezývku prvú noc čo sme sa stretli. iba mne. nikomu tak nepovedal. možno ? ta ty take malé kotku, potter. presne si to pamätám!

"nie nevolá."otrávene som prehlásil.

boris sa zamračil. "ale volá."

"boris, nemôžeš behať pookolí a premenuvávať ľudí. okrem toho prezývka kotku patrila mne."nechtiac mi ušlo na jazyk to čo som mal na srdci. "tak ako sa volá?" zakryl som svoju očividnú chybu ďalšou vetou dúfajúc že upriamim pozornosť na kotku nie na seba.

"volá sa kylie alebo nejako tak."boris sa zamyslel a ja som si takmer vydýchol lenže on bohužial pokračoval. "tak o toto tu ide? že žiarliš, potter?"tváril sa vážne, takmer nahnevane, aj keď prisahám, že som videl náznak formulujúceho sa úškrna, ktorý hneď zakryl zamračením.

"ja, nne-nie to vôbec nie je pravda, ty idiot!"očervenel som ako paprika.

"za pravdu sa každý bije." uškŕňal sa od ucha k uchu, nechcel som mu ponúknuť pocit zadosťučinenia no neodolal som a tresol som ho po ramene. on my opätoval slabý uder do hlavy. občas sme sa pobili bolo to pre nás takmer normálne.

"kotku sa nemusíš báť, je fajn. a absolútne neohrozí naše priateľstvo, toho sa nemusíš báť." uškŕňal sa boris keď sme už konečne sedeli v autobuse. ja som sa s divnou grimasou, nepodareným falošným úsmevom uškrnul naspäť. potom som len celú cestu zízal do okna snažiac sa zahnať začínajúcu úzkosť  v mojom hrdle. nechcel som to vysloviť nahlas, ale nemal som z toho dobrý pocit. práve naopak, veľmi som sa toho bál. mal som taký pocit, že kotku skazí všetko. bola milá, pekná, zábavna a z neurčitého dôvodu som ju proste začínal nemať rád. viem, bolo to sebecké, ale boris bol môj jediný priateľ. nemôže mi ho zobrať len tak. keď sme vystúpili z autobusu kráčali sme domov vedľa seba mlčky, len občas sa o mňa obtrelo borisovo rameno. pred mojim domom sa ma spýtal, či môže u mňa stráviť čas, chcel som si narýchlo vymyslieť nejakú výhovorku pretože som na neho a jeho kecy o úžasnej zázračnej kotku naozaj nemal náladu, no než som stihol zaprotestovať už otváral vchodové dvere, vyšiel po schodoch a zrejme sa vyvalil na moju posteľ. s povzdychom som vošiel dnu, a zamieril som do kúpelne. úzkosť ma neopúšťala a ja som potreboval úľavu. niekedy mi ich dávala xandra, čo bolo ilegálne, ale ona nejaká morálna žena teda nebola. chvíľu som sa hrabal v skrinke za zrkadlom, až som našiel vytúženú nenápadnú fľaštičku. xanax. zobral som si jednu a odbehol som hore za borisom.

ako som si myslel. vyvalený na mojej posteli čumel na televízor. neubránil som sa úsmevu.

"hej, potter, chceš sa potúliť?" ozval sa monotónne, bez toho, žeby odtrhol zrak od televízora. 

huh, tak takto to bude robiť? chodiť s kotku a popritom robiť- čokoľvek to vlastne chce robiť- so mnou? fajn, tak to má mať. bez slova som si k nemu ľahol a po čase som pokojne zaspal, utlmený zo zázračného lieku.