Blonďavé a veľmi kučeravé dievčatko pobehovalo dookola, skutočne robilo dojem, že toto sa práve teraz nedialo. Usmievala sa, spievala a v ľuďoch postávajúcich okolo vzbudzovala dojem, že neboli práve na tomto mieste.

Len jedna vec na nej prezrádzala udalosť, kde sa všetci v spoločnom zármutku stretli. Čierne šaty s jemnou čipkou jej splývali na malých ramenách.

Smútočný obrad sa presunul do druhej miestnosti, ostal tu len on. Muž v čiernom, bezpochyby na mieru šitom obleku pristúpil bližšie. V tvári mal dokonca úsmev.

„No konečne! Už som si myslel, že sa vás nikdy nezbavím."

„Oci?" ozvalo sa dievčatko. „Babka ešte žije?"