Vždy som túžila po sláve a uznaní. Už od mala, odkedy sme s rodičmi chodili z domácnosti do domácnosti. Oni slúžili, ja som bola ich malé, trojročné bremeno a zakaždým, keď tí nič nevediaci ľudia otvorili dvere, som ja spustila plač. Fungovalo to dokonale.

Dnes som to uznanie mala. Sláva síce neprichádzala, ale cítila som sa dobre.

Teraz tu konečne stojím a môžem rozhodovať sama za seba. Ja rozhodnem, či dám tmavší odtieň, či vlasy vyčešem vyššie, alebo ich jednoducho prilepím k tvári. Ja rozhodnem, aký rúž tej ktorej pani dám.

Byť make-up artistkou v pohrebnom ústave, je jednoducho TOP.