„Nie, nie!" kričím, čo mi hrdlo ráči.

Pozrie na mňa tým jeho nechápavým pohľadom a hneď pokračuje späť vo svojom ničení, akoby som nebedákala dostatočne nahlas. Asi to vôbec nechápe.

Nemám silu už viac kričať, hrdlo ma bolí, tvár mi zmáčajú potoky sĺz a z posledných síl sa snažím mu ju vytrhnúť z rúk. Je však prisilný.

Je o tri roky starší a smeje sa mi do tváre, keď jej rozopne malú košieľku. Ešte stále sa tvári, že vyhral.

Mykám sa a chcem zatvoriť oči. „Nie, pozeraj sa!" rozkáže mi.

„Mamííí, on mi ničí bábiku!" podarí sa mi nakoniec zakričať.