Deň, kedy pre mňa poslednýkrát vyšlo Slnko, bol môj najlepší a zároveň aj najkrajší, hoc s istou dávkou trpkosti.

Keby sa ma niekto pred tými mnohými rokmi opýtal, keby,... Stačilo by vysloviť niekoľko otázok. Ale nie. V tomto prípade rozhodnutie padlo a mne neostalo nič iné, len sa s tým horko ťažko vyrovnávať počas dlhých a mnohokrát aj osamelých dní a nocí.

Čo by som robila vediac, že sa blíži môj koniec? Čo by sa stalo, ak by som čo i len tušila, že je to môj posledný deň na Zemi? Neklamala by som, ak by som povedala, že by som nič z toho nechcela vedieť. Ani len jeden maličký náznak. Radšej žiť v sladkej nevedomosti, ako... Ako niesť bremeno poznania celé tie roky a mlčať.

No človek je tvor sám o sebe múdry a občas aj dosť predvídavý. Je dosť chytrý na to, aby si určité súvislosti dokázal pospájať aj sám. Samozrejme, okrem niektorých dosť naivných a hlúpych výnimiek. Každopádne, keby som sa jedného dňa zobudila a na oblohe videla to neskutočne žiarivé divadlo, na ktoré sa momentálne dívam, určite by som nelenila a pátrala po jeho príčinách. Pátrala by som po odpovediach. Lenže ako?

Ďalšia vec je taktiež veľmi podstatná a síce, že pod ťarchou tohto vedomia, to už nie je možné zistiť. Nie je to také jednoduché. Ak už človek vie, alebo možno čo i len nejakú nepatrnú časť tuší, je ťažké zodpovedať na otázky čo ak, čo keby.

A tak tu teraz stojím a mám pred sebou ešte niekoľko hodín, som zbabelo nepripravená a totálne zúfalá. Áno, zúfalstvo pohltilo dokonca aj mňa. Zbabelo si ku mne našlo cestu. Učili nás, trénovali, pripravovali. Dlhé roky som bola nik, len číslo zaevidované v papieroch a schovaná pred pátravým zrakom ľudí. Ale aj najlepšia príprava môže predsa len zlyhať. Aj najlepší vojak môže raz netrafiť, do nebies vyhlasovaný chirurg zle odoperovať, či automobilový pretekár naraziť. A tak nejako je to aj so mnou.

Roky prípravy teraz môžem hodiť rovno do odpadkového koša ako nedbalo pohúžvaný papier. Z môjho teraz už triezveho a hlavne poriadne dospelého pohľadu to vôbec nestálo za to. Zriecť sa rodiny, priateľov, svojho vlastného života,... všetkého. Zriecť sa svojej identity a uchýliť sa veriť v nemožné. Pokúsiť sa zmeniť osud, pohnúť rozumom do takej miery, kde by sme s prehľadom zatienili aj Einsteina, vymyslieť niečo nové, čo tu ešte nebolo, vytvoriť záložný plán.

A kvôli čomu vlastne? Aby sme zachovali rod? Život? Nádej?
Nik netuší, či to prežijeme a nik nevie, či to zvládnu naše orgány. A prežije to, o čo im najviac ide?

A tak sa dostávame k tomu, prečo ja a stovky ďalších mladých žien, pred dosiahnutím tridsiatky, stojíme na prahu vyhynutia a sme tým ich záložným plánom. Nejde však len o nás. Mozgy z celej planéty, dôležití ľudia, nadané deti, vojaci, lekári,... môžem pokračovať až do nekonečna, ale princíp je pri všetkých rovnaký. Ten, čo za niečo stojí. Ten, čo môže všetko zmeniť. Ten, kto to zabezpečí. Ten, čo sa nevzdá.

Prejdem pomyselnú hranicu mesta, nestačím sa diviť, ako sa tu všetko zmenilo a myšlienky mi blúdia v hlave ako neposedné včely v úli. Hľadajú cestu von, no ja nemám čo povedať. Už viac nie.
Nestíham.
Nemôžem.
Ale je tu aj ďalšia stránka veci. Kto by mi vôbec uveril? Sama by som neverila.

Nohy ma vedú automaticky, jedna cez druhú, ruky mám uväznené vo vreckách ľahkej bundy a palce stískam tak silno, až si zahryznem do pery. Ani to oblečenie nie je moje. Nič už nie je moje. Pri tej myšlienke nadvihnem ramenami, prudko sa nadýchnem a opäť ich spustím. Zahanbene? Nie. Odovzdane. Kto vlastne som? Koľkokrát som si položila podobné otázky a sama na ne nepoznala odpovede. „Musíte sa zamerať na váš cieľ!" hovorili nám. Čo ak len malá a nepatrná čiastočka mňa po tom naozaj netúžila? Ten hlúpy cieľ!

Zájdem na koniec ulice, potom zabočím doľava, všetko robím popamäti a konečne ho uvidím. Môj rodný dom. Červená strecha sa pomaly, ale s poriadnou dávkou istoty odlupuje, okenice ošľahané časom a nepriaznivými vrtochmi počasia vŕzgajú v slabom rannom vánku a kedysi modré vchodové dvere ktosi vymenil za hnedé. Sú tam ešte? Ostali na tomto mieste aj po tej katastrofe?

Nemienim len tak stáť a pozerať sa na vlastnú bolestivú minulosť. Aspoň raz, aspoň jeden jediný pohľad. Vyjdem posledný schod, zavŕzga a veľmi opatrne zabúcham na dvere. Snažím sa nevšímať si meno na ručne vyrezávanej menovke, a keď sa o niekoľko sekúnd opatrne otvoria, mne sa na malý moment zastaví srdce. Je to ona.

„Emily?" vzdychne prekvapene. „Emily, si to ty? Arthur, panebože!" Postaršia žena niekoľkokrát zatvorí a otvorí oči v snahe zistiť, či ma skutočne vidí a pomaly sa zvezie na kolená. Nie, nie, toto som nechcela! Pokrútim hlavou. Azda som naozaj urobila obrovskú chybu, mysliac si, že by dokázali zabudnúť? Že by ma nespoznali? Svoju vlastnú dcéru?

„Čo sa to tu deje? Kto ste?" Dobehne k nám muž, prešedivené vlasy mu voľne splývajú po bokoch tváre a udivene na mňa hľadí. „Emily?"

Prudko otvorím oči, sama sa v duchu pokarhám, že vôbec niečo dávam navonok poznať, veď som predsa školená, a len na nich hľadím. Pozorne si prezriem vráskami pretkané čelá, povädnuté tváre, strhané postavy a vrátim sa späť do očí plných nádeje a poznania. Celeste a Arthur. Mama a otec. Moji rodičia. Prečo nás nikdy nik nepripravil na to, ako sa budeme cítiť, ak sa zoči-voči stretneme s vlastnou minulosťou? Predpokladám, že to nepovažovali za dôležité, pretože toto v pláne nebolo. Už som ich nikdy nemala vidieť. Keď som mala štrnásť a toho dňa som odišla do školy, mala som ich vidieť naposledy.

Lenže ja som nemohla.
Nezabudla som.
Nezanevrela som.
Stále milujem.

„Ako to?" Otec ma ihneď pohladí po líci. „Ako to, že žiješ?" objasní. Slza mu pomaly zmáča líce. „Pochovali sme ťa, rozlúčili sa. Si skutočná?" Pridá aj druhú ruku, pritiahne ma k sebe ešte bližšie a pozorne skúma. Očami pátra, vidím, ako premýšľa. Ako spomína a v hlave premieta, kde urobili chybu. Mama plače, stále kľačiac na kolenách narieka tak, až mi puká srdce. Zas a znova. Prečo som sem vôbec išla?

„Emily, povedz niečo," konečne sa ozve mama, pomaly sa postaví a s otcovou pomocou spolu vojdeme do domu, ktorému som kedysi vravievala domov. Lenže teraz je všetko ináč. Môj domov je úplne niekde inde. A od zajtra,... od zajtra už nebude existovať ani ten. Lenže smiem? Môžem vyzradiť niečo, na čom pracovali tisícky ľudí pod najprísnejším stupňom ochrany? Môžem prezradiť najstráženejšie tajomstvo možno aj v celej histórii ľudstva a ohroziť tak ich naivnú nevedomosť?

Odpoveď je veľmi jednoduchá.

„Uniesli ma. Mami, oci," hľadám zvyšky svojho sebavedomia, ktoré som záhadne nechala opustené pred dverami domu, „som to ja."

Nie. Toto im urobiť nemôžem. Ani ja netuším všetko, nebola som zasvätená. To iba „vyvolení". A aj napriek tomu viem stále dosť na to, aby som sa z toho všetkého mohla pokojne aj zblázniť. Iba tak, lusknutím prsta. Čo potom takí moji rodičia? Len uvažovať nad tým mi príde ako totálny armagedon.

„Žijem, dýcham,..." nechávam hlas zaniknúť do ticha izby. Zodvihnem pohľad a moje oči zablúdia po stenách ozdobených stovkami až tisíckami mojich vlastných podobizní. Od útleho detstva až po ten hrozný deň. Deň, ktorý zmenil osudy nás všetkých. Pohol vedomím do nepoznaných sfér a zanechal milióny nezodpovedaných otázok. Pozriem sa im postupne do očí. Čo im mám povedať? Čo povedať po toľkých rokoch a pritom nepriznať pravdu? Zovriem päste a postupne sa pripravujem na bolestivú rozlúčku, lebo nie, bohužiaľ, ostať tu nemôžem. Ako rada by som. Lenže mám povinnosť. My všetci ju máme. Voči sebe samým, voči našim rodičom, našim blízkym, voči ľuďom, ktorí do mňa a nás všetkých investovali milióny a nakoniec aj voči Zemi samotnej.

„Musím však odísť," poviem náhle a postavím sa. Z nôh mi spadne tanier s koláčikmi. Ani neviem, ako sa tam ocitli. Byť tak zbavená základnej ľudskej emócie, akou je láska, bolo by lúčenie omnoho jednoduchšie. Aj napriek tomu, že prešlo takmer pätnásť rokov, ich stále milujem. Zbožňujem a nikdy neprestanem.

„Nie, nie," povedia obaja takmer jednohlasne. „Len teraz si sa nám vrátila, Emily. Povedz nám, čo sa stalo. Ako si ušla? Alebo,..." otec nevie pokračovať. Tvrdý výraz, s ktorým sa stretne v mojej tvári, ho zastaví. „Čo sa deje?" Pokrúti hlavou. Vidím, ako sa to snaží pochopiť, porozumieť tomu, ale nie je čomu. Nie je priestor na slaboduché vysvetľovanie, aj tak je to zbytočné. Ich mozgy nie sú pripravené prijať tú zdrvujúcu informáciu. Nie. A možno by ani nikdy neboli. Nevedomosť je niekedy lepšia cesta ako číra a ničím neprikrášlená pravda.

„Musím," poviem slabým hlasom, trochu sa mi aj zachveje a chytím ho za studené ruky. Ten nával emócií je pre mňa veľa. Môj nadriadený by asi nebol nadšený. „Nemám čas vám čokoľvek vysvetľovať, len som vás ešte chcela vidieť. Predtým, než,..."

„Čože?" skočí mi do reči mama. „Ty niekam opäť odchádzaš? Ja tomu nerozumiem." Najprv zdvihne ruky do vzduchu, akoby sa chystala modliť, ale potom sa porazenecky zvezie na stoličku pri stole, na ktorom si všímam otvorenú fľašu vody a už teraz dokážem vidieť, ako zrýchlene sa vyparuje. Roky cibrenia nadania predsa len stáli za to.

Chcem niečo povedať, niečo urobiť, upokojiť ich. „Emily, toto nám nemôžeš urobiť," k maminým slovám sa pridá aj otec a tým zmaria akýkoľvek môj pokus. „Roky sme ťa hľadali, neprestali sme veriť, dúfať,..."

Ja viem. Teda, aspoň zo začiatku som vedela. Dovolili nám nahliadnuť na dianie tam, odkiaľ nás uniesli. Niektoré ženy, s ktorými som bola na spoločných izbách, sa pozerali neustále. Po večeroch som počula ich nariekanie, modlitby určené božstvám, ktoré ich aj tak nikdy nepočúvli a márne čakali na nejaké odpovede, či znamenia. Ja sama som veriť prestala v tom momente, keď nám to povedali.

„Musím. Naozaj musím."
A ďalej už nehovorím. Odchádzam. Bez rozlúčky a posledného objatia. Len tak, odchádzam. Bez slova so slzami v očiach. Nohy ma nesú samé, necítim tiaž vlastného tela, keď prekročím poslednýkrát prah tohto domu. Za chrbtom sa mi ozýva krik a plač, nariekanie oboch rodičov, ich prosby. Moje meno sa nesie okolím ako horko sladké vábenie lovnej. Lenže ja sa už nemôžem zastaviť. Nedokážem to. Nemôžem sa otočiť. Nemôžem nič povedať, nič viac urobiť.

Aj tak vidia, že som porušila pravidlá. Vidia, že som sa prezradila. Vidia, že som urobila krok vedľa.

Hodiny na mojej ruke zavibrujú a slabé echo v mojom uchu sa prebudí. Je čas.

Pozriem sa doprava a hneď aj doľava. Nikto nikde. A o niekoľko hodín to bude aj doslovná realita. Žiaden človek, žiadne zviera, žiadna vec. Len dutá prázdnota a všade pohlcujúce ticho. Strasiem zo seba posledné zvyšky smútku, utriem si oči a líca, ľudskosť sa pomaly vytráca a nahrádza ju čistá a zákerná vypočítavosť. Ešte posledný záblesk mi prebehne mysľou a posledná otázka zakončí svoju púť, doslova sa mi vytetuje na viečka, no odpoveď sa nikdy nedostaví.
Čo ak?

„Si tu!" povie veliteľ pekne zostra, ale mnou to ani nepohne. Som zvyknutá. Niekoľko hodín mi trvalo, kým som sa dostala na dohodnuté stanovište dokonalo ukryté pred zrakom nepovolaných. „Máš šťastie, že som sa pozeral iba ja." Poklepe si ukazovákom na spánok, stroho sa usmeje, len v tom momente neviem, či to naozaj myslí vážne. Mason je jedným z prvých naverbovaných. Videli v ňom obrovský potenciál. Chlapec, ktorého nezasiahla žiadna emócia, nespoznal by ju, ani keby mu ruku podávala. „Najprv som si myslel, že si sa načisto zbláznila, takto všetko ohroziť," podíde bližšie a nakloní sa k môjmu uchu, „lenže potom som si spomenul na tie noci, kedy si zo sna kričala ich mená." Odtiahne sa na niekoľko centimetrov od mojej tváre a preskenuje ma tvrdým pohľadom. „Ty nikdy nezabudneš a môžu v tebe potláčať čokoľvek." Prstom do mňa ďobne, tvrdá maska trošku pookreje. „Tak už poď, nech nie sme poslední!"

Bodaj by! Prvá skutočne nenávistná myšlienka tohto dňa je venovaná im. To oni zničili vo mne všetko. Zničili nádej.

„Emily," zastaví sa ešte niekoľko metrov pred kupolou. „Musíš si veriť, to je prvoradé. Keby si nebola jednou z tých, ktorí nás všetkých zachránia, bola by si už dávno s nimi. O tom už nikdy nepochybuj."

Zoširoka na neho otvorím oči, pretože nedokážem uveriť vlastným ušiam. Naozaj to povedal?

„Čo sa tak dívaš?" Na niekoľko sekúnd zatvorí oči, potom ich otvorí a ja uvidím ľudskosť, keď dopovie, „...aj ja som ešte stále človek." Posledné známky Masona, chlapca, do ktorého som sa kedysi dávno zamilovala, na mňa hľadia spoza azúrovo modrých očí. Je tam, naozaj. Môj Mason.

Prejde sekunda, dve.

Zatvorí oči.

Nahlas sa nadýchnem, dovolím si jemný náznak pochybností a kým vydychujem, on sa na mňa znova pozrie.
A je preč.

„Ideme!"

Pred vchodom do kupoly sa ešte otočím, vyslovím nemé pozdravy všetkým, na ktorých mi kedysi záležalo a nedokázala som zabudnúť. Poslednýkrát sa nadýchnem tohto kyslíka a smiešnej kombinácie výparov, pachu z nedohasených cigariet a nechutne sladkých parfumov. Výstrelky! Pozdravím červený západ Slnka.

Nie, už nemám žiadne pochybnosti. Keď som mala štrnásť, uniesli ma ľudia, vtedajší vedci a najväčšie mozgy planéty. Mali plán. Operácia menom Orbis závisela na nás, na tisíckach detí s určitou mozgovou predispozíciou, ktorú bolo potrebné rozvíjať, formovať, meniť. Mojím domovom sa stali hangáre a utajené domy, zdieľala som ho s ďalšími stovkami dievčat, ktoré mali to, čo ja. Funkčné vaječníky a obrovský potenciál na založenie nového obyvateľstva. Mala som sa stať výrobňou detí, laicky povedané. Mason mi to vysvetlil polopate a vždy na to použil iné metódy. Lenže práve v tomto momente, keď sa znova otočím a pozriem na jeho vzďaľujúci sa chrbát, si uvedomím, čo by som to bola za človeka, ak by som to čo i len neskúsila.

Dnes som videla svojich rodičov. Naposledy. Teraz som sa rozlúčila so svetom. Od zajtra už nebude existovať. Aspoň nie tak, ako sme ho doteraz poznali.

A teraz,... teraz som na začiatku cesty za novým svetom, novým domovom.

Boh nám pomáhaj.