Jimin pov.

„Giii ja nevidím ani pod vlastné nohy. A to je u mňa dosť nebezpečné.” zamumlal som, keď ma Gi niekam viedol, ale už od môjho domu som mal šatku na očiach.

„Pssst. Ver mi.” počul som zaštrnganie kľúčov.
„Ja sa začínam báť.” zamrmlal som.
„Pokoj. Neublížim ti.” zasmial sa trochu.
„Ale tak vieš. Keď mám toto na očiach, tek je ťažké byť pokojný. Čo ak ma chceš spapať?” zamumlal som a obaja sme sa trochu zasmiali.

„Papať ťa nejdem, aj keď musím uznať, že si naspapanie.” povedal a viedol ma niekam.
„Kedy mi to už dáš doluuuu?” zamumlal som.
„Počkaj chvíľku.” zamumlal.
„Dobre teda.” zamumlal som.

„Ešte nechaj zatvorené oči.” povedal, keď mi dal dolu šatku.
„Ummm môžeš.” povedal po tom, čo sme ešte pár krokov niekam šli.
„T-to” vydýchol som udivene, keď som si všimol veľkej záhrady.

Bolo tu menšie jazierko a cez to mostík. Ďalej tu bol osvetlený altánok a voda sa trblietala od svetielok. Bolo to istým spôsobom čarovné.

„To si urobil sám?” spýtal som sa, keď som sa prebral z tranzu.
„Tak sám úplne nie... Pomohol mi trochu Tae.” pousmial sa.
„Je to úžasné.” objal som ho.
„Ľúbim ťa.” povedal a jemne ma pobozkal.

Bozk som mu opätoval. Rukami sa zaprel vedľa mojich bokov. Tým uväznil medzi ním a zábradlím mostíka. Ruky som si spojil za jeho krkom. Jemne mi jazykom zatlačil na zúbky a ja som pootvoril pusu. Jazykom začal prehľadávať moje ústa. Spolupracoval som. Ruky som si zaplietol do jeho vlasov.

Odtiahli sme sa a nadýchli sme sa. Yoongi si ma vzal na ruky ako princeznú. Vošiel so mnou do altánku a posadil si ma na nohy, čelom k nemu.

„Ja ťa tak strašne moc ľúbim Minie.” oprel si čelo o moje.
„Aj ja teba Yoonie.” usmial som sa a jemne sme sa pobozkali.

Hiii

Taaaaaakže toto je posledná kapitola tejto knižky :')

Táto knižka bola písaná tak, že som Jimina dala akoby seba... Chcela som dať taký malý náhľad do života s hendikepom.

Je veľa typov hendikepu. Ja som samozrejme neopísala všetky problémy atď čo sa mi stali. Bolo by toho veľa, ale hlavne som chcela ukázať, že aj keď ten hendikep život sťažuje, tak môžte nachviľu prestať myslieť na to, že máte hendikep a môžte žiť aj "normálny život"

Záleží hlavne od povahy človeka ako sa s tým vysporiada. Niekto to berie, že už sa toho proste nezbaví a berie to z nadhľadom.

Ale napríklad ja to beriem proste ako vadu na sebe. Proste mi to prekáža na mne. Skúšam sa s tým vysporiadať a čo ja viem.

Možno urobím ešte niečo podobné tejto knižke. Ale nič nesľubujem, keďže mám niečo nachystané 😏

Každopádne vám ďakujem za všetky ohlasy a neskutočne si to vážim.

Luv U all 💜🥺