༺༺♛༻༻

Pravdou bolo, že Jongseong nevedel skoro nič o Sunghoonovi. Nevedel prečo ho naháňali banditi a prečo ho hlavne chceli zabiť. Nevedel nič z toho a zdalo sa mu, že prechádzka kráľovskou záhradou a táto téma by bola dobrá kombinácia. Možno by sa nejako Sunghoon rozhovoril a to by prezradil kráľovi niečo viac.

,,Prečo ťa Byunghun a jeho banda vtedy naháňali po lese?" spýtal sa narovinu. 

Sunghoon rázom zapichol pohľad do chodníka okolo ktorého sa rozprestierali sochy a menšie kríčky. Nervózne sa obhliadol na kráľa, ale ihneď sa začal rozhliadať naokolo ako keby plánoval útek. Nerád rozprával o tom kto mu čo kedy urobil. Nespomínal nato rád. Nebolo to práve prvé stretnutie s Byunghunom. Našťastie z predošlých neželaných stretnutí vyviazol bez zranení. Toto mu bolo osudné a Byunghunovi tiež.

,,Bol som hladný... a ukradol som im krajec chleba." Nechcel o tom hovoriť, ale nepovedať to kráľovi, mu prišlo nefér, keď mu v podstate zachránil život. Keby nebolo jeho, už by nebol. Cítil sa ako mu hanba preniká do tváre. Bol až nechutne chudobný a nedokázal si nájsť prácu, aby sa ako tak uživil. Musel kradnúť. 

,,Kvôli krajcu chleba ťa naháňali až do kráľovského lesa?" nechápavo sa spýtal. Nechápal to prečo im tak záležalo na jednom kúsku chleba. 

,,Bol to Byunghun, chamtivý Byunghun."  zamumlal Sunghoon. ,,Ten by ma dokázal zabiť aj pre omrvinku." 

,,Prečo? Mal s tebou problém? Alebo ty s ním?"

,,Už je to jedno. Je mŕtvy." O mŕtvych by sa malo len v dobrom, ale Byunghun nebol dobrý človek, ani z ďaleka.
 
Takže kvôli chlebu ti spôsobili tú ranu?" Kráľ poukázal na chlapcovu obviazanú ruku, zahalenú v saku a bielej košeli.

,,Bohužiaľ," zamumlal Sunghoon. ,,Mohlo to dopadnúť horšie." V jednej chvíli si sám myslel, že je už mŕtvy. Vtedy, keď ho Byunghun zvalil do trávy. Počul zverstva, ktoré robil svojim obetiam. V ten moment mu prebehlo hlavou, že práve on je ďalší na rade. Radšej... by si prial vtedy zomrieť.

Jongseong chcel nejako odľahčiť tú ťažkú atmosféru. Byunghun bol mŕtvy, ale Sunghoonovi nechal na ruke doživotnú pamiatku na ktorú sa bude pozerať stále s hrôzou. 
Kráľ sa chcel prefackať, zato aký bol zvedavý a že potrebuje vedieť stále niečo viac o ľuďoch, ktorý sa zdržujú uňho v kráľovstve. Sunghoon bol preňho i tak najzaujímavejší.

Dostali sa ku živému plotu, ktorý ohraničoval celú kráľovskú záhradu. Sunghoon si spomenul ako krásne vyzerala počas včerajšieho večera, keď videl ako žiaria svietniky. Úsmev mu vyčarili vysadené kvetiny naokolo. Cez tulipány a ruže. Jeho oči upútal živý plot s kvetinami, ktoré sa tiahli po celej jeho dĺžke. Sochy, ktoré tam boli postavené, nádherne zapadali k tomu plotu. 

,,Páčili sa ti ruže, ktoré si dostal?" spýtal sa kráľ hneď potom ako dorazili živému plotu práve s červenými ružami. 

 Boli to rovnaké kvetiny, ktoré si dnes ráno našiel Sunghoon na nočnom stolíku vo váze. Sklonil sa ku jednému z kvetov a podobral lupene pod svoje prsty. Kráľ sa zadíval na jeho profil, až si to sám neuvedomoval.

,,Áno... ďakujem," odpovedal Sunghoon a letmo sa pousmial na kráľa. ,,Je to tu krásne," oznámil kráľovi, po tom ako odtiahol prsty z lupeňov ruže, ktorú obdivoval. Potom ako uvidel toľko krásy z kráľovskej záhrady, si to poriadne neuvedomoval a pomaličky sa mu vytratili hrôzostrašné myšlienky na Byunghuna.

Jongseong by mu povedal, že tu môže prísť kedykoľvek, ale sám nevedel, ako dlho sa tu s ním Sunghoon zdrží. Prial by si, aby tu ostal nejaký čas, predsa vyzeral vyhladovane a bol dehydrovaný, ale bohvie ako sa naozaj cítil Sunghoon. Jongseong to nevedel, pokiaľ by sa ho to nespýtal sám. Nevedel či niekto naňho nečaká. 

,,Sunghoon?" 

Chlapec sa otočil smerom ku kráľovi, zatiaľ čo obdivoval ďalšiu ružu vínovej farby. Kráľ netušil ako správne položiť otázku, ktorú veľmi chcel mať zodpovedanú. Chvíľku len v tichosti sledoval Sunghoonov jemný náznak úsmevu. ,,Máš niekoho... kto čaká na teba mimo kráľovstva? Nejaká rodina alebo priatelia?"

Sunghoonovi sklesol úsmev, ktorý zdobil jeho tvár. Jongseong čakal na jeho odpoveď, ale podľa jeho výrazu, to vyzeralo, že nedostane práve pozitívnu. ,,Nemám nikoho."

Jongseong mu venoval smutný pohľad a nastavil ruku pred seba, aby pokračovali v prechádzke. Sunghoon sa rozišiel pomalým krokom vedľa kráľa. 

,,Nikdy sme neboli bohatí. Moji rodičia si ťažko našli prácu, ktorá by uživila mňa, ich a vtedy ešte Feline. Ale podarilo sa im zohnať si prácu ako dodávatelia tovaru do druhých kráľovstiev. Väčšinou si ich najímali bohatší obyvatelia na prevoz tovaru. Na uživenie nás všetkých to stačilo," Sunghoon sklonil pohľad. 

Jongseong počul v jeho hlase ako ho to bolelo o tom rozprávať. Nachvíľku ľutoval, že sa vôbec spýtal.

,,Väčšinou im takéto dovozy trvali dva až tri dni. A raz... sa nevrátili," zatriasol sa Sunghoonovi hlas. ,,Nevrátili sa preto, lebo niekto ich prepadol. Ich telá boli že vraj pri koči. Tovar niekto rozkradol." Podišli ku priestrannej fontáne. Posadili sa jej okraj. ,,Takže...nie nemám rodinu, nemám nikoho. Keby... ma vtedy Byunghun zabil, nikomu by som nechýbal," sklonil pohľad na svoje ruky položené na stehnách. Bolo mu do plaču. Občas spomínal na svoju rodinu. Ako sa cítil šťastný a bezstarostný, lebo práve oni mu dávali ten pocit. Po tom čo sa stalo... už nevedel byť šťastný. Nikdy.

,,Ak by si chcel... môžeš tu ostať, nastálo," Jongseong prehovoril, aby upokojil nejako Sunghoona. Bolo mu ho ľúto, nemal nikoho a skoro prišiel o život. ,,Viem ti dať aj prácu, aby si mal niečo, čo ťa bude baviť. Vieš jazdiť na koni, mohol by si ustajňovať kone. Niektoré kobyly máme žrebné... Mohol by si sa starať o žriebätá. Cvičiť ich." 

 Sunghoon ho pozorne počúval. Už nemal taký smutný výraz na tvári, pre zmenu sa jemne usmieval nad tým čo všetko by bol preňho schopný kráľ urobiť. 

,,Chcel by si tu ostať? Dám ti všetko čo budeš potrebovať. Jedlo, nocľah, prácu."

Sunghoon súhlasil. Nemal kam ísť a keď sa mu naskytla takáto možnosť pomoci, bola by škoda ak by ju neprijal. Jongseong sa potešene usmial. 

,,Pôjdeme sa pozrieť na labute?" Kráľ sa postavil z okraja fontány a otočil sa smerom ku Sunghoonovi. 

 ,,Labute?" Sunghoon ihneď zvedavo nasledoval kráľa.

,,Hmm... Pod kráľovstvo patrí časť lesa, kde sa nachádza jazero. A tam väčšinou vídam labute." 

,,Môžeme sa ísť hneď pozrieť?"

,,Samozrejme."

Prišlo Jongseongovi rozkošné ako všetko dokázalo Sunghoona nadchnúť. Cestička do časti lesa im trvala len chvíľku. Nebolo to ďaleko.

༺༺♛༻༻