༺༺♛༻༻

Jongseong sedel za dlhým jedálnym stolom. Jedlo z mís a tanierov rozvoniavalo po celej miestnosti. Po jeho pravici stáli sluhovia. Boli odetí v červenom saku, pod ktorým sa lemovala biela košeľa s volánikovým golierom. Mali oblečené čierne nohavice, ktoré mali zastrčené vo vysokých topánkach. To bola jednoduchá rovnošata služobníctva. Slúžky boli odeté v dlhej červenej sukni a bielej blúzke s dlhým rukávom. 

V miestnosti sa ozývala jemná hudba z harfy. Ladné melódie, priniesli do kráľovej tváre dvihnutie kútikov. Nikto z prítomných sluhov nevedel, či sa usmieva nad jedlom, ktoré bolo prichystané alebo z prekrásnej hudby z ladných prstov harfistky. Jedine samotný kráľ vedel, nad čím sa tak usmieva. Bol zvedavý, či Sunghoon sa ukáže na večeri. Sklamalo by ho to, keby neprišiel, ale bolo by to jeho rozhodnutie. Keby sa rozhodol neprísť, poslal by služobníctvo, nech mu odnesie večeru do komnaty. Musel sa najesť aj keby nechcel byť v kráľovej spoločnosti.

Dvojité dvere do jedálne sa otvorili. Najprv nikto nevošiel. Sluhovia po kráľovej pravici upreli zrak na dvere. Po chvíľke do miestnosti vstúpil Sunghoon. Slúžky sa za ním sa usmievali, zavreli za ním dvere. Kráľ nevedel opísať slovami, ako krásne Sunghoon vyzeral. Zatiaľ mu chlapec nevenoval pohľad. Zatiaľ si obzeral celú miestnosť, cez maľovaný strop, dlhé závesy a obrazy po stenách v pozlátených rámoch. Sunghoon vytočil pohľad smerom ku stolu. Jeho oči sa stretli s tými kráľovými. Opätovali si úsmev. Sunghoon podišiel bližšie ku stolu, ihneď ku nemu pristúpil sluha. Nečakal to a odstúpil trochu od stoličky na ktorú sa chcel posadiť. 

,,Je to v poriadku. Posaď sa," uistil ho kráľ. 

Sunghoon si napokon sadol na stoličku. Obzrel sa po sluchoch. Nikdy sa nikto ku nemu takto pekne nechoval. 

,,Prepáčte, niesom zvyknutý na takéto chovanie."

,,Prosím... volám sa Jongseong, nemusíš mi vykať."  

,,Ale ste kráľ a ja... nemám žiaden titul."

,,Tu vôbec nejde o titul." 

Sunghoon prekvapene zamrkal, čo kráľovi vytvorilo na tvári úsmev. Košeľu, ktorú preňho vybrali slúžky, mu padla veľmi dobre. Možno aj preto, nevedel od neho odtrhnúť kráľ svoj zrak. Košeľa, ktorá mala volánikový golier, pozlátené gombíky a rukávy so zlatým lemom, nebola hlavný dôvod, prečo kráľ sa nedokázal sústrediť na nič iné. Sunghoon bol v kráľových očiach, nádherný. Ako anjel. Možno oveľa krajší. Jeho oči žiarili. Úsmev, ktorý zdobil jeho tvár, chcel vidieť Jongseong už stále. Bolo to pre jeho očí niečo nádherné. On bol nádherný. 

Sluhovia ako vždy nabrali kráľovi a teraz aj jeho hosťovi, jedlo na tanier. Začali večerať, síce Sunghoon sa nemohol prejesť, keďže nejedol niekoľko dní. Preto jedol pomaly. Rozprávali sa. Sunghoon nikdy nemal možnosť sa rozprávať tak dlho ako práve s kráľom. Zhovárali sa o maličkostiach typu, aké kvety má rád až sa dostali ku cestovaniu. Sunghoon by rád cestoval, rád by chcel objavovať a spoznávať svet, ale posledné mesiace, možno aj roky sa mu nedarilo si to splniť. 

,,Keď som ťa zobral dnes z tej lúky," odmlčal sa. ,,Sedel si na koni vzpriamene. Jazdíš alebo si jazdil?" 

Sunghoona táto otázka zaskočila, nečakal ju. Sklonil pohľad, ale opäť ho dvihol na kráľa. ,,Jazdil som. Každý deň. Mal som aj koňa," zatriasol sa mu hlas, ale nechcel plakať pre kráľom. Dosť si toho dnes prežil. Nechcel ešte zbytočne rozrušovať kráľa svojou minulosťou. 

,,Čo sa stalo?"  

,,Tam kde som býval... niekto podpálil našu dedinu. A moja kobyla...Feline, ušla. Hľadal som ju nejaké obdobie, ale nenašiel som ju. Budem dúfať, že ju niekto našiel a stará sa o ňu, ako si správne zaslúži."

,,To mi je ľúto."

Sunghoon si zotrel neposlušnú slzu. ,,Bolo to dávno." Sám sa čudoval, že nato dokázal odpovedať. O Feline sa s nikým nerozprával odkedy ju nevidel. Nikdy na ňu nezabudol. Vlastne mu ju každý deň niečo pripomínalo. A dodnes je mu ľúto, že to takto dopadlo. Keby sa viac snažil, mohol ju mať stále u seba.

,,Nechcel som ťa rozosmútiť," kráľ trochu ľutoval, že sa vôbec spýtal. Ale zároveň ho možno trošku tešilo, že spoznával Sunghoona stále viac a viac. Najedli sa za sprievodu jemných melódií z harfy.

,,Ak nie si ešte unavený..." spýtal sa Jongseong potom čo sa postavil od stola. Obišiel celý stôl, aby sa dostal ku Sunghoonovi. ,,Môžem ti urobiť prehliadku?" Nastavil ruku pred neho.

 Sunghoon váhal, ale napokon položil svoju dlaň do tej kráľovej. Zatiaľ čo ho stále držal za ruku, Sunghoon sa postavil zo stoličky. Jongseong prešiel s palcom po jeho kĺboch. To omámilo jeho myseľ natoľko, že si neuvedomil ako sa pozerá na kráľa. Ten sa pozeral naňho tiež, možno intenzívnejšie. Jongseong položil aj druhú svoju dlaň na tú chlapcovu. Zabalil ju do svojich prstov. Sunghoon sa pousmial. Prišlo mu to roztomilé. Vyzeralo to ako keby ho chcel uchrániť pred chladom, aj keď tu bolo teplo. Kráľova prítomnosť mu hnala do tváre červeň, až sa chcel schovať za najbližší záves.

༺༺♛༻༻