༺༺♛༻༻

Sunghoon mal na tvári previnilý výraz, ale stále nemohol upustiť od toho, aký nahnevaný bol. Zapozeral sa na trávu pod svojimi prstami, steblá mu šteklili končeky prstov. Sedel trošku ďalej od kráľa, ale stále sa oprel chrbtom o kôru stromu. Jongseong si opieral hlavu, ale kútikom oka stále sledoval Sunghoona.

,,Mal by som sa ti ospravedlniť," Jongseong sa zahľadel na biele labute pred nimi na hladine. ,, Zato, že som ti povedal, že si hlúpy," posledné slovo pošepkal. Štvalo ho, že vôbec niečo také vypustil z úst so spojitosťou so Sunghoonom.

Nevydržal takto dlho na labute pozerať, ako práve Sunghoon. Kráľa doslova svrbeli ruky z túžby ho opäť chytiť za tú jeho, ale bál sa, žeby sa odtiahol. Sunghoonov výraz v tvári mu to trošku naznačoval, aký je mrzutý z toho všetkého. Jemne krčil obočie, a medzi ním sa mu vytvárala malá vráska.

,,V tom momente som myslel len na Haika, a ako sa bojím o neho," Sunghoon povedal potichšie ako keby to nesmeli počuť ani tie labute na hladine.

Jongseong len dvihol oči na jeho tvár, lebo len na chvíľku venoval pohľad prstom druhého chlapca, ktoré sa dotýkali trávy. ,,Ja viem," prehovoril potichu.

Sunghoon si povzdychol. ,,Len chcem, aby ma ľudia počúvali. Chcem si svoju prácu robiť najlepšie, ale nedá sa to, ak ma niekto nevypočuje..." odmlčal sa. ,,Tie kone si to zaslúžia. Zaslúžia si, aby sa s nimi zaobchádzalo čo najlepšie," dodal a prehrabával s prstami trávu vedľa svojich nôh. Stále sa nedíval na kráľa.

,,Ja viem," Jongseong zavrel na chvíľku oči. On by mal byť ten, kto by ho mal vypočuť na prvom mieste. Je kráľ, mal by tam stáť každý deň, každé ráno, aby ho Sunghoon zasypal svojimi názormi. ,,Chápem, že si nahnevaný, chceš sa len starať o kone," odmlčal sa a jemne sa kusol do líca z vnútra. ,,Si najlepší v tom čo robíš," povedal kráľ. ,,Som... som rád, že si tu a staráš sa o ne," dodal Jongseong. Nerozmýšľal nad tým, čo vraví. Vypustil prvú myšlienku, ktorú mal na jazyku.

Sunghoon len prekvapene zamrkal nad kráľovými slovami. Ostal ticho sedieť a pozeral na svoje prsty, ktoré sa dotýkali stebiel. Snažil sa potlačiť svoje pocity, ktoré v ňom vyvolal kráľ práve v tomto momente. Chcel myslieť na niečo iné a nie na Jongseonga, ktorý sedel vedľa neho.

,,Vyzeráš rozkošne, keď si nahnevaný," prehovoril a stále neodtrhol svoj pohľad od chlapca.

Sunghoonovi sa trochu rozšírili oči, potom čo započul. Cítil jemný nával horúčavy do tváre, neodvážil sa opätovať kráľovi pohľad. Snažil sa skryť to, ako sa červenal. ,,Nehovorte niečo také," povedal pridusene a odvrátil zrak na labute na hladine.

Jongseong hľadel pobavene na profil chlapca. Páčilo sa mu ako sa pri takej vete skôr červenal ako rozčúlil. Pár prameňov mu padali do očí. Jemný vánok mu uľahčoval situáciu a rozfukoval mu vlasy, pričom si ich po čase začesal s rukou dozadu.

,,Červenáš sa," prehovoril kráľ s úsmevom, keď zbadal trošku červeň v chlapcových lícach.

Sunghoon sa pomaly zaprel do zeme a postavil sa. ,,Ak ma ospravedlníte, musím sa vrátiť naspäť do práce."

Jongseong nadvihol mierne obočie, ,,A čo ak nie?" povedal s miernym úškrnom. Popravde užíval si to. Užíval si jeho žiarivé červené líčka.

Sunghoon mykal pohľadom medzi kráľom a trávou pod ich nohami zatiaľ čo stal pred ním pripravený odísť. ,,I...I tak pôjdem... mám veľa práce," povedal potichšie. Snažil sa nájsť nejakú zámienku ako vyjsť z tejto situácie.

,,Sooyun je v stajni."

,,Na kone je potrebné dvoch..." Sunghoon sa snažil a snažil, ale nevychádzalo nič.

,,On to chvíľku sám zvládne." Kráľ mu to popravde vôbec neuľahčoval. Jeho srdce mu bilo čoraz viac len pri pohľade na jeho tvár. Jongseong sa len viac usmial, keď zbadal Sunghoonov výraz. Zbožňoval ako sa chlapec červenal, ako sa mu rozširovali oči len pri drobnom podpichnutí. Bol očarujúci. Chcel, aby zostal s ním dlhšie. Bol tu pokoj. Boli sami. Čo viac by si mohol priať? ,,Myslíš, si že ťa nechám tak ľahko odísť?" prehovoril a oprel sa hlavou o kôru stromu. Sunghoon znervóznel čoraz viac. Nechápal čo sa to s ním deje. Pokúsil sa prehovoriť, ale netušil ako. Len čo sa pozrel na kráľa, mal pocit, že jeho srdce mu ochvíľku vybuchne v hrudi.

,,Musím ísť... Mám prácu..."

Kráľ sa len zachichotal, keď videl Sunghoona stále stáť na mieste, aj keď mu už povedal, že musí ísť. ,,Ach, to je škoda..." pousmial sa Jongseong. ,,Myslím, že nikam nejdeš," prehovoril po chvíľke zahľadený na chlapca, oprel si ruky za hlavu a prekrížil si nohy.

Sunghoonove srdce skoro spáchalo explóziu. Bolo preňho ťažké odolať nutkaniu jednoducho odtiaľ utiecť, ale nevedel sa pohnúť. Ako keby mal nohy priklincované k zemi. Jeho silno búchajúce srdce ho presviedčalo, že ho kráľ začaroval nejakým kúzlom. Netušil či to bolo jeho hlasom alebo to ako práve vyzeral, nevedel čo ho ovplyvnilo prvé.

,,Vážne musím ísť pracovať..." skúsil protestovať.

Srdce mu bilo tak moc, až sa mu trochu triasol hlas.
Kráľ dvihol kútiky dohora, keď uvidel ako sa Sunghoon správa. Naklonil sa trošku dopredu, avšak stále sedel na zemi. Mohol povedať, že si užíval ako sa Sunghoon správal s ním. Vyzeral rozkošne, presne tak isto ako, keď ho uvidel úplne poprvýkrát.

,,Si si istý, že naozaj chceš odísť?" Sunghoon si zahryzol jemne do spodnej pery, odvrátil na chvíľku pohľad na hladinu, kde stále boli labute. Cítil to napätie a už vôbec mu kráľ nepomáhal so svojim správaním. Pomyslel si, že ochvíľku príde o rozum, ak bude Jongseong pokračovať.
Kráľ od neho neodtrhol svoj pohľad. ,,No ták... sadni si ku mne," prehovoril a potľapkal s dlaňou miesto vedľa neho na zemi. Sunghoon cítil ako mu bubnovalo srdce, až to bolelo. Cítil pot na dlaniach, zovrel ich v päste. Nechcel si sadnúť, chcel ujsť a ukľudniť sa osamote. Sám si protirečil, lebo nedokázal odolať kráľovi a po pár sekundách si k nemu sadol. Snažil sa udržať nejaký odstup.

༺༺♛༻༻