༺༺♛༻༻

Lov pre kráľa Jongseonga, bolo niečo ako vypustenie zbytočných myšlienok z hlavy. Starosti a nervy z porád, ktoré ho väčšinou obklopovali dokázal zahnať lovom na divú zver. Niekedy mu stačila len prechádzka v lese. Potreboval chvíľku kľudu, aj keď pri jeho dvoch priateľoch, veľmi kľud nezažíval. Nechodil na lovy sám. Nemal zameraný cieľ, zatiaľ sa len trojica pomaly presúvala cez kráľovský les.

,,Ako sa darí Sunghoonovi?" spýtal sa Jaeyun. Heeseung sa naňho otočil s jemným úškrnom.

Jongseong len vytočil hlavu na bok, Jaeyun mohol zahliadnuť ako sa kráľ jemne pousmial. ,,Pracuje až tak pilne, že ho skoro nevídam."

Stretávali sa zoči voči málo. Obidvaja boli dostatočne zaneprázdnení, že nemali na seba čas. Jongseong ani nevedel či by Sunghoon chcel s ním tráviť čas. To, že prijal prácu u koní, neznamenalo, že chce tráviť čas s kráľom. Jongseong nevedel, ako Sunghoon rozmýšľa. Netušil ako ho vnímal. Celkom ho to stresovalo, lebo on sám cítil niečo k Sunghoonovi. 

,,Budeš sa viac naňho tešiť, keď ho budeš vídať málo," Heeseung prehovoril, načo Jaeyun prikývol.

,,Rád by som ho videl aspoň každý druhý deň, ale mám toľko povinnosti, že to nestíham." V jeho hlase bolo počuť, že posmutnel. Bol z toho smutný. Chcel ho mal nablízku a napokon mu to pripadalo ako keby ho mal od seba ešte viac ďalej.

,,Ako hovorí Heeseung hyung... budeš sa naňho viac tešiť."

,,Nechal si ho bývať v komnate?" spýtal sa kráľ z Hesse.

,,Požiadal som ho, aby sa aspoň neodsťahoval do prízemných komnát." Mrzelo ho, že Sunghoon odmietol navštevovať jedáleň, ako mu sám povedal...bolo by to nefér voči služobníctvu.

Zastavili pri potoku, ktorý prúdil cez les. S koňmi vošli do vody, nebola veľmi hlboká, takže si nenamočili obuv. Kone sa napojili. Na kráľovom chrbte sa rozprestierala kuša, ktorú mu dal vyrobiť jeho otec, hneď ako ho ponoril do túžby, chodiť na lovy. Starý kráľ ho naučil ako zachádzať s mečom, jazdiť a taktiež používať kušu. Bolo toho veľa, čoho naučil.

Bolo krátko poobede. Slnečné lúče prenikali cez koruny stromov. Lúče sa dotýkali hladiny potoka. Jongseong sa oprel chrbtom o kôru vŕby. Shebe stál pod korunou stromu v tieni. Nedovolil by si len tak sa vzdialiť.

Heeseung a Jaeyun sedeli vedľa seba oproti kráľovi. Rozprávali sa, zatiaľ čo pozerali na ligotavú hladinu. Teda len Jaeyun hľadel na vodu. Heeseung hľadel naňho. Kráľ nepočul o čom sa rozprávali. Šepkali si, ako keby to malo byť nejaké tajomstvo. Niekedy sa pri nich cítil ako piate koleso u vozu a to nemuseli robiť nič. 

Zavrel oči a užíval si jemný vánok a chládok, ktorý mu bol aspoň na chvíľku dopriaty. Pousmial sa, keď zacítil ako mu Shebe, drgá jemne do ruky. Chcel neustálu pozornosť a pritom mu ju dával kráľ možno niekedy až nadbytok. Poškrabkal ho pozdĺž papule a posunul ruku na jeho hrivu. Keď Shebe dvihol hlavu, kráľ sa mohol postaviť. Jaeyun si opieral hlavu o rameno druhého chlapca. Bolo to milé, ale v Jongseongových očiach... to bola len závisť. Potreboval pri sebe niekoho, s kým by zažíval aspoň takýto minimálny dotyk.

Neraz ho Heeseung prehováral, že sa môže oprieť z druhej strany. Vtedy kráľ z Elendanu mal v tvári všetky odtiene červene. Maximálne mu pohrozil. Nedokázal sa naňho dlho hnevať, boli priatelia veľmi dlho a veľa krát mu pomohol. 

Kráľ sa zahľadel na hladinu pred nimi, ostal by pokojne hľadieť a hladiť popritom Shebe po hrive, keby na druhej strane potoka nezbadal laň. Zamračil sa. Chcel upozorniť svojich dvoch priateľov, ktorí z nejakého dôvodu mali zavreté oči. Nespokojne mľaskol a z pripútaného sedla si zobral kušu. Vložil do strmeňa nohu, ktorú si položil k zemi prednou časťou. Tetivu uchopil obidvomi rukami, vytiahol ju nahor až zapadla do západky a uchopila šíp.

Narovnal sa a namieril na laň, ktorá sa stále napájala z potoka. Trojica nerobila žiaden hluk, takže ju nemalo čo vyľakať. Upokojil si zrýchlený dych z nadšenia. Díval sa na ňu z tej diaľky. Jeho dvaja kamaráti sa prebrali z ľahkého spánku. Všimli si, o čo sa snaží Jongseong. Tak ostali potichu.

Jongseong mal na muške laň so zlatou srsťou. Ešte predtým ako sa strhla, šíp vystrelil, ale netrafil sa. Cez pery mu prešla tichá nadávka.

,,Málo si sa najedol, že ti to ide tak mizerne?" prehovoril uštipačne Heeseung.

Jaeyun si pomyslel, že toto je posledná sekunda života kráľa z Hesse. Jongseong sa radšej otočil, nič nepovedal na poznámku svojho kamaráta. Myslel si, že je to jeho chyba, že laň ušla, ale ihneď túto myšlienku vypustil z hlavy, keď pár metrov za miestom kde stála laň, prebehli dvaja jazdci. 

Jongseong zamrkal do diaľky. Podišiel bližšie ku brehu, aby videl lepšie. Zatienil si s rukou oči kvôli ostrému slnku. Už by sa začal rozčuľovať, že niekto cudzí mu prekazil lov, ale keď zbadal v jednom jazdcovi Sunghoona, jeho pohľad zmäkol. Druhý jazdec bol Sooyun. 

,,Ustúp od toho kraja, lebo sa utopíš!" zasmial sa Jaeyun a potiahol kráľa za rukáv, až ho dostal naspäť ku stromu. Heeseung sa rozosmial a tiež sa postavil. ,,Skvelé načasovanie. Odplašili ti laň," prehovoril hrane naštvane princ.

,,Nemohol zato," odpovedal stále zahľadený do lesa Jongseong. Kušu si prehodil cez rameno a nasadol na Shebe. 

,,Kam ideš?"

,,Za Sunghoonom." 

Jaeyun a Heeseung ostali stáť na mieste zatiaľ čo Jongseong sa vydal za chlapcom. Chcel využiť čas, kedy ho mohol vidieť. Nemal veľa príležitosti odkedy uňho začal pracovať. Vídali sa málo. Kráľ si až po chvíľke všimol, že Heeseung a Jaeyun cválajú za ním. 

Sunghoon a Sooyun sa dostali na priestrannú lúku. Mladší z nich bol viac vpredu. Sooyun sa zdržiaval vzadu, on sám si skôr všimol kráľa a jeho dvoch priateľov. Poklonil s hlavou a zároveň ho pozdravil. Sunghoon sa napokon s Ahwou otočil smerom ku skupinke, aj keď nevedel, že sa ku ním pripojil sám Jongseong, kráľ z Hesse a princ z Valorie.

༺༺♛༻༻