༺༺♛༻༻

Odkedy začal Sunghoon usilovne pracovať s koňmi, málokedy sa s kráľom vídali. Jongseong mal svoje povinnosti a Sunghoon sa snažil tiež najlepšie vykonávať svoju prácu. Hlavne, keď mal nad sebou Sooyuna, ktorý by mohol mať problémy z jeho nedokonalej práce. Nechcel zbytočne nikomu pridávať problémy a už vôbec nie Sooyunovi. Od začiatku bol naňho milý, nijako sa nad neho nepovyšoval. To malo za následok ich dohody, že sa stali priateľmi. 

Sunghoon nemal žiadnych priateľov dlhé roky, možno nikdy. Nikto mu nikdy nepripadal ako niekto kto by mohol byť jeho priateľom. Bol veľmi nedôverčivý, hlavne kvôli tomu čo sa mu dialo v živote. Nechcel si nikoho veľmi púšťať k telu. A napokon si ku sebe pustil samotného kráľa, ktorého nevie vyhnať z hlavy. Ani popravde nechcel. 

Možno to vyznelo hlúpo, ale Sunghoon si nikdy veľmi nehľadal priateľov. Bol samotár. Nepotreboval nikoho. To že mu osud poslal na pomoc kráľa Jongseonga, by mohol označiť za jednu z pekných veci v jeho živote. Obidvaja boli zaneprázdnení, ale to nemenilo nič na tom, že nevyhľadávali aspoň trochu nádeje sa vidieť.

Bolo to už niekoľko dní, čo sa nevideli. Sunghoon stále využíval komnatu, do ktorej ho zaviedol sám kráľ, ale do jedálne nechodil. Stravoval sa spolu s ostatnými pracovníkmi v kuchyni. Netrávili spolu toľko času ako predtým, aj keď to bolo len pár dní. Jongseong si zvykol, že chodievali spolu do záhrady alebo do kráľovskej knižnice. Teraz trávil čas vo veľkej zasadacej miestnosti s poradcami a rozoberali dovoz látky pre výrobu šatstva do krajčírstiev a dovoz jedla pre mešťanov. Jeho poradcovia niekedy mali dobré nápady a niekedy... nie. Najviac ho hnevalo ak odbočovali od hlavnej témy, smerom ku Sunghoonovi. Chcel sa venovať práci a nie to, ešte aby mu pripomínali, že sa nemôže teraz s ním vidieť.

,,A dokedy tu plánuje ostať?" Ozval sa jeden z poradcov. Jongseong len dvihol pohľad od rukopisov, ktoré si čítal len nejakú chvíľu. ,,Dokedy bude chcieť," sklonil opäť pohľad na papiere pred sebou. ,,Dal som mu prácu, aby tu mohol ostať, keďže nemá nikoho iného."

,,Ale to neznamená..."

,,Neznamená čo? Myslím, že nie je vo vašej právomoci rozhodovať, kto tu smie ostať alebo nie."

,,Nechceme nijako rozhodovať, Vaše veličenstvo, ale vyzerá byť nevzdelaný. Nemá žiaden titul."

,,Samozrejme, však pochádza z chudobnej rodiny," mľaskol nepríjemne. ,,Základné vzdelanie má." 

Vedel písať a čítať. To stačilo. Nechápal kde narážajú jeho poradcovia s tými poznámkami. A prečo sa vlastne rýpali v tom či tu ostane alebo nie?

Jongseong chcel Sunghoonovi hlavne pomôcť. Nechať mu v kľude zahojiť ranu na ruke. Dať mu jedlo, nocľah, prácu... domov. Nič viac nevedel preňho urobiť a aj to si myslel, že urobil preňho málo. Sunghoon sa nesťažoval na nič. Hanblivo vždycky poďakoval. Vážil si to všetko čo preňho urobil Jongseong.

,,Chcel by som veľmi, aby tu s nami ostal. Sooyun by bol sám na celú stajňu a je potrebné, aby tam s ním bol niekto ďalší."

,,Tu nejde o kone."

,,Tak o čo?"

,,Chcete si ho zobrať za manžela?"

Táto otázka ho mierne zaskočila. Netušil, že poradcovia majú takú odvahu, pýtať sa niečo také. ,,Kto povedal, že si ho chcem zobrať?" Nenechal na sebe vedieť, že ho tá otázka celkom vykoľajila.

,,Možno... vyzeráme niekedy, že sme slepí, ale oči ešte máme."

,,Tak by ste ich mali presunúť na dôležitejšie veci a nestarať sa či Sunghoon má titul alebo nie."

 ,,Ale..."

,,Skončil som." Jongseong sa postavil od priestranného stola, ktorý zaberal skoro celú miestnosť. ,,Poprosím, pokračujme v porade o dovoze," ozval sa nepríjemným tónom. 

Áno, rozmýšľal nad tým, že by požiadal Sunghoona o ruku, ale on sám nevedel ako to urobiť. Nikdy sa nikomu nevyznal. A bolo to celkovo krátko čo sa poznali, ale vedel, že Sunghoon je preňho ten pravý. Očaril ho, ako nikto iný.

Tieto ich poznámky ho rozčúlili a nechápal ako jeho otec to s nimi mohol toľko rokov vydržať, keď jemu jedna porada s nimi, vytvorí vrásky na tvári.

Postavil sa ku maľovanému oknu. Hľadel na oblohu, kým jeden z poradcov pokračoval v hlavnej téme. Díval sa na pohybujúce oblaky a počúval už preňho tie nudné reči, na ktoré dnes nemal vôbec náladu. Rozladili ho. Jeho nahnevaný výraz zmizol zo sekundy na sekundu, keď zbadal pri kráľovských stajniach Sunghoona. Teraz už vôbec nepočúval, čo rozprávali poradcovia. Kútiky úsmevu sa mu jemne nadvihli, keď pozoroval chlapca ako vysadol na Ahwu. Po chvíľke sa prešla dopredu, kvôli čomu sa Sunghoon široko usmial. Naklonil sa dopredu s hornou časťou tela a pohladil ju po dlhom krku. Kráľovi automaticky cukli kútiky dohora. Nevedel to kontrolovať.  Nikdy nevidel nikoho tak krásneho. Jongseong sa až po nejakom čase prebral z tranzu, keď naňho poradcovia volali. 

,,Hmm?" Ledva odvrátil pohľad od okna.

,,Pýtali sme sa, či chcete zaviesť aj dovoz kože."

,,Koža už mala byť dávno na zozname."

To poradcov vyľakalo. Žeby napokon boli oni nepozorní? Bolo tomu tak, síce Jongseong mal niekedy hlavu v oblakoch, ale dával si pozor. Aj keď jeho poradcovia radšej riešili miesto dôležitých dovozov, niekoho tituly.

༺༺♛༻༻