༺༺♛༻༻

Vo vzduchu bol cítiť prichádzajúci dážď. Dažďové kvapky prenikali cez koruny stromov. Niektoré stihli dopadnúť na tvár mladého chlapca, ktorý sa udychčane opieral o strom. Chrbát mal zaborený v kôre stromu. Oblečenie, ktoré na sebe mal, bolo presiaknuté blatom. Jeho odev, sa už nedal nazvať odevom, ale to nebola vec, ktorá ho v tejto chvíli trápila. Rukáv na svojej pravej ruke, mal vyhrnutý. Krvácal. Musel si oddýchnuť. Behal niekoľko desiatok minút, bez prestávky. Zavrel nachvíľu oči. Bol unavený z neustáleho behania, vyčerpaný z horúčav z posledných dní. 

Prebral ho až náraz šípu, tesne vedľa jeho hlavy. Strhol sa. Nadávky a vreskot na jeho osobu, by počul aj mŕtvy. Preto sa rýchlo postavil a snažil sa utiecť, pred ľuďmi, ktorí ho prenasledovali. Poznal ich, aspoň z videnia. Boli to banditi. Neustále otravovali život druhým. Okrádali, ubližovali a zabíjali. Dnes sa im Sunghoon vplietol do cesty. Bol hladný, chcel využiť situáciu a zobrať si trochu chleba. Neuspel. Ako trest mu vodca bandy, spravil poranenie na ruke. Ako pamiatku, tak to aspoň povedal svojim ohavným hlasom. Nenechali ho na pokoji od toho momentu. Snažili sa ho dolapiť.

Bol to len jeden kus chleba, ktorý by im určite nechýbal. Nechápal čo, od neho chceli. Nemal žiadne bohatstvo, ani majetky. Jediné... čo mu neustále zišlo na um, bolo to, že keď by ho zabili, nikomu by nechýbal. Nemal nikoho. Žiadnu rodinu, súrodencov alebo priateľov. Možno preto bol pre nich ľahký terč. Bol sám o sebe chudý a keďže nejedol niekoľko dní, bolo to na ňom trochu vidno.

Počas behu cez hustý les, si stláčal miesto na paži, kde mal krvácajúcu ranu. Vedel, že mu ostane jazva a dosť veľká a viditeľná. Prebehol menší potok, ktorý pretekal cez les. Šmykol sa na brehu a dopadol na kolená. Rukami sa zaprel o zem. Prsty zaryl do zeme. Sklonil hlavu, havranie vlasy mu spadli do očí. Posmrkol. Nevládal už utekať. Slzy sa tlačili z očí. Bál sa, ale vzdať sa nechcel. Bol dosť odvážny nato, aby sa vzdal, len tak. Už vôbec nechcel podľahnúť banditom.

Krik za jeho chrbtom silnel. Spravilo sa mu ťažko, keď počul narážanie mečov a nožov o seba. Postavil sa. Už mu chýbalo kúsok, aby sa dostal z lesa. Ocitol sa na lúke. Bola obrovská, ale bola to jediná možnosť, ako ujsť. Za lúkou sa nachádzalo mesto, kde by sa dokázal ukryť. Avšak netušil či sa mu to podarí. Predsa oni boli viacerí, on bol sám.

V zornom poli si všimol jedného z banditov. Jedine jeho meno poznal. Byunghun. Bol dosť častá téma u mešťanov. Nákres jeho tváre ako hľadanej osoby sa v meste, nedalo prehliadnuť. 

Opätoval mu pohľad. Možno až vzdorovito. Mal v ruke dýku so zakrvavenou čepeľou. Za svojim chrbtom, počul šuchot trávy. Vedel, že sú ostatní za ním. Sunghoon sa rozbehol cez vysokú trávu, ktorá sa mu dotýkala jeho štíhleho pásu. Počul ich smiech a krik. Desili ho to. Šípy sa zapichávali vedľa jeho nôh. Nedával veľkú šancu tomu, že im napokon utečie, ale nechcel sa tak ľahko vzdať. Okolie poznal dobre, len sa bál, že nevyviazne živý z pazúrov banditov.

,,Je môj!" Zakričal bandita, ktorého Sunghoon poznal.

Neobzeral sa. Bál sa, že čo i len presunie svoju pozornosť niekde inde, je jeho koniec. Bol veľmi mladý nato, aby zomrel. Nemal síce nikoho, kto by za ním trúchlil, ale chcel žiť. Nestačil popadnúť dych, ako veľmi sa snažil ujsť. Zrazu jeho telo dopadlo do vysokej trávy. Vzpieral sa. Už vedel, že neprežije. Nedožije sa ďalšieho dňa. Z očí sa mu začali liať slzy. Dlaň pristála na jeho ústach. Byunghun mu tak zabránil vydať ďalšiu hlásku.

,,Ak neprestaneš, prídeš o celú ruku!"

Pohľad sa mu zamlžoval, možno by aj omdlel, keby sa okolo nich nezačal ozývať výkrik mužov, erdžanie koní a dupot kopýt. Byunghun nad Sunghoonom dvihol hlavu. Jeho pozornosť upútali ľudia, ktorí jeho chlapov stlačili do úzkeho kruhu. Obkľúčili ich. Sunghoon využil šancu jeho nepozornosti a udrel ho do tváre.

༺༺♛༻༻