Chapter 24: You know that I won't stop until I make you mine, until I make you mine

✧✧✧

Potichu zišiel po schodoch, aby sa vyhol vŕzganiu. Bol rád, že jeho rodiča mali spálňu na konci chodby, odkiaľ odchádzal. Po špičkách vyšiel z predných dverí a zamkol za sebou. Keď bol vonku, rýchlo odomkol bicykel, ktorý bol opretý o garáž. Odomkol si bránu, ako vedľa seba tlačil bicykel a až ako zacvakol jazýček, sadol si obkročmo na sedadlo.

Vytiahol mobil z teplákov a napísal Sebastianovi rýchlu správu. Budem tam za 15 minút.
S posledným pohľadom na svoj dom, kde každý spal, odfrčal na bicykli do Seocho. Chladný nočný vzduch mu prečesával vlasy a takmer holý krk, ktorý nebol zahalený golierom mikiny. Cítil vietor vo vlasoch a jeho srdce bubnovalo očakávaním. Tešil sa naňho.

O niekoľko minút neskôr uvidel známy názov ulice. Trochu spomalil, keď započul pípnutie mobilu. Vytiahol ho v domnení, že je to Sebastian. Iste, bolo to meno hnedovláska na obrazovke s krátkym textom. Sedím na schodoch pred bytom. Ponáhľaj sa.
Jay sa usmial a po prečítaní správy pocítil niečo podobné, čo vo svojom aute v spoločnosti hnedovláska.

Dorazil do Sebastianovho bytového komplexu, zaparkoval bicykel, zamkol si ho o stĺpik. Poponáhľal sa smerom k budove. Napísal krátku správu o svojim príchode. Som tu.

Zrazu sa ozval hnusný zvuk odomknutie brány na zvonček, potiahol guľu na dverách a usmial sa nad tým, že mu chýba vážne málo, aby hnedovláska konečne videl.
Rýchlo vyšiel po schodoch na siedme poschodie. Všimol si Sebastiana sedieť na schodoch pred dverami bytu. Bol ako tichá silueta v slabom osvetlení.

,,Bolo to osemnásť minút."

Jay sa potichu zachichotal, keď sa priblížil k Sebastianovi, trochu zadýchaný z jazdy a z ponáhľania sa. ,,Áno, prepáč. Dostal som sa sem tak rýchlo, ako som mohol. Osemnásť minút je celkom fajn, však?"

Sebastian pokrčil plecami s malým úsmevom. ,,Si naozaj blázon, že si sa rozhodol prísť sem uprostred noci."

,,Čo na to povedať? Nevydržal by som čakať, aby som ťa opäť videl."

,,Len buď ticho, nechcem, aby sa rodičia zobudili a namiesto toho mama... by si zo mňa uťahovala do konca mojich dní," prevrátil očami a postavil sa.

,,Budem ticho ako myš," Jay sa pousmial a zdvihol ruky do obranného gesta. Sledoval Sebastiana ako opatrne otváral dvere. Potichu vstúpili do bytu.

,,Vezmi si tenisky... a zober si ich do mojej izby," pošepkal Sebastian.

Jay bez slov prikývol. Vyzul si tenisky a zodvihol ich. Posledná vec, ktorú chcel, aby náhodou urobil nejaký hluk.

Po špičkách sa vydali pomalými krokmi cez byt. ,,Choď do izby, ochvíľku prídem," oznámil mu pošepky Sebastian.

,,Kam ideš?"

Sebastian mu venoval pohľad, ktorý značil, že sa ma pýtať ešte chvíľku a vyhodí ho vonku oknom aj s topánkami, ktoré držal v ruke.

,,Jasné..." Jay sa priložil prsty na pery. ,,Tíško ako myška."

,,To si teda myslím," mykol Sebastian pohľad do izby, aby Jay tam ihneď zmizol a tak aj bolo.

Jay si vydýchol, keď privrel dvere od chlapcovej izby. Pousmial sa nad spomienkou, ako tu bol na poslednej návšteve. Pohľad mu zjemnil, keď zbadal na polici plyšáka Lucaria. Z myšlienok na ten deň, kedy ho predal Sebastianovi, ho vyrušilo opatrne otvorenie dverí.

V ruke držal dva malé fľaštičky Mogu Mogu. Obidve mali zlatistú farbu. Sebastian mu ju doslova vtlačil do ruky. Bola studená ako keby pred chvíľkou, sa ešte nachádzala v chladničke. ,,Prečo mi dávaš..." Jay pošepkal, nestihol ani dopovedať, keď mu Sebastian skočil rovnako potichu do reči, hlavne, aby nezobudili rodičov.

,,Prečo dávaš hlúpe otázky?"

Jay sa potichu zachichotal, uvedomujúc si zrejmú odpoveď na svoju otázku. ,,Prepáč. Som len trochu unavený. Môj mozog ešte nefunguje naplno." Otvoril fľaštičku s jablkovým džúsom a trochu si odpil.

,,Si unavený, ale prišiel si sem. Kde je logika?"

,,Kto povedal niečo o logike, keď prišlo na trávenie času s tebou? Chcel som ťa vidieť a porozprávať sa s tebou, tak som tu. Bolo mi jedno, či je to uprostred noci," Jay znova pokrčil plecami.

,,V tvojom stave si mohol spôsobiť nehodu."

Jay sa nad jeho záujmom jemne pousmial. Ocenil jeho obavy. ,,Možno, ale teraz som tu. Okrem toho, nie je to tak, že by som bol úplný zombie. Bol som dosť pri vedomí, aby som žiadnu nespôsobil."

Sebastian si povzdychol a odvrátil zrak. ,,Ak budeš potichu... môžeš tu prespať... do rána, potom môžeš ísť."

,,Počkaj, to myslíš vážne?" Jayove oči sa trochu rozšírili nad chlapcovým návrhom. Odmlčal sa a na tvári sa mu objavil malý úsmev. ,,A všetko, čo preto musím urobiť, je byť potichu. To sa nezdá byť veľmi ťažké," pošepkal.

,,Trochu sa bojím, či sa vrátiš naspäť vo svojom unavenom stave v poriadku," Sebastian sa ozval neisto. Nejako nevedel pochopiť ten strach o druhého chlapca, ale pravdou bolo, že by si to neodpustil, ak by sa mu niečo stalo.

Jay pocítil motýle v bruchu nad jeho obavami. ,,Ach, bojíš sa o mňa? To je milé. Ale neboj sa, predtým som uprostred noci jazdil na bicykli. Bol by som v poriadku... ale ak tak veľmi chceš, aby som ostal. Samozrejme, nebudem protestovať," uškrnul sa.

,,To by si nebol ty, ak by si s tým nesúhlasil," prevrátil očami Sebastian.

✧✧✧