Chapter 16: Go to the ends of this Earth for you to make you feel my love

✧✧✧

Jay mal už maturitu za sebou. Vonku bolo oveľa teplejšie počasie, až to bolo nepríjemné, ako veľmi svietilo slnko. Počas posledných dní školy rozmýšľal kde by mohol zobrať Sebastiana, aby boli sami. Nieže by nerád trávil čas spolu s ostatnými, ale pre Sebbyho si chcel vynahradiť čas. Mali prázdniny, mohli byť spolu celé dni, pokiaľ by Sebastian teda chcel.

Jay síce bol alergik a neznášal prírodu ako tak, ale nevedel odoprieť Sebastianovi to nadšenie, aké on mal práve pre tieto veci. V tomto boli odlišní. Vo viacerých veciach vlastne boli, ale ako sa vraví protiklady sa priťahujú. Chcel ho zobrať na jedno miesto. Pre Jaya bol Sebastian viac ako vhodný, aby zdieľal práve toto s ním. Prišlo mu to v tej chvíli ako keby sa mu viac otvoril, aj keď len pozerali práve z kopca na širokú lúku.

,,Je to tu pekne," usmial sa Sebastian, zároveň si tienil s dlaňou oči kvôli ostrému slnku. ,,Pekný výhľad."

,,Áno," Jay sa síce nepozeral na lúku, hľadel na Sebastiana. Hľadel nato, ako mu vlasy viali a odhaľovali viac jeho krásnu tvár. V Jayových očiach bol Sebastian najkrajší. Mohol povedať, že nikdy nevidel krajšieho človeka. Po vonkajšej stránke bol neodolateľný, po vnútornej... tiež, len sa musel prebúrať cez tie jeho múry nedostupnosti z predošlých priateľstiev, aby objavil, že jeho vnútro je rovnako nádherné ako jeho vonkajšok.

,,Nepozeráš sa na výhľad," potichu sa zasmial Sebastian a zložil si ruku z očí. Opätoval pohľad Jayovi.

,,Práveže pozerám," Jay sklonil pohľad na Sebastianove holé bledé zápästia. Mal na sebe svetlo modré tričko s krátkym rukávom. Ich skin tone, bol úplne rozdielny. Jay bol opálený, vážne len trošku. Aj v zimnom období mal hnedší tón pleti. Sebastian bol bledý ako stena ako keby nikdy nevidel slnko. Tým, že mal tmavé vlasy, vyzeral viac bledo. Jay by si ho popravde nevedel predstaviť so svetlejšími vlasmi. Takto vyzeral pekne. Aj keď už ho Seonwoo a Riki prehovárali či nechce zapadnúť do ich blond gangu. Našťastie odmietol.

Jay mal auto odparkované pod kopcom. Takže naspäť ku autu museli dojsť pešo. Sebastian pomaličky kráčal za Jayovi po vyšliapanom chodníku.

,,Ten kopec je neskutočne strmí... ak sa mi podlomia nohy, spadneš tiež," podotkol Sebastian zatiaľ čo stále kráčal za Jayom.

 ,,Tak mi daj ruku, budem ťa držať," Jay zastavil a postavil sa bokom od Sebastiana.

,,Ale takto už naozaj spadneme," neisto sa hnedovlások chytil. Jay využil šancu a preplietol si so Sebastianom prsty. Hnedovlások len odvrátil svoj vykoľajený pohľad. Nič nato nepovedal. Keď zišli na rovnú cestičku z kopca, Jay pustil Sebastiana, ten si to teda veľmi neuvedomil, ale nevedomky natiahol k nemu ruku, ktorú ihneď stiahol. Jay sa nad týmto jeho gestom pousmial. Auto sa nachádzalo v tieni pri cestičke. Kvôli nedostatku slnka práve na tom mieste bola trošku zima. Sebastianovi prešla cez pokožku husina ako sa striasol od chladu.

,,Do pekla," Jay podišiel rýchlo ku autu. Sebastian najprv nechápavo naňho hľadel ako zrýchleným krokom blondiak mieril ku autu. Otvoril nahnevane dvere od auta a vypol svetlá, ktoré nechal zapnuté. Zavrel prudkým pohybom dvere na vodičovej strane. Otvoril si kapotu a obidve ruky vtisol do pästi.

Sebastian podišiel bližšie ku otvorenej kapote, kde stál Jay. ,,Zabudol som vypnúť svetlá... a vybilo to baterku." Začal si Jay nadávať popod nos.

,,Nemáš niečo v kufri čo by ju nabilo?" Sebastian obišiel auto, aby otvoril kufor.

,,Nemám... vypratal som nedávno auto, nič nie je v kufri."

,,Bude to v poriadku... asi," Sebastian uisťoval Jaya, ale chcel uistiť aj seba. Sebastian sa vrátil naspäť ku Jayovi, ktorý už kapotu zavrel.,,Nezavoláme niekoho?"

,,Odťahovú službu jedine," zamumlal Jay a svoj pohľad dvihol na nebo, ktoré nevyzeralo už nejako pekne. Mračná sa začali podozrivo zbiehať. Zhlboka sa nadýchol. ,,Bude asi pršať," sklonil svoj pohľad na Sebastiana. ,,Zavolám tam a dostaneme sa odtiaľ to," pohladil ho po ramene a snažil sa o úsmev. Trošku ho mrzelo, že videl tento jeho nahnevaný výstup. Sebastian len hľadel smerom kadiaľ, sa Jay vydal. Telefonoval od neho asi na pár metrov. Počul len útržkové vety. Po asi desaťminútovom hovore, Jay prišiel naspäť ku autu viac nahnevaný ako keď zistil, že baterka v aute sa mu vybila.

,,Ako to vyzerá?" spýtal sa Sebastian s malou dušičkou v hlase.

,,Prídu až o tri hodiny," mľaskol nahnevane. ,,Majú že vraj málo vozov a veľa prípadov. Asi ma porazí."

,,Upokoj sa," prehovoril Sebastian. Chodil za nahnevaným Jayom. Snažil sa ho dohnať a aspoň chytiť za ramená, aby ho nejako ukľudnil.

,,Chcel som, aby sme mali pekný deň," Jay už znel zlomene. Jeho hlas pôsobil zlomene.

,,O čom to rozprávaš? Máme pekný deň. Je tu krásne. Máme... zatiaľ pekné počasie." Sebastian rozhodil rukami. ,,Dlho... som nezažil taký pekný deň ako práve dnes."

,,Vravíš to preto, aby som sa upokojil?"

,,Nie, vravím to preto, lebo to tak cítim. Dnešok je deň, ktorý si budem pamätať dlho, už to že sme tu spolu..." odmlčal sa Sebastian. ,,A žiadna vybitá baterka mi to nemôže pokaziť." Jay naňho len mlčky hľadel.

✧✧✧