↫↫↫↫↫↬↬↬↬↬

Ubehlo obdobie, cez ktoré sa konala príprava uvítania účastníkov. Upratovanie rožku každej izby, bolo neustálou prácou služobníctva. Keďže vonku vládlo mrazivé obdobie, kvetiny nemohli byť vysadené. Sunghyona to mrzelo, mal rád ich kráľovskú záhradu. To len preto, lebo to bolo jediné miesto, kde mohol ísť mimo svoj honosný domov. Báli sa ho púšťať mimo zámok. Sunghyon to veľmi nechápal, práve preto, že si tu jeho rodičia pozvú pár neznámych ľudí a hocikto by mu dokázal ublížiť aj tu. Toho sa princ domnieval stále. To má z toho, že počúva podcasty o vraždách. Potom mu to vyvrátila myšlienka, ohľadom kariet ľudí, ktorí sem chodia... Sú overení, ale... vždy je nejaké ale.

Vianoce oslávili ako každý rok. Vo veľkej oddychovej miestnosti, kde bol krb. V zimnom období, nebola chvíľa, kedy by bol zahasený. Kráľovnej sa veľmi páčil zvuk praskajúceho dreva. V rohu bol vysoký vianočný stromček, ozdobený modrými a červenými guľami. Sunghyon sledoval ako jeho sestra vybrala z krabice honosnú hviezdu, ktorá patrila na špic stromčeka. Každý rok ju dávala ona, ale tento rok to chcela urobiť inak. Rozhodným krokom sa vybrala ku svojmu bratovi.

,,Tento rok je to na tebe," oznámila mu a bez zbytočných rečí mu vsunula do ruky trblietavú hviezdu.

Sunghyon sa na ňu mierne šokovane obzrel a postavil sa z gauča. Rodičia ho sledovali a nadšene sa usmievali ako pristupoval ku stromčeku, ako keby mal vyskočiť spoza neho nejaký strašiak. Vyšiel na stupienok rebríka a zasadil hviezdu na špic. Jeho sestra nadšene zatlieskala. 

Odovzdali si darčeky. Sunghyon si nikdy nepotrpel na dary, mal rád chvíle strávené s rodičmi a sestrou. Nepotreboval žiadne darčeky, to ale nezastavilo jeho rodinu. Stále mu niečo kúpili, čo mu vytvorilo úsmev na tvári. Koniec roka sa o chvíľu blížil a Sunghyon očakával prvého januára. Už len preto, že to bol deň príchodu účastníkov. Tak mu to aspoň oznámila jeho mama deň po Vianociach.

Bol nervózny, ale zároveň nedočkavý. Dlhé mesiace nikoho iného okrem svojej rodiny nevidel. Pripadalo mu to ako večnosť kedy videl naposledy niekoho nového. Mal strach. Kliatba, ktorá zužovala jeho život, bola čoraz viac hmatateľná, hlavne preto, že za chvíľku... ani nevie ako ubehne rok... Bál sa. Veľmi sa bál. Bál sa o svojich rodičov a sestru. Nechápal ako to mohlo tak rýchlo ubehnúť. Čím bližšie bol k danému veku, tým viac ho pohlcoval strach. Nebál sa o seba. Bál sa o druhých. Vždy sa bál o druhých. A preto... sa rozhodol, že ak je toto jeho posledná šanca na život... tak ju využije naplno. 

↫↫↫↫↫↬↬↬↬↬