Ja :
Prečo si taký bezcitný Taehyung?

Hyung:
Som bezcitný? Dobre. Ako povieš. Som bezcitný.

Ja:
Konečne si si niečo priznal.

Hyung :
Konečne.

Ja :
Čo odomňa ešte chceš?

Hyung:
V poslednej dobe nič. Nestojí ma to strácať nervy keď sa musím hádať s neplnoletým chlapcom, ktorého som chcel naučiť sa vyhýbať ľuďom ako sú tvoji spolužiaci. Svet je kurva Jungkook a ty to dobre vieš. Videl si smrť svojho otca na vlastné oči. Byť tebou si dávam pozor, lebo by tak mohla skončiť aj tvoja matka. Dávaj si pozor na to čo rozorávaš a čo zo seba robíš.

Ja :
Toto zabolelo.

Hyung :
Práve preto som to napísal. A

Ja :
Toto si fakt písať nemusel.

Hyung :
Nemusel, ale napísal som.

Ja :
Si debil Taehyung! Tak strašný debil si. Už to nezvládám. Nezvládám sa pozerať na trápenie mojej matky, ktorá pracuje ako štetka, len aby mohla splatiť tie skurvené peniaze. Prečo si to napísal? Nevieš si ani len trošku predstaviť, čo sme spolu prežili. Nie sme najbohatší no prísť o matku vážne nechcem. Nerob zo mňa debila keď nevieš kto som. Ublížil si mi. Toto ti neodpustím.

Zablokovali ste si používateľa /Hyung.

So sluchátkami ma ušiach som sa pozeral na strop nad posteľou. Zasiahol ma strach. V hlave sa mi prehrávala smrť môjho otca a v myšlienkach sa mi objavovali náznaky, že by niekto bol schopný moju matku zabiť.

Zakril som sa paplónom a začal sa triasť ako osyka. Prisunul som sa ku stene a díval sa na okno, cez ktoré svietil menší prúžok. Mesiac cez prúžok osvetloval Jungkookovú tvár a prísahal by, že po smrti jeho otca o matku prísť nemôže. Hoseok s Yoongim možno boli sfetované čupky, no Jungkook by bez nich nebol nič.

Stále tu však mal Jimina. Nižšieho chlapca, ktorý mal vždy na viac ako nejaký Hoseok. Predsa len, bol to človek, ktorý ho videl plakať skoro stále a vždy mi vedel pomôcť. Aj keď to nebolo najľahšie.

Ja :
Jimin?

Jimin :
Jungkook sú dve hodiny ráno.

Ja :
Prepáč ja len, že by som potreboval objatie.

Jimin :
Kookie... Deje sa niečo? Nemáš zmrzlinu? Alebo ti došlo banánové mlieko?

Ja :
Jimin... Ty tupec... Ty mi chýbaš.

Jimin :
Čo má tak vylakávaš? Bež spať. Zajtra niekam môžeme ísť.

Ja :
Chcem ťa vidieť.

Ja:
Teraz.

Jimin :
Jungkook...

Ja :
Prosím Jimin.

Jimin :
Dobre.. Za desať minút čakám pred bytovkou. Príď mi otvoriť.

Ja :
Milujem ťa.

Jimin :
Mal si spať. Serieš ma!

Ja:
:3

Jimin :

Jimin :
Čo by som pre teba neurobil.

Jungkook :
Ty už ideš? Čakaj... To máš ku mne ešte päť minút. Idem už dole.

Jimin :
Budem ťa čakať.

Hneď ako Jungkook zbehol dole vyčkával netrpezlivo v bytovke. Nechcel ísť von. Nesmelo tam stál opretý o regál s poštou dívajúc sa na zaprášenú podlahu. Keď započul tiché klopkanie na skleněných dverách, pohľadom sa presunul na chlapca za nimi. Jungkook otvoril sklenené dvere a hneď menšieho chlapca objal okolo pása.

Mladší chlapec sa pousmial a staršieho taktiež objal. Jungkook bol rád za niekoho ako je Jimin. Hoseok by nebol schopný prísť o druhej ráno ku nemu, len kvôli objatiu.,, Deje sa niečo Kookie? Takýto nie si často." Jimin zatvoril viečka a ruky prehodil cez staršieho krk.,, Som v poriadku, len sa mi vrátili stavy." Mladší hneď vedel, o čom je reč. Jungkook vždy začne premýšľať aké by to bolo keby spravil to či to. Začne si toho veľa namýšľať a niekedy ho to dokáže dostať do depresií.

,, To si mi mohol povedať skôr." Stále stál na špičkách a ovoniaval chlapcovo tričko.,, Som rád, že si prišiel. Vážne ti ďakujem." Potichúčko Jungkook pošepkal a jendu z rúk natiahol ku dverám, ktoré následne zavrel.

Bolo tak teplejšie a nechcel aby Jimin dlho stál v tom studenom počasí vonku.
-