"zajačik?"
Zastavil sa mi dych a očami som ani nepohol. Mal som nedostatok kyslíka. Jeho hrubý hlas sa odrážal od stien týchto weciek.

Počul som vzájomne prešľapovanie z nohy na nohu. Bolo to počuť, že sú to nejaké extrémne drahé topánky.

"bojíš sa? Huh?" povedal z ničoho nič.
Do frasa! Ja som sa zavrel... Ale zamknúť ma nenapadlo?!

Nebojím sa ťa huyng! Povedal som si pre seba.

"no ták. Zajačik. Ukáž sa mi. Neukrývaj sa mi." povedal viac menej sladkým tónom v hlase.

Potichu som sa vyštveral na záchodovú misu. Určite to bolo počuť. Počul som ako sa približuje. Jeho drahé topánky som videl skrz medzeru vo dverách kabínky. Nohy som si objal rukami a hlavu položil tak, aby som sa nemusel dívať do predu.

A prišlo to. Dvere sa otvorili.

Oči som spojil do dvoch úzkych liniek.

"oh. Tu si." počul som pousmiatie v jeho hlase.

"zajačik." sladko sa ku mne približoval. Jeho ruka sa dotkla mojich vlaskov ktoré začal prečesávať cez jeho prsty.

"pozri sa na mňa." povedal, no mne sa konať nechcelo.

Čupol si predo mňa.

Nič mi neostávalo. Hlavu som zdvyhol.

Bol tak neuveriteľne blízko. Pousmial sa. Zatiaľ čo som ja vypadal jak vystrašená mačka.

"báť sa ma nemusíš. Som neškodný." zasmial sa a rukou mi prešiel po lící. Mal hebké ruky.

"vystrašený zajačik z teba." na jeho perách hral menší úsmev. Ja som tu moju skúsol medzi perami. Musím byť neuveriteľne trápny.

"toto mi nerob." povedal a hneď som prestal. No stále ma to nútilo, si opäť skúsnuť peru.

"nebuď tak ticho. Pripadám si ako šialenec byť na záchodoch v jednej kabíne skrčený." zasmial sa a postavil sa. Pohľad sa mi presunul hore lebo bol taktiež aj vysoký. Podal sa dozadu, aby som vstal aj ja..

Učinil som tak. Vstal som na vlastné nohy. Bol som tak o dve hlavy nižší než on samotný.

Vyšiel von z kabíny.

"Hyung?" povedal som. Ani neviem prečo. Nechcel som byť ticho ale neviem, čo povedať.

"áno? Zajačik." pozrel sa opäť na mňa.

Nemal som čo povedať. Bol som ticho.

"chápem. Musíš sa rozrečniť. Sam som si nemyslel, že naše stretko bude takéto." Pozrel sa zrkadlá. "preboha." povedal a začal si upravovať vlasy.

"si menší, než som si myslel." pousmial sa a díval sa na mňa v zrkadle.

"no ehm ja.... Niesom až tak malý." povedal som do ticha. "si až prehnane tichý." povedal hneď po mojej vete. Mal pravdu. Vidím ho tu prvýkrát a už sa neviem správať.

Podišiel bližšie ku mne. "P-prepáč ja len. Moc sa s ľuďmi nerozprávam takže som trošku viac ticho ako by som mal." nakoniec som s výdychom povedal. "to je v poriadku Kookie. Nie každý dokáže rozprávať dve hodiny dookola. Na tebe to je aspoň zlaté." pousmial sa. Jungkook sa nad jeho vetou pousmial tiež.

"Usmievaj sa častejšie." mierne sa zasmial. Hneď mi ten môj úsmev zmizol. Nenávidím, keď sa na mňa niekto pozerá keď sa smejem. Som nechutný.

"No nič. Sľúbil som, že ťa pôjdem pozrieť. Som tu." povedal a čakal na moju reakciu. Nevedel som, čo mám robiť. No hneď v ten moment som mu skočil okolo krku. "Kookie." zasmial sa a objatie mi vrátil.

"zajačik." povedal a pohladil ma po vlasoch. No ja som sa mu z objatia odtrhnúť nechcel,keďže som dlho nikoho nebojímal.

-

Kratšia časť ale snáď nevadí >^^<