Bol to čiernobiely deň
Deň, kedy padali hviezdy.
Deň, kedy sčernel každý kmeň
A razom vytratili sa porasty.

Bol to čiernobiely deň. Deň mŕtvej sedmokrásky.
Deň vyhasnutých plameňov a roztečených sviec
Opustených cintorínov a hrobov bez ľudskej masky.
Deň kedy nevidela som začiatok ale vítala koniec.

Pamätám si. Tento čiernobiely deň.
Zabárali sa mi čižmy
O ktoré sa mi nalepil osamelý tieň.
Hľadala som jar uprostred zimy.
Hľadala som lúku uprostred lesa.
Stenu, ktorá stále klesá.
Hľadala som teplo v chladnom objatí.
Zháňala som sa prekliata po šťastí.

Bol to čiernobiely deň. A skutočne krásny.
Deň, kedy som sa skoro v hviezdach utopila.
Deň, kedy som si spomenula na ďaleké sny
A skoro sa dotkla slnka.
Túžba mi krídla roztopila.
A potom ma zvrhla z neba na zem.
Túžba je nenásytná služba.

Kovové, ostré cípy. Roztrhli mi líca a vyryli do mňa večné slzy
Nekonečný žiaľ nesie drsný hodváb krištáľový.
Hodváb utkaný z nebeských hviezd na mračnom nábreží.
Taký je čiernobiely deň a jeho snehové okovy.

Bol to čiernobiely deň.
Deň, kedy svetlo vrhá najdlhší tieň.
Čo bolo včera, či ktorú masku zavesím na svoj náhrobok
Čo bolo? Zložitý príbeh, ktorý nemám chuť rozprávať.
Ani nebudem. Som stvorenie bez mena.
Aj bez masky. Život je zmätok
Smrť nevedomá a byť bohom?
To je jediná skutočná odmena.

Nie som však boh. Som len skrotené zviera.
Ktoré túžba po nemožnom za krk pevne zviera.
Ktorému sa stále o snežienkach marí.
Marí a sníva. Uložím sa na lúku na pokraji
Čiernobieleho dňa. Však ono sa rozjarí.
Chcem, aby bolo teplo. A aj bude.
Takže si ľahnem a počkám na jar...

Jar, ktorá asi nikdy nepríde.

18.10. 2021