Tancovala som raz, tancovala tmou
tak, ako tancujú blázni slepí.
Bosá. Nahá. Uprostred klzkého ľadu a drsnej noci.
Snehová búrka kmáše a ničí. Reže a bije. Praská a trestá.
Vydlabané oči. Fialový krk. Rozrezané nohy.
Pomaly sa mi po pätách lepí tichý horký plač.
Úprimné, spité slzy.

Sneh sa vlní a vlní až dokým sa asi celá nepotopím.
Teda tak sa mi zdá. Neviem, čomu veriť.
Zbitá či mŕtva, no opitá určite. Tak som to chcela.
Z detských očí a nadšených rúk som si polepila krídla
a tie mi vydlabali. Rokmásali. Zapálili.
Odhodila som ich a dala ešte štamprlíka.
Tak to bude. Tak to je. Tak to býva.

Tak to je a tak to býva
keď tancujem podnapitá
cez zasnežené večery.
Hýbem bokmi ktoré lemujú
povrazy a červené pásy
jazvy či čerstvý plač.

Skáčem pätami, ktoré si ukradol môj zasnežený les
večný les, v ktorom som sa uväznila krvou
biely les, v ktorom sa mi prsteň blyští a koža sinavie
prsteň, ktorý som pobozkala viac ráz ako ženské pery
Myslím na lúky na konci ciest do ktorých sa uložím
a počkám si na jar

jar, ktorá nikdy nepríde.