A/N: Heheeee.... som tu.. 😅 Prosím nezabite ma za EXTRÉMNE neskoro vydanú kapitolu. Ako vynahradenie som ju urobila tak viac super dlhú. Peace!

Plánoval som na Themis čakať pri mostíku z lode len čo vyšlo slnko, ale Teiji ma zamestnal prípravou na blížiace sa stretnutie na hlavnom ostrove. Vyšmykol som sa mu pomedzi prsty až keď si išiel po pohár vody. Okamžite som sa postavil len čo za sebou zavrel dvere, a po skontrolovaní, či je vzduch čistý, sa vytratil z miestnosti. Na palube nebolo veľa ľudí. Len pár, ktorým sa asi ešte nechcelo vstávať. Medzi nimi som si všimol aj Themis a Kaia opierajúcich sa o zábradlie a pozerajúcich sa na mesto. Vydal som sa k nim a keď už som bol blízko, otočili sa a všimli si ma. Kai kývol k Themis hlavou a bez slova odišiel. Postavil som sa na jeho miesto. "Tak, o čom ste sa rozprávali s Kaiom?"

Pokrčila plecami a zahmkala. "O ničom."

"Ahaa.. je to niečo tajné?"

Venovala mi zvláštny pohľad. "Nie, naozaj sme sa o ničom nerozprávali. Proste prišiel sem, povedal, že je to pekný výhľad a potom sme len stáli a pozerali sa."

Pochybovačne som nadvihol obočie. "To ste tu len tak stáli v tichosti? Ako dlho?"

Prižmúrila oči, ako v zamyslení. "Približne niečo okolo hodiny."

Vypúlil som na ňu oči. "Hodina?!" Prišlo mi trochu ľúto, že tu na mňa tak dlho a znudene čakala. "Tak to aby sme už nestrácali čas a vyrazili." Odlepil som sa od zábradlia nasmerovaný k mostíku vedúcemu na mólo.

"Počkaj, vyraziť kam?"

Trochu zmätene som na ňu pozrel. "No, hm na tú prechádzku."

Prekvapene nadvihla obočie. "Ty si to s tou prechádzkou myslel vážne?"

"A prečo by nie?"

Pokrútila hlavou. "Ja len že.. no vieš. Iba vtipkuješ alebo tak."

Prevrátil som očami. "To je jedno, ideme, či nie?"

Zhlboka si vzdychla. "Tak fajn. Poďme."

Víťazoslávne som sa usmial a zbehol dole mostíkom. Nasledovala ma a spoločne sme sa prešli drobným prístavom do mesta. "Čiže.. čo vlastne plánuješ robiť?" Opýtala sa ma nonšalantne.

"No, plánoval som sa len prechádzať." Pozrel som na jej nespokojný výraz. "Či to nie je dosť? Pokojná, milá prechádzka?"

Neisto pokrčila obočie. "Je to dosť, len je to trochu... nudné."

"Čo, chcela by si niečo viac adrenalínové?" Spýtal som sa žartovne.

Prevrátila očami. "Nie práve adrenalínové, ale taká prechádzka po prírode by bola zaujímavejšie než po meste."

Náhle som zastavil a Themis na mňa začudovane pozrela. "Chceš prechádzku po prírode? Tak sleduj." Prišiel som bližšie k nej a prstom som jej pohľad nasmeroval ku vrcholku najbližšieho kopca. "Vidíš tam ten skalný výklenok?" Urobil som pauzu, kým prikývla. "Kto tam bude prvý, môže rozhodovať o ďalšej aktivite."

Nadvihla jedno obočie. "Nie je to trochu detinské? Taká súťaž?"

Pokrčil som plecami. "Ako myslíš. Len sa potom sa nesťažuj keď ťa budem vláčiť po meste." A s tým som sa rozbehol cez ulicu. Počul som ako za mnou ešte zakričala, ale keď som sa obhliadol, už upaľovala za mnou. Chcela prechádzku? Má ju mať. Kľučkoval som medzi ľuďmi a zabočil do menej využívanej uličky aby som sa im vyhol. Obzrel som sa za seba, či ma nasleduje, ale nebola tam. Započul som však rachot zhora a keď som zdvihol zrak, zbadal som ju na streche ako uteká za mnou. "Hej dávaj si pozor nech sa ti nejaká škridla nevyšmykne spod nohy, strechy tu nie sú dvakrát pevné." Zakričal som na ňu ale iba mávla rukou.

"Radšej si ty dávaj pozor, aby si sa tam dostal prvý." Zakričala na mňa späť.

Výzva prijatá. Ďalej som bežal uličkami až kým som sa konečne nedostal na koniec mesta, kde už domy boli podstatne redšie a videl som na svoj cieľ zretelnejšie. Pustil som sa po jednej lesnej cestičke začínajúcej medzi dvoma domami. Na moje prekvapenie my Themis dýchala na päty. Vbehli sme do lesa po úzkej cestičke. Terén sa začal zdvíhať a začínal som to cítiť v nohách ale aj v pľúcach. Dych sa mi už poriadne zrýchlil aby vynahradil nedostatok vzduch v tele. Ťažké kroky dopadali v rýchlom rytme na pevnú zem, zhora na nás cez listy dopadalo onedlho obedňajšie slnko. Istým spôsobom mala asi pravdu, toto je celkom fajn. Pozrel som na ňu vedľa seba. Bolo vidno, že tiež ťažko dýchala, ale nie až tak, ako ja. Zazrel som skalný výklenok neďaleko pred nami. "Už sme takmer tam." Povedal som hlasnejšie, prerývane. Tiež sa pozrela na výklenok, ktorý sa črtal cez listy stromov takmer už priamo nad nami.

Tesne pred skalnou stenou končiacej vo výklenku som zabočil a plánoval to obísť, ale všimol som si, že Themis pred ňou zastavila a po sekunde toho, ako si ju prehliadala sa začala šplhať. Prekvapene som na ňu vypúlil oči, ale nemohol som sa nechať predbehnúť a tiež som sa nalepil na skalné výklenky pri mne. Aj napriek mojej veľkej snahe a schodnejšej cestičke, som sa len mohol prizerať ako sa Themis dostáva k okraju výklenku. Vyliezol som si na výklenok, zvalil sa na chrbát a sťažka oddychoval. "Ach, to je smola." Vzdychol som si.

"Hah.. pre koho ako." Pozrel som na Themis, ktorá sa opierala o kolená a trochu šibalsky na mňa pozerala. Narovnala sa a zhlboka vydýchla. "Ale aspoň som vyhrala."

Pokrútil som hlavou. "Tak to už bude." Posadil som sa, teraz už trochu vydýchaný. "Čiže, teraz čo? Vyhrala si právo nám vynyslieť program."

Zamyslene si chytila bradu a obhliadla sa dookola. Zrak jej padol na o niečo vyšší, skalnatejší kopec ako tento. Stále sa to však nedalo nazvať vrchom alebo horou. Naklonila hlavu a rozhodne ukázala prstom na najvyšší bod na kopci. "Tam. Pôjdeme tam."

Zatváril som sa pochybovačne. "Je to celkom ďaleko aj keď nie veľmi vysoko. Nemyslíš, že nás budú hľadať na obed?" Ľahkovážne pokrčila plecami. Prešiel som si rukou po tvári. "Tak fajn, poďme. Ale tentoraz budeme chodiť. Neviem, či by som zišiel dole keby sme celú cestu behali."

"Kľudne. Aspoň si užijem prírodu."

Znova sme sa pustili hore kopcom, tentoraz pomalšie a v tichosti. Istým spôsobom som bol rád za takúto aktivitu, keďže kvôli mojej ešte stále hojacej sa nohe na lodi nebol taký aktívny ako väčšinou a len posedával všade. Našťastie už až tak nebolí a nemal som problémy s lezením po skalách, čiže sa môžem viac pohybovať po palube bez obáv. Rozmýšľal som, čím by som mohol prelomiť ticho, ale nakoniec som nič nepovedal. Nebolo to také ťaživé ticho ako dva týždne dozadu. Bolo na tom niečo pokojné a príjemné.

Kým sme sa dostali k veľkej skale na vrchu kopca, už bolo aj dávno po obede a svietilo na nás poobedňajšie slnko. Zastavili sme sa pred ňou a vtedy sa na mňa Themis po prvýkrát za celú cestu pozrela. Alebo skôr presnejšie, na moju hojacu sa nohu. "Zvládneš to až tam hore?" Spýtala sa ma s naklonenou hlavou.

"Zvládol som to až sem, nie?"

Pokývala hlavou. "Len sa uisťujem." Bez ďalšieho váhania sa zachytila najnižšieho výklenku na členitej, ale takmer zvislej, skale a začala sa šplhať so mnou za pätami. Mne sa ruka síce dvakrát počas lezenia pošmykla, ale inak sme sa dostali až navrch bez akýchkoľvek zranení, čo je vždy pozitívne. Ľahol som si hneď vedľa miesta, kde ona sedela. Bolo veľmi príjmné konečne nechať svaly odpočinúť, až ma to pomaly ťahalo do spánku. Znova som však otvoril oči, keď sa Themis ozvala.

"Vieš, som ti naozaj vďačná za to, čo si urobil pre toho chlapca včera." Zahmkal som, ale medzitým už pokračovala. "Ešte stále mi to všetko však pripadá zvláštne. Predsa len, uniesol si ma." Trochu ma to zaškrelo, ale nohovorila to nijako obviňujúco. Skôr ako fakt. "Aj napriek tomu, bol si na mňa milý. A snažil si sa ma presvedčiť, že nie si typický pirát. Nikdy si mi však nepovedal prečo. Nechápem to. Nechápem teba." Zadívala sa na mňa uhrančivým pohľadom.

Posadil som sa, ospalosť ma už úplne prešla. "Stále mi neveríš, čo? Nezazlievam ti to." Odvrátila zrak.  "Už len kvôli tomu všetkému s tvojou mamou a pirátmi."

"Ani ty nemáš žiaden dôvod mi dôverovať. Už vôbec nie po tom, ako som sa zaplietla so Strážcami pár dní dozadu. Vieš, kvôli tomu všetkému s tvojou mamou a Strážcami." Zakončila s pobaveným podtónom ale potom znova zvážnela a presunula pohľad späť ku mne. "A predsa sme tu."

Potichu som sa uchechtol. "Chceš vedieť prečo, hm?" Nič nepovedala ale z toho, ako ma hypnotizovala pohľadom mi bolo jasné, že čaká odpovede. "Čo keby sme to tak nechali? Ako hádanka, ktorú musíš vyriešiť." Milo som sa na ňu usmial, keď sa nepríjemne zamračila. Postavil som sa a ponaťahoval sa trochu. "Mali by sme asi už ísť pomaly dole. Aby sme nešli potme po lese."

"Prečo sa tomu vždy vyhýbaš?" Jej tón hlasu bol chladný rovnako ako jej výraz. "Ak máš nejaké skryté úmysly, rovno mi to povedz. Nechcem, aby si mi roztieral med okolo úst a len sa so mnou zahrával."

Trochu mi poskočilo srdce pri tej otvorenej výzve a na perách sa mi roztiahol úsmev. "Vieš takto sa mi páčiš. S tým pohľadom by si odstrašila aj toho najväčšieho a najzlejšieho piráta. Zapaľuje ma to." Žmurkol som na ňu.

"No veď počkaj, keď ťa zapálim ja!" Odskočil som, keď sa natiahla po mojich nohách.

"Ups." Prehupol som sa cez okraj a začal zliezať aby som utiekol jej rukám, ktoré ma len o vlások minuli. Smerom dole už až tak nevadilo, keď som sa pošmykol. Aspoň som bol rýchlejšie na zemi a mohol som začať utekať s náskokom. Obzrel som sa aby som zistil, že môj náskok nie je taký veľký, ako by som dúfal. Prakticky mi dýchala na päty, niekoľko metrov za mnou. "Veľa šťastia s chytením ma." Zakričal som ponad plece a ďalej preskakoval kamene a pene v ceste. Uháňali sme dole kopcom krkolomnou rýchlosťou. Stačí sa mi len dostať do mesta, tam ma nenájde, vyznám sa tam. Už sa mi pomedzi stromami začínal črtať kopec na ktorý sme vyliezli ako prvý, keď som započul ťažké kroky tesne za sebou a už sa príliš neskoro otočil a nestihol sa uhnúť ako sa na mňa vrhla. Začali sme sa kotúľať dole kopcom, ale pevne som ju držal a pokúsil sa ju ochrániť pred skalami v ceste. Zároveň som sa snažil nás zastaviť, čo sa mi nakoniec podarilo a zastavil som na chrbte. Na dlho som si však nemohol vydýchnuť, keďže Themis sa okamžite vymanila, obopla mi pás nohami a prišpendlila ruky nad hlavou.

Chcel som ju vyhrešiť za taký nebezpečný manéver, ale úplne sa mi na chvíľu vymazaly všetky myšlienky a len som na ňu civel. Hrude sa nám rýchlo dvíhali ako sme obaja lapali po dychu. Po riadne dlhej tichej chvíli sa mi vrátilo trocha duchaprítomnosti. "Nezranila si sa nikde?"

Zatvárila sa trochu čudne a zasmiala sa. "Prepáč, len je to vtipné, ako sa ma z tejto pozície pýtaš, či som sa nezranila." Dobre tak možno až toľko duchprítomnosti sa mi nevrátilo.

"No, kto nás ale do tejto pozície dostal?" Poznamenal som.

"Áno, ja som na rade aby som ťa naťahovala." Pritlačila mi viac na ruky, akoby sa snažila mi zabrániť vymaniť sa aj keď som sa nehýbal.

"A čo také by si tým chcela dosiahnuť? Podľa mňa to má význam iba keď obaja máme voľné ruky." Povedal som flirtovne a pre istotu tam prihodil ešte žmurknutie.

Jej znechutená tvár ma len viac pobavila. Neveriacky pokrútila hlavou a niečo si zamrmlala popod nos. Pustila mi ruky a posadila sa. Dostal som na chvíľu chuť ju znova potiahnuť dole, ale nechal som ju nech sa postaví. Oprel som sa o lakte ale než som sa pohol ďalej, objavila sa mi pred tvárou jej natiahnutá ruka. Chytil som sa jej a pomohla mi postaviť sa. Oprášil som sa poobzeral sa po nejakých zraneniach. Okrem oblečenia roztrhaného na pár nových miestach a škrabancov, potenciálnych modrín, nič vážne. Otočil som sa na Themis, ktorá sa tiež oprašovala. "Keď už sme tu, mohli by sme zamieriť späť na loď, nech stihneme večeru."

Prikývla a znova sme sa vybrali smerom k lodi. Už však nie tak krkolomne.