Napriek tomu, ako veľmi som si to nechcela priznať, Yung mal pravdu. Cítila som sa strašne. Z toho zranenia som pravdepodobne stratila viac krvi, než sa zdalo preto ma to vyčerpalo. Keď sme sa dostali na loď, ledva som udržala oči otvorené, keď som čakala na Lancea, kým ma príde ošetriť. A len čo ma zaviedol do miestnosti s hojdacími posteľami a ukázal mi moju, zvalila som sa do nej a zaspala. A čo je ešte divnejšie, spala som tvrdo i keď iba na zopár hodín. Zobudil ma až Teiji, keď silno zatriasol mojou hojdacou posteľou a tým som spadla na podlahu. Ešte stále som bola unavená, ale nemohla som prespať celý deň, nezáleží na tom, ako veľmi by som chcela. Rozhodla som sa namiesto postele zamieriť do miestnosti, kde som bola najprv držaná. Už skôr som ju našla, keď som mala čas sa potulovať po lodi. Sadla som si chrbtom opretá o stĺp ku ktorému som bola predtým priviazaná. Zdalo sa to tak dávno a predsa od vtedy ešte veľa času neprešlo.

Mala som veľa času na premýšľanie a teraz mi bolo jasné, že kúsok, ktorý som previedla včera bol posledný pokus vymaniť sa niečomu, čo mi bolo jasné a samozrejme. Zúfalý pokus vrátiť sa ku svojmu niekdajšiemu životu, nič viac. Všetko v čo som verila, čo mi bolo vštepované a v čom som žila - proti tomu som sa postavila, keď som pomohla Yungovi a Teijimu, pirátom. Ale čo som mala robiť? Keď mňa samu pokladajú za kriminálnika. Spomenula som si čo mi Yung povedal. Je naozaj možné, aby som celý svoj život hodila za hlavu, všetkých ľudí, ktorých poznám zatratila a začala nový život? Akú inú možnosť predsa mám? V mojom starom živote ma už nechcú a z tohoto problému ma už ani Kira nevytiahne. Ale aj keď je to tak, aj keď má Yung pravdu a mám tu možnosť začať nový život, chcem ho začať presne medzi pirátmi? Ľudmi, ktorí zabili moju matku? Jej tvár sa mi odvtedy začala už rozmazávať pred očami, bez ohľadu na to, ako veľmi si ju chcem pamätať. Mám na ňu len matné spomienky. Na to, ako mi každé ráno česala dĺhe vlasy, ako sme sa prechádzali po pláži, ako ma učila kresliť. Prvý mesiac u otca som mala vždy neupravené vlasy, lebo som odmietala nechať kohokoľvek ich učesať. Potom sa mi však Kira ponúkla, že ich ostrihá. Bolo to niečo, čo mi pomohla sa cez jej smrť preniesť a zároveň sa pripraviť na to, čo ma čakalo.

Nie.. musím tak prestať myslieť. V tomto svete dlho neprežijem s takými hodnotami. A naviac pochybujem, že Yung niekoho len tak nechal zabiť nevinnú ženu. Zdá sa.. iný. Aach... sama neviem, kde mi hlava stojí. No ale asi nebude až tak vadiť, ak tu ostanem, kým budem vedieť, čo ďalej.
S takouto myšlienkou som postupne upadla do spánku.

Zobudila som sa až o niekoľko hodín neskôr na nepríjemnú bolesť v krku. Trochu pohýbala hlavou a kostiach mi zapraskalo ako starej babke. "Aaa-auu.." ponaťahovala som svoje úplne stuhnuté kĺby a svaly. Mala by som sa ísť pozrieť na palubu. Ktovie ako dlho som tentoraz spala. Ach jaj, to som vôbec nemala v pláne. No pozitívum je, že som sa aspoň necítila až taká unavená ako predtým. Aj keď to sa ťažko porovnáva, keď ma celý chrbát a hlavne krk bolí z toho zvláštneho uhla v akom som spala. Postavila som sa a vypukala si chrbát, čím sa mi aspoň trochu uľavilo.

Rozhodla som sa výjsť na palubu zistiť, ako dlho som asi spala, alebo čo sa vlastne teraz deje. Na moje roztrpčenie bola už vonku tma a jediné svetlo vydávali pochodne. No super, môj plán neprespať celý deň sa obrátil proti mne. Jediný na palube bol nejaký chlapík umývajúci podlahu, ktorý mi venoval len letmý pohľad, než sa vrátil späť ku drhnutiu podlahy mopom. Prešla som ku zábradliu a oprela sa. Znudene som pozorovala tmavé vlny a nočnú oblohu, keďže nič lepšie som nemala na práci. Možno trochu sa ponaťahovať by pomohlo.

"Už si sa vyspala? Spiaca krásavica." Povýšenecky sa za mnou ozval hlas. Asi dva metre odo mňa sa vyškieral Lance.

Zagánila som na neho, ale nič som nepovedala a otočila sa späť ku vlnám.

"Ale čo? Snáď si sa neurazila z takého nevinného podpichovania?" Oprel sa o zábradlie vedľa mňa. "Mala by si oslavovať. Porazili sme loď plnú Strážcov a ty si nemusela pohnúť ani prstom." Zdvihla som na neho obočie. Nebol to náhodou iba škuner? "Ale áno, keď to zvážim, je pravda, že si hrdinsky pomohla kapitánovi zo šlamastiky keď ich niekto z mestečka udal." Zaklipkala som očami, či som dobre počula. On nevie, že som ich udala ja? Čakala by som, že to Teiji bude chcieť všetkým vytárať aby sa mali okolo mňa na pozore. Yung, svitlo mi. On ho pravdepodobne presvedčil aby nič nehovoril. Pocítila som vďaku, ale aj mierne zahanbenie. Ešte stále je ku mne milý.

Do reality ma vrátil Lance. "Čo tak na mňa prekvapene pozeráš? Viem, že to nie je veľa oproti tomu, čo som ja urobil, ale musím snáď uznať snahu, nie?"

Už som sa mu aj chystala na to niečo otrávene povedať keď sa znenazdania ozval ďalší hlas, tentoraz nad nami. "A čo také si urobil Lance? Komandoval všetkých, čo veslovali a sám si robil pohodlíčko?" Z hlavného sťažňa zliezal chlapík, ktorého som spoznala ako jedného z tých s ktorými sme hrali karty. Myslím, že sa volal  Kai. Chlapík zoskočil posledné dva metre a pristál vedľa nás. "Mimochodom, v podpalubí na teba čakajú pacienti na lôžkach ak si si nevšimol a ty sa tu len tak vykecávaš."

Lance otvoril ústa akoby už išiel niečo povedať ale potom ich len zavrel a zamieril do podpalubia. Sledovali sme ho ako mierne porazenecky schádza dole schodmi a keď bol z dohľadu obrátila som sa späť na toho chlapíka.

"Vďaka za záchranu."

Iba mávol rukou a venoval mi polo-úsmev. "Ale z Lancea si nič nerob. Rád sa vyťahuje, ale je do dobrý chlapík." Úsmev mu trochu zjemňoval inak ostré črty a hlavne nevyzeral až tak chladne a neprístupne. "Počul som, že si tiež bola zranená keď ste boli v meste. Zvládaš to celkom dobre."

Automaticky som si siahla na pravé rameno kde mi ešte sem tam prebehla bolesť. "Jasné, je to v pohode. Len by som chcela asi chvíľu pre seba." Povedala som v nádeji, že to pochopí a dá mi priestor.

"Aha. Tak to je potom perfektné. Vieš, zišiel som dole z koša na hlavnom stožiari aby som niekoho donútil ma vystriedať." Zagestikuloval smerom hore odkiaľ prišiel. "Ale inak je to skvelé miesto keď chceš byť sama. Nikomu sa tam liezť nechce, čiže Lance ťa tam nebude otravovať. Len treba upozorniť toho, čo má službu na hornej palube ak uvidíš loď."

Zamyslela som sa nad tým. Miesto odkiaľ môžem pozerať na všetko a zároveň ma nič zozadu nemôže prekvapiť? "Beriem."

"Super. Predpokladám, že vieš ako sa dostať do koša." Prikývla som. "Dobre, tak ja idem. Dobrú noc." Krátko mi zamával a pobral sa do podpalubia kde ešte pred chvíľou zmizol Lance.

S trochou obtiažnosti som si vyliezla hore, kde som chvíľu len oddychovala a predýchavala Bolesť v ramene. Asi by som mala byť trochu opatrnejšia. Dnes som to zranenie ešte len utŕžila a naviac, ešte stále som mala bandáže na zápästiach z asi týždňa dozadu. Aj keď vlastne tých by som sa už mohla zbaviť, keďže už dlho sa mi rany neotvorili. Odviazala som si kusy látky a odhalila jemnú hojaciu sa kožu. Nebolo to nič nové, na taký pohľad som už navyknutá na mojom tele. Budú z toho malé jazvičky. Náhly nápor vetra mi odvial bandáž, ktorú som mala položenú vedľa seba. Pokúsila som sa ju chytiť, ale prekĺzla mi pomedzi prsty a už som sa len mohla prizerať ako ju odvieva čoraz ďalej.