Trochu som si vydýchla, keď som si mohla konečne sadnúť. Rana mi pulzovala nepríjemnou tupou bolesťou. Nebolo to však nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Okrem úľavy z oddychu sa mi však uľavilo aj keď sa rozhodli, že ma nechajú sa s nimi plaviť na lodi. Nepovedala som im síce celú pravdu toho, prečo sa s nimi chcem plaviť, nebola to ani celkom lož. Aj keď som sa o seba vedela postarať vo svete zločincov, netrvalo by dlho, kým by ma nejaký vojak v utajení spoznal. Dokonca by som možno natrafila aj na nejakú moju spolubojovníčku a potom by som už fakt mala pochlebe. Takto som aspoň málokedy bola vystavená ľuďom, ktorí by ma mohli spoznať a keď už som kriminálnik, prečo to nevyužiť naplno?

Všimla som si Yungov uprený pohľad po celý čas, čo som sa vyzliekala. Síce mi to nejako extrémne nevadilo, keďže som sa nemala za čo hanbiť, nerozdávalo som ešte pozvánky na šou. "Vieš, keď som povedala, že sa nemusíš otáčať opačným smerom kým sa prezliekam, nemyslela som, že ma budeš sledovať."

Yung na chvíľu uhol pohľadom, ale zrak mu znova skĺzol na moje plece.
"Pomôžem ti zaviazať si tú ranu?"

Pozrela som na dierku, ktorú mi v ramene zanechala guľka. Ledva vyšla z druhej strany, kde zanechala maličkú dierku. Bolo až celkom prekvapivé, že som nestratila príliš veľa krvi na to, že som mala dieru v pleci. Bude sa mi to síce trochu ťažko obviazávať ale nechcem, aby sa o mňa musel niekto starať. Je to divné. "Hm netreba, mala by som si to vedieť sama obviazať. Guľku prešla z druhej strany, keďže som bola blízko a naviac, už som to predtým robila. Len to bude chvíľku trvať."

Zobrala som konček bandáže a priložila si ju na plece, zatiaľčo som sa sdruhou rukou to pokúsila ovinúť krížom cez hruď, ale nevytočila som tak ďaleko ruku. Skúsila som si ten obväz najprv prehodiť cez plece a zozadu obtiahnuť cez hruď dopredu ale stále mi padala, keďže som ju nemala čím prichytiť len s jednou plne funkčnou rukou. Všimla som si Yunga, ktorý sa postavil predo mňa ale nevzdala som sa tak skoro. Tentoraz som si to prevliekla popod pazuchu ale narazila som na ten istý problém, kde mi bandáž stále padala. Nakoniec som si vzdychla a obväz podala Yungovi. Pripadalo mi trochu zvláštne keď mi niekto iný obviazaval rany. Pripomínalo mi to časy, kedy som ešte nevedela ako na to a vždy ma ošetrovala Kira. Ale to už bolo tak dávno... Keď som teraz prenasledovaná, asi ju už nikdy neuvidím. Trochu ma pri tej myšlienke bodlo pri srdci, ale pokúsila som sa to ignorovať. Už dávno som vedela, že som sa nemala na svoje spolubojovníčky citovo nadviazavať, keďže sme v prvom rade boli profesionálna jednotka a kedykoľvek sme mohli na misii položiť svoj život.

Poďakovala som mu keď bol hotový. Celkom pevne mi to obviazal.

"Jasné, nie je zač. Keby som ti nepomohol, pobehovala by si tu s otvorenou ranou." Venoval mi milý úsmev. Vzadu v mysli sa mi pri tom ozvalo svedomie.

"Nemyslím len to. Ďakujem aj za to, že ste mi dovolili sa plaviť s vami. A že ste ma neodvrhli." Povedala som vďačne a pokúsila sa mu vrátiť malý úsmev.

Očami však odbočil. "Ehm, hej no... len ma nesklam." Pozrela som kam upiera oči a všimla si Teijiho ako na nás zazerá. Yung sa vrátil na stoličku a Teiji prišiel bližšie. Bez slova nám rozdelil jedlo. Trochu ma prekvapilo, že ma neignoroval a dal mi rovnako veľký kus chleba ako sebe. Ale nebudem sa predsa sťažovať. Keď som dojedla, dokončila som svoju výmenu oblečenie. Našťastie bola tá pani celkom milá a okrem voľných šiat k nim hodila aj tunikové nohavice. Tie šaty by som síce najradšej úplne vynechala ale nemôžem výjsť na ulicu len v nohaviciach a tielku. Rozhodne by som nezapadala do davu.

Po celý čas čo sme tam len sedeli a čakali, kým nás pustí von vládla zvláštna atmosféra. Teiji si prisunul ešte jednu stoličku z druhého konca miestnosti a potichu konverzoval s Yungom. Väčšinu času sa len bavili o tom, ako sa dostanú na loď a čo potom. Zistila som, že ma tá konverzácia akosi nezaujíma a postupne mi oťažievajú viečka. Povedala som si, že pár minút odpočinku neuškodí a na stole som si na zdravú ruku zložila hlavu.

Ani nie o pár minút neskôr už mnou niekto jemne triasol. Automaticky som vystrelila zo stoličky a odbila neznámu ruku, len aby som sa zapotácala, zakopla o stoličku a spadla na zadok. Chvíľku som tam otupene sedela, hlava sa mi točila a snažila sa spamätať kde to som a čo som. Všimla som si predo mnou vystretú dlaň a za ňou Yungovu tvár ako sa ku mne skláňa. Aha, no jasné. Sme teraz v tej pivnici a ja som zaspala na stole.

"Jeminku, si celá?" Pomaly som prikývla a chytila sa jeho ruky. Pomohol mi postaviť sa a oprela som sa o operadlo stoličky, keďže som si neverila, že zase nespadnem. "Ešte sa mi nestalo, že by niekto spadol na zadok keď ho budím."

Zamračila som sa a pokúsila sa striasť nevoľnosť. "To ani mne." Konečne sa mi prestala tak veľmi točiť hlava, ale namiesto toho sa tam usadila pulzujúca bolesť. Asi predsa len nebol taký skvelý nápad si zdriemnuť. Všimla som si, že Teiji stojí pri schodoch a svieti na neho svetlo zhora z odkrytého otvoru.

"Tá pani povedala, že už môžeme ísť. Je už dve hodiny po večierke, čiže aj strážnikov bude veľa. Ale budeme musieť byť extra potichu." Mierne som vytreštila oči, keď spomenul čas. Dve hodiny po večierke? To som ootom musela spať minimálne päť hodín! To nemôže byť dobré. Ale aspoň to vysvetľovalo môj stuhnutý krk a chrbát.

Skúsila som urobiť prvý krok a keď som nespadla, pomaly som prešla ku začiatku schodov. Nejako som sa nimi vyštverala a opierajúc sa o stenu som trošku polapila dych. Chladný vzduch v uličke mi našťastie prečistil hlavu aj sa mi jednoduchšie dýchalo. Po tichej rozlúčke s paňou domu sme sa vydali ďalej uličkou po jej tieňoch. Išli sme v podstate zarovno s hlavnou cestou, len užšími uličkami. Vždy, keď sme počuli kroky alebo videli svetlo lampáša, sme sa každý skryli do rôznych trhlín, za rohy, sudy a raz Teiji dokonca vyliezol o poschodie vyššie a skryl sa na maličkom balkóne.

Konečne sme došli ku prístavu, kde strážcov bolo viac než nám vyhovovalo. Nedalo sa okolo nich preplížiť bez toho, aby si nás všimli. Minimálne nie všetci traja. Kebyže som bola sama v špičkovej forme, možno by som sa tam vedela za istý čas dostať, ale teraz som sa cítila nejak divne. Teiji ukázal na jeden nechránený koniec móla pri pláži.

"Tam budeme môcť vojsť do vody a dostať sa k lodi popod mólá." Sama musím uznať, že to nebol ten najhorší nápad. Pohybovanie sa popod mólami však nebolo ľahké. Na plytčinách som mala problém nerobiť vo vode príliš veľa hluku a v hlbokej vode som sa zase musela dreva držať tak blízko a pevne, až ma škeble dorezali takmer všade na rukách a trupe. Yung vyzeral, že síce má rovnaké problémy, nie sú až také veľké. Teiji sa ani nesnažil a elegantne sa hýbal plytkou aj hlbokou vodou. Trochu ma to štvalo. Okrem toho sa mi premočili obväzy a slaná voda mi dráždila otvorenú ranu. Cítila som sa ako zranený premočený potkan. Určite som aj tak smrdela.

Konečne sme sa dostali ku boku našej lode. Teiji sa chytil okraja móla a vykukol, či niekto nie je naokolo. Keď nikoho nevidel, vyhupol sa hore a pomohol aj nám vyliezť na mólo. Najbližší strážci boli pravdepodobne za neďaleko zakotvenou loďou, ktorá nás kryla. Yung sa rýchlo začal štverať rebríkom zabudovaným do boku lode. S trochu väčšími ťažkosťami som vyšla za ním a nakoniec sa k nám svižne pridal Teiji. Pohľadom som prešla palubu a zdalo sa, že tu nikto nie je. Vtom sa však jedna kopa sudov zakrytá plachtou pohla. Postavila som sa do bojového postoja, ale spod plachty vyšiel len Lance.

Prišiel bližšie k nám kým ticho žartovne prehovoril. "Aké milé od vás sa tu ukázať. Predpokladám, že vás teraz hľadajú? Počul som, že niekoho chytili a keď ste sa dlho neukázali.. veď viete." Pokýval hlavou.

"Boli tu kontrolovať loď?" Spýtal sa ho Teiji.

"Hej, ale nič nenašli. Išli sme ako všdy podľa toho tvojho protokolu a.." Chcela som počúvať ďalej, ale strácala som sústredenosť a bola mi zima.

Yung sa otočil na mňa. "Themis, choď zatiaľ do mojej kajuty, kde si bola až doteraz. Lance za tebou potom príde, aby ti vymenil obväzy. My zatiaľ musíme zopár vecí poriešiť."

Spomenula som si na polotvrdé lôžko na ktorom som spala posledné dni, ktoré mi však pripadalo extrémne príjemné a nevedela som nájsť jedin6 dôvod, prečo by som ho mala odmietnuť, tak som len prikývla a odšuchtala sa do podpalubia. Ani som si nepamätala kedy naposledy som bola takáto unavená. Vždy som vedela ísť aj niekoľko dní s minimálnym odpočinkom a zraneniami. Ale je pravda, že vtedy som vždy mala ako si vyčistiť rany. Teraz na to akosi nebol čas. Snáď tam tá slaná voda, ktorá ma neskutočne ešte stále iritovala, urobila aj niečo dobre a aspoň zabránila, aby sa mi tam dostala nejaká infekcia.

Najradšej by som sa síce zvalila do postele, ale už by som sa asi nepohla, tak som si najprv dala dole šaty. Oveľa jednoduchšie sa mi pohybovalo iba v nohaviciach, ale tie boli momentálne tiež celkom mokré. S tým však už veľa nenarobím, keďže svoje náhradné oblečenie som musela zanechať v mestskej väznici. Nemala som to proste ako so sebou vláčiť. Jediné, čo mi ostalo a nechala som si na lodi bol kabátec dlhý asi iba po pás, čo nie je práve ideálne, ale lepšie než nič. Obliekla som si ho a rozhodla sa počkať na Lancea kým príde so svojimi "lekárskymi" nástrojmi. Nechcela som vôbec rozmýšľať nad tým, ako sa zajtra vôbec dostaneme z tohto mestečka bez toho, aby nás buď objavili a zajali, alebo rovno potopili.