Prešla som pre istotu niekoľko blokov, kým som sa spýtala kde nájdem mestskú kasáreň alebo väznicu. Dievča, ktorého som sa spýtala na mňa zvláštne pozrelo a po tom, čo ma nasmerovala do centra mesta odišla rýchlym krokom. Pokrútila som hlavou a otočila sa smerom, ktorý mi ukázala. S hlbokým nádychom som sa tam vydala.

V centre bolo veľa ľudí, ale strážnikov som nevidela takmer nikde. Dorazila som však na miesto, ktoré mi popísalo to dievča a zbadala budovu, ktorú som hľadala. Vykročila som smerom k nej, ale keď už som bola blízko, zmenila som smer a sadla si na najbližšiu lavičku. Z nej som pozorovala budovu a otáľala s mojim plánom. Stále som sa presviedčala nech tam vstúpim, nech to urobím, nech tu už konečne pripečene nesedím, ale bola som ako prilepená.

Bála som sa niečoho? A ak áno, čoho? Nie je sa čoho báť, strážnici ma ochránia pred pirátmi. Naviac, som trénovaná a chytanie zločincov je moja práca. Toto robím vždy. Tak prečo som taká zatratene nervózna? Konečne som sa donútila postaviť, ale zase som namiesto budovy zamierila inam, tentoraz do bočnej uličky. Z tamaď som už nevidela na budovu. Aký mám problém? V mysli sa mi vynoril Yung a vybavila som si, aký bol milý.

A čo s tým? Veď ma uniesol, držal pod zámkom a v okovách! Čo je na tom, že sa potom správal ako normálna ľudská bytosť? Okrem toho je to pirát. Tak ako celá jeho posádka. Nepatrím tam. Toto je niečo, čo musím urobiť.

Konečne som zastala pred budovou bez zmenenia smeru. Zhlboka som sa nadýchla a vkročila dnu. Naskytol sa mi pohľad na recepciu, kde nikto nesedel. Namesto toho som si všimla niekoľko mužov v uniformách sedieť pri jednom zo stolov vo väčšej časti miestnosti. Všetci sa bavili hraním kariet, ale niekoľkí pozreli mojim smerom pri zvuku zatvárania dverí. Pozreli sa na seba a jeden z nich sa postavil a prišiel ku mne.

"Čo si prosíte slečna?" Spýtal sa ma znudene.

"Chcela by som nahlásiť pirátov v tomto meste."

Zatváril sa trochu zaskočene. "Aha, pravdaže. Budeme potrebovať aby ste nám opísali ako vyzerajú aby sme ich mohli identifikovať." Prešiel za recepciu a vytiahol si ceruzu a papier.

"Jeden je asi o hlavu vyšší odo mňa, čierne vlasy, svetlé oči, úzky nos a prísne pery. Druhý je o trochu vyšší odo mňa, neprirodzene blond vlasy, tmavé oči a prívetivá tvár. Ten s blond vlasmi by mal chodiť o barličke." Všetko si pozorne zapisoval. 

"Viete mi povedať ešte nejaké charakteristiká? Oblečenie, národnosť, jazvy?"

Zamyslela som sa trochu. "Ten čiernovlasý vyzerá že pochádza z hlavného štátu a blondiak ako z východu. Čiernovlasý má ešte malú jazvu na čele. Okrem toho nič, ani tetovania nemajú."

"Dobre, poprosím vás aby ste sa usadili. Budeme potrebovať aby ste ich definitívne identifikovali, keď ich chytíme." Ukázal na stoly vo väčšej časti miestnosti. Sadla som si a pozorovala ako sa všetci organizujú a postupne vychádzajú ich hľadať. Pri pohľade na ich zbrane zakasané sa opaskami mi vždy stislo srdce. Po niekoľkých hodinách mi strážnik s ktorým som komunikovala aj ponúkol jedlo, ale odmietla som kvôli stisnutému žalúdku.

"Slečna, chcel by som sa ešte spýtať jednu vec. Chcete ostať v anonymite alebo nám poviete svoje meno?"

To mi pripomenulo že som im ešte stále nepovedala kto som. Som ja ale hlúpa, veď to mám robiť ako prvé. "Ah, ja nie som občan. Som Themis Kaimei. Patrím k špeciálnym jednotkám." Najprv na mňa trochu zmätene pozeral, ale potom akoby mu svitlo v očiach, prikývol a vrátil sa k recepcii, kde sa začal hrabať v papieroch.

Prestala som mu venovať pozornosť a namiesto toho pozerala z okna. Hodiny ktoré plynuli mi pripadali nekonečné. Alebo možno to boli minúty? Sama neviem. Viem len, že keď som zbadala prichádzajúcu skupinku mužov, vzpružilo ma až som vyskočila zo stoličky. Spolu so skupinkou mužov do miestnosti vstúpil aj rámus, ktorý jednoznačne spôsoboval Teiji tým, že na všetkých pokrikoval. Pripravovala som si svoju chladnú tvár, ale moje odhodlanie sa zakolísalo, keď som uvidela šok na jeho tvári. Úplne som však zamrzla až keď som si všimla Yunga, ktorý bol celý čas ticho. Stretli sa nám pohľady a so zlým pocitom som sledovala, ako sa na jeho tvári striedajú emócie. Nechcela som aby sa na mňa tak pozeral. Neveriacky a... zradene..

Z tranzu ma prebudila ruka strážnika na mojom pleci. "Slečna?" Pozeral na mňa mierne otrávene. "Povedzte mi, poznáte týchto mužov?"

Stiahlo sa mi hrdlo, ale aj tak sa mi podarilo vytisnúť: "A-Áno. To sú tí piráti."

"Dobre." Zložil mi ruku z pleca. "Neviete ešte či nemajú posádku alebo loď v prístave?"

Išla som odpovedať áno, ale zasekol ma pohľad na Yunga. Párkrát som naprázdno otvorila ústa, kým som iba krátko pokrútila hlavou. "Sú tu iba oni dvaja." Napätie v hrudi sa mi trochu uvoľnilo, keď sa aj Yungovi na tvári rozliala úľava.

"Dobre. Odveďte oboch do cely." Na to sa Teiji zase začal vehementne vzpierať, tentoraz bez pokrikov o nevinnosti. "A vy slečna. Ste zatknutá za velezradu."

Zamrelo mi srdce. "Čo prosím?" Natiahol sa za mojim plecom, ale ustúpila som a narazila do stoličky za mnou.

Strážnik za pultom zdvihol papiere položené pred ním a čítal z nich. "Themis Kaimei, obvinená z velezrady voči kráľovi. Zločinec štvrtého stupňa." Veľavýznamne a škodoradostne sa na mňa pozrel ponad papiere. "Snáď ste si nemyslela, že vám to len tak prejde?"

"Čo? Nie... ja- toto musí byť nejaké nedorozumenie!" Prvý strážnik sa ku mne zase začal približovať, ale rýchlo som posunula medzi nás stoličku. "Nepribližujte sa! Hovorím vám, nie som zločinec."

Strážnik sa na mňa uškrnul a odkopol stoličku medzi nami. "To hovoria všetci."

Nechcela som sa vzoprieť strážnikom, zákonu a už vôbec nie svojemu životu! Pud sebazáchovy mi však vravel, že z tejto situácie nie je iné východisko. Buď je to život zločinca a utečenca, alebo šibenica.

Zohnutím som sa ledva uhla strážnikovej ruke, ktorá po mne siahla a uchmatla som mu pištoľ z kapsy na boku. Keď ma chytil za kabátec a zdvihol pred seba, vystrelila som mu náboj do hrude. Pustil ma a kým sa stihli ostatní strážnici spamätať vystrelila som zvyšných päť nábojov, kým mi zbraň zacvakala naprázdno. Zachytila som prvého strážnika a použila ho ako štít kým som zahmatala na jeho druhú stranu po meči.

Vytiahla som ho z pošvy a vykukla zpoza umierajúceho strážnika. Troch som zasiahla ale zvyšné dva náboje skončili neviemkde. V miestnosti ostali ešte šiesti strážnici, ale ich pozornosť na moment privolal hluk z vedľajšej miestnosti kam odviedli Yunga a Teijiho.

V momente nepozornosti som sa s mečom vyrútila na najbližšieho strážnika a zaborila mu meč do hrude. Druhou rukou som mu uchmatla z ruky zbraň a cez neho už s väčšou presnosťou postrelila zvyšných šiestich. Dvaja však ešte stáli na vlastných nohách. Zobrala som strážnikovi s mečom v hrudi jeho meč a čepeľ mu vytiahla z hrude. Nebolo to však práve šťatné rozhodnutie, keďže som schytala guľku to pravého ramena. S výkrikom som musela jeden meč pustiť, ale s druhým som sa vrhla na útočníka. Šťastena bola na mojej strane, strážnik bol zaskočený z náhlej blízkosti a podarilo sa mi zaboriť mu meč do brucha.

Tentoraz som namiesto vytiahnutia čepele z jeho útrob schmatla zbraň a na štvrtý pokus trafila posledného vystrašeného strážnika za recepčným pultom do hlavy. Poslednú guľku som venovala strážnikovi s mečom stále v bruchu. Odhodila som zbraň a pokúsila sa vytiahnuť meč, čo sa mi aj podarilo, ale nie bez zapotácania sa. Rana na pleci ma pálila a rozptyľovala, hlava sa mi mierne točila. Z vedľajšej miestnosti som započula výstrely. Spomenula som si ako tam brali Yunga a Teijiho.

Automaticky som sa pohla smerom k dverám do tej miestnosti ale zastavila sa tesne pred nimi. Prečo by som im mala pomáhať? Veď som ich tu predsa prišla udať. Nemalo by ma trápiť, že sa im niečo stane. Ako sa však ukázalo, nebolo mi to jedno, keďže prikaždom ďalšom hluku ma to ťahalo dnu. No tak čo mi ostalo, keď už som zločinec, nech si aspoň robím čo chcem.

Opatrne som nakukla cez dvere aby si ma nikto nevšimol. Na zemi ležali tri telá strážnikov, jeden ešte živý so zbraňou v ruke mieriaci na zdanlivo prázdny priestor, ale znova vystrelil, len čo sa kúsok látky vynoril spoza rohu. Tam sa asi schovávajú Yung a Teiji. Bol príliš ďaleko na to, aby som sa mohla bezpečne priblížiť, čiže budem musieť využiť pištoľ aj napriek mojej strašnej muške s ľavou rukou.

Vrátila som sa k jednému zo strážnikov ktorých som zastrelila ako prvých a na jednom z nich našla našťastie nabitú zbraň. Vykopla som dvere do vedľajšej miestnosti a strážnikovým smerom vypálila salvu nábojov a rýchlo sa uhlaza stenu pre prípad, že som ho ani jedným nábojom nezasiahla. Odhodila som pištoľ a znova siahla po meči. Nemá význam sa pokúšať nabiť zbraň s jednou rukou plne funkčnou. Čakala som kedy prejde dverami, aby som mohla na neho zaútočiť zblízka.

Len čo som započula kroky, vrhla som sa zbraňou smerom na jeho krk, ale tesne pred tým zastavila. Zamrznutá som civela na Yungovu prekvapenú tvár. Spamätala som sa a sklopila zbraň. Uhla som sa mu z cesty, aby mohol prejsť. Hneď za ním išiel Teiji s mečom v ruke.

"Ideme. Než sa tu objaví viac strážcov." Adresoval Teiji Yungovi, ktorý však mal pohľad prilepený na mne. Netváril sa práve šťastne.

"Chcem si najprv niečo vyjasniť." Yung vykročil ku mne, ale zastavil ho Teiji.

"Neskôr, keď nám nebudú hroziť ďalšie potýčky so strážcami." Potiahol ho za rukáv smerom k dverám. "Poď." Yung sa neochotne otočil a krivkal s Teijim k východu. Rýchlo som sa vybrala sa nimi, ale zastavilo ma špička čepele na hrudi. "Ty s nami nejdeš." Prehlásil Teiji ľadovým tónom. Zostala som stáť na mieste, kým obaja vyšli dverami, cítiac zvláštnu prázdnotu.

A/N: Tu je nová kapitola, prepáčte, že je neskoro. Prosím nezabíjajte ma ;-;