Zastavil som pred dverami do mojej kajuty, momentálne okupovanej nežiadaným návštevníkom, s miskou zemiakovej kaše v jednej a pohárom vody v druhej ruke. Vôbec sa mi nechcelo tam znova vojsť. Jej pripomienky zo včera ma ešte stále škreli hlavne kvôli tomu, že mala v podstate pravdu. Ale nemôžem byť taký mäkký ku každému. Sama sa do tejto kaše dostala, sama sa bude musieť aj z nej vyhrabať. S týmto som sa zhlboka nadýchol, a po tom, čo som si položil veci na zem, som odomkol dvere.

Tentoraz som ju našiel ako sedí na posteli mne otočená chrbtom s kolenami prichýlenými ku hrudi. Venovala mi len letmý pohľad ponad plece a potom zase otočila hlavu tak, že jej vlasy zakrývali tvár. Zobral som si veci zo zeme, položil ich na nočný stolík a zavrel za sebou dvere. Nereagovala, ani keď som si sadol na stoličku vedľa postele a prekrížil si ruky.

Bolo to trochu zvláštne. Obaja sme tam len sedeli a nič nehovorili. Nevedel som, čím by som mal prelomiť ticho. Ani som nevedel či ho vôbec chcem prelomiť. Po niekoľkých minútach mi však robotu ušetrila ona.

"Nebudeš sa so mnou snažiť nadviazať rozhovor?"

"Mal by som?"

Len pokrčila plecami. Vzdychol som si a otvoril ústa, že niečo poviem ale nič z nich nevyšlo.

"Môžem mať aspoň späť svoj diár?" Keď som neodpovedal, pootočila sa trochu aby mi videla na tvár. Vzdychla si a pokračovala: "Tak čo iba papier a ceruzu?"

Nadvihol som jedno obočie. "Načo by si to potrebovala?"

"Aby som sa tu nezbláznila."

Chvíľu som nad tým rozmýšľal. Mám vyhovieť jej požiadavke? Načo mi to bude dobré?

O desať minút neskôr som za sebou zase zamykal dvere s papiermi ceruzou a gumou v ruke. Nikdy nepochopím svoje myšlienkové pochody. A asi ani Teiji. Čo je dobre, lebo aspoň veril mojej výhovorke prečo si beriem papiere z jeho kajuty. Položil som papiere vedľa nej na posteľ. Zrak mi padol na nedotknutú kašu a pohár vody. Má šťastie, že more je pokojné, inak by sa jej to všetko vylialo.

Themis sa otočila smerom k papierom a zložila si nohy do tureckého sedu do lona si položiac papiere a gumu. Všetko to vyzeralo trochu ako nejaký zvláštny rituál. Hlavne kvôli tomu, že si najprv pohladila papiere a potom ceruzku. Už som sa jej chcel spýtať čo to dofrasa robí, ale zastavilo ma, keď položila ceruzku na papier a začala robiť čiary. Postavil som sa zo stoličky a naklonil trochu ponad posteľ, aby som lepšie videl. Chvíľu mi vôbec nedávalo zmysel čo robí a všetky čiary sa zdali náhodne urobené. Tak sa však zrazu začalo črtať niečo, čo vyzeralo ako horizont a stromy.

Niekoľko ďalších čiar naviac a už som celkom rozoznával jazero, zapadajúce slnko, more a stromy. Ešte som nevidel niekoho, kto by vedel tak dobre, ak vôbec, kresliť. Aj keď to bola len kopa čiar, výjav mi ožíval v mysli. Presunul som pohľad na Themis zahĺbenú do robenia ďalších čiar. Nemohol som si pomôcť ale spýtať sa jej. "Kto ťa naučil kresliť?"

"Hmm, väčšinu vecí som sa naučila v dievčenskej škole." Odpoveď ma prekvapila, ale ona ani nezdvihla zrak od papiera.

"Chodila si do dievčenskej školy?"

Ceruzka sa jej nachvíľu zastavila, ale zase hneď pokračovala v svojom pohybe. "V podstate."

"Čo znamená v podstate?" Nedostal som sa žiadnej odpovedi. "Kto ťa poslal do dievčenskej školy? Rodičia?"

Zase zastavila pohyb s ceruzkou a keď ju znova rozhýbala, bolo to v oveľa  menších rozmeroch. Odpovede som sa však nedočkal. Tak som si len vzdychol a pozeral ako sa na papieri objavuje mestečko a detaily na stromoch. Keď bola hotová, položila ceruzu nabok a chvíľu len pozerala na kresbu. Mala melancholický výraz na tvári. "To je tvoj domov?"

Trochu prekvapene zvrtla mojim smerom hlavu, akoby zabudla, že tam som. Prikývla, poskladala papier a strčila si ho do vrecka na voľných tunikových nohaviciach. Pokračoval som ďalej s otázkou. "Bolo tam naozaj tak pekne?"

Odvrátila odo mňa pohľad a zapozerala sa sťaby do diaľky. "Ani zďaleka tá kresba nevystihuje ako pekne tam bolo." Zavrela oči a vzdychla si, pravdepodobne spomínajúc na to, aké to tam bolo. "More vždy odrážalo tie najkrajšie farby zo zapadajúceho slnka, zver v lese bola priateľská, nesplašená ešte ľudskou aktivitou, zurčiace potôčiky v horách vždy hrali upokojujúcu melódiu a v korunách stromov povieval príjemný ľahký vánok, ktorý som mala pocit, že ma čoskoro unesie so sebou." Počas rozprávania sa jej na tvári objavil nežný úsmev. Po prvýkrát sa mi po dlhom čase zacnelo za domovom, ale zároveň ma aj pichol osteň žiarlivosti. Môj domov nikdy nebol krásny alebo pokojný.

"Je mi to ľúto."

Prekvapene som zdvihol hlavu. "Čo ľúto?"

Pozrela na mňa smutnými očami. "Ty si asi nemal veľmi šťastný domov. Miesto, kde zabijú ženu a prejde im to bez trestu nie je pekné miesto."

Nebol som si istý, ako si mám jej slová vyložiť. Ale viem, že ma nepotešili. "Nepotrebujem tvoju ľútosť. A naviac, môj domov nebol až taký strašný ako si myslíš." Pochybovačne zdvihla jedno obočie. No, ani ja by som sám sebe neveril. Odvrátila odo mňa zrak.

"Každopádne, je mi ľúto, že sa ti stalo také niečo s jednotkami špeciálne na ochranu ľudí. Tých mužov by trebalo predviesť pred súd a popraviť. Aby sa to už neopakovalo." Dnes bola celá plná prekvapení. To, že by súhlasila s popravou kráľovskej hliadky ktorú ešte včera vychvaľovala? Riadna zmena názoru.

"Nebola si včera náhodou ešte za to, že tie tvoje kráľovské hliadky sú najúžasnejšie na svete?"

Pozrela späť na mňa jej zvyčajným chladným pohľadom. "Aj oni snáď potrebujú disciplínu, nie? Ak porušia zákony, takisto za to musia zaplatiť. V konečnom dôsledku sú všetci len ľudia." 

Musel som s jej slovami plne súhlasiť, keďže názor som mal na to rovnaký. Pochybujem však, že to znamená, že ma chápe. Len má pravdepodobne správnu morálku. Pohľad mi zablúdil ku kaši a poháru, ktoré stále ležali nedotknuté na jedinom stolíku v miestnosti. "Mala by si niečo zjesť. A keď nie to, aspoň vypiť tú vodu. Bez nej si zdravie neudržíš."

Skúmavo sa na mňa a na pohár vody zadívala a nakoniec nemo prikývla. Keďže som už nemal čo povedať, zdvihol som sa zo stoličky a rozlúčil s ňou. Za dverami však opretý o stenu čakal Teiji so zamračeným výrazom.