Autor: FantasyGirl3010

Vždy jej hovorili, že sa za žiadnych okolností nesmie vzdialiť od dediny, v ktorej vyrastala. Že nech už sa zatúla akokoľvek ďaleko do okolitých polí a lesov, vždy odtiaľ musí vidieť aspoň nejaký náznak civilizácie. Aspoň špičku kostolnej veže alebo ten opustený schátralý dom, ktorý bol poslednou aspoň ako-tak stojacou stavbou pred nekonečnou spleťou polí, ktoré akoby boli presnými kópiami seba navzájom. V ničom sa nelíšili, na každom sa pestovalo úplne to isté, hoci ona tú zvláštnu rastlinu nevedela pomenovať.

Vlastne, nikto z miestnych ľudí to nevedel. Nikto z nich ani len netušil, čo presne obkolesuje dedinu, v ktorej strávili väčšinu svojho života. A nezaujímalo ich to. Robilo im starosti toľko rôznych vecí, že sa ani nepozastavili nad takou drobnosťou, ako boli desiatky hektárov tejto trávu pripomínajúcej rastliny. Ani im nenapadlo sa zamýšľať nad čímkoľvek, čo s týmito zvláštnymi poliami súviselo. A už vôbec ich nelákalo ich ísť preskúmať alebo s nimi vo všeobecnosti mať niečo společné...

Ona sem však aj napriek tomu vkročila, hoci objavovanie nových a neprebádaných miest nebolo ani zďaleka jej cieľom. Netúžila po dobrodružstve, nebola ten typ človeka, čo sa dokázal nadchnúť pre myšlienku hľadania zaujímavých vecí a miest. Nepatrila medzi tých, čo s radosťou porušovali pravidlá. Medzi tých, čo sa pravidelne vzďalovali až príliš ďaleko od dediny a po svojom návrate o tom všetkým rozprávali, hoci vedeli, že za ich drobný výlet budú potrestaní. Vždy im to ale stálo za to, hoci ona ich prístupu k tomu všetkému nikdy nerozumela. Až dodnes.

Až dnes sa konečne odhodlala preliezť jednou z dier v starom plote, oddeľujúcom dedinu od okolitej krajiny. Nikto sa ho už dlhé roky nenamáhal opravovať, každý obyvateľ veľmi dobre vedel, že nie je dobrý nápad zaň vkročiť a tí, čo tento názor nezdieľali, by sa tam s najväčšou pravdepodobnosťou dostali tak či tak. Tak ako ona dnes. 

Na rozdiel od dedinských dobrodruhov sa však neplánovala chváliť, že tu bola. Vlastne tak trochu dúfala, že si jej chvíľkové zmiznutie nikto nevšimne, aj keď to považovala za málo pravdepodobné. Až príliš veľa ľuďom zvykla robiť z donútenia spoločnosť, až príliš veľa z nich ju teraz zrejme postrádalo, hoci ona by najradšej už nikdy nikoho z nich nevidela. 

Nanešťastie sa jej jej želanie nemohlo splniť. Musela im aj naďalej pomahať a plniť všetko, čo jej prikázali alebo o čo ju požiadali. Nemala navýber, ak chcela prežiť. Musela robiť poskoka ľuďom, ktorí sa vyžívali v jej ponížení a s radosťou jej dávali tie najťažšie alebo úplne nesplniteľné úlohy.
Tak veľmi radi ju videli trpieť. Akoby snáď ona mohla za všetko zlo, ktoré na svete existovalo, a tak ju museli náležite potrestať. Akoby nerobila všetko pre to, aby aspoň nejako prežila ďalší deň medzi ľuďmi, ktorí ju nenávideli. To oni boli tým zlom, nie to mladé dievča, ktoré sa im snažilo všetkým vyhovieť za cenu toho, že ubližovalo samo sebe. Že sama trpelo to, čo si zaslúžili tí, čo ju trpieť nechali. 

Už to ďalej nedokázala znášať. Nedokázala byť v ich spoločnosti už ani jednu jedinú sekundu, minimálne nie v tejto chvíli. Tak veľmi potrebovala byť aspoň na okamih sama, lenže kde to mohla dosiahnuť? Nikde by ju nenechali, odvšadiaľ by ju odviedli hneď, ako by na ňu narazili.
Bola si ale istá, že tu ju hľadať nikto nebude. Že aj keby im náhodou napadlo, že sa sem mohla vybrať, tak ani jednému z nich nebude stáť za to, aby ju nasledoval. Uvedomovala si ale, že ak prídu na to, že sem niekedy vkročila, nevyhne sa trestu. No v tej chvíli nedokázala myslieť na budúcnosť, nedokázala si uvedomovať následky všetkých svojich činov. 

Nedokázala nič, len kráčať poľom čoraz ďalej od domova, jednoducho preč od všetkého, čo ju tak veľmi ničilo. 

Chcela sa len stratiť v nekonečnej spleti rastlín, ktorá jej v mnohom pripomínala ju samú. Pretože nikto ju nepoznal, nikto nevedel, čo je zač a ani sa to nesnažil zistiť. Podstatné bolo, že z nej mali úžitok a o nič viac už sa nezaujímali. Dievča si plnilo svoje povinnosti, rastlina rástla a mesto za jej následný predaj získavalo peniaze. A tak to šlo rok čo rok, stále dokola...

Lenže bolo to tak správne? Bolo správne získavať tak veľa a pritom sa zaujímať tak málo? Rastliny možno nemali dušu, nikdy nežiadali pozornosť, ale čo ona? Zaslúžila si, aby sa s ňou zaobchádzalo ako s vecou, ktorá nič necíti a jednoducho len existuje pre druhých?

V myšlienkach ju prerušil zvláštny zvuk, ktorý nevedela priradiť k ničomu, čo dovtedy počula. Akoby vychádzal od niekadiaľ z poľa, ktoré ju obklopovalo, hoci nevedela určiť, odkiaľ presne. Zastala a obzrela sa dookola, no okrem nekonečného množstva rastlín nezazrela nič nezvyčajné. Všetko pôsobilo tak pokojne, no ona si bola istá, že niečo nie je v poriadku. Po chvíli sa ten zvuk ozval znova, tentokrát sa jej ale zazdalo, akoby to prichádzalo z viacerých smerov zároveň, akoby to bolo všade okolo nej a neustále sa to približovalo. Akoby sa zdroj toho zvuku ukrýval medzi rastlinami a čakal na chvíľu, kedy bude môcť zaútočiť na dievča, ktoré sem zaviedla túžba po pokoji. A po rešpekte, ktorý jej dovtedy nikto nebol schopný dať, hoci ona oň tak veľmi stála.

Možno, že práve toto, čo sa okolo nej dialo, bolo to, kvôli čomu bol prísny zákaz túlať sa osamotene po poliach. Ten zákaz, ktorý tak hlúpo porušila, keď sa rozhodla preliezť dierou v starom plote a vydať sa na pospas tomuto zvláštnemu miestu. Lenže už nebolo cesty späť.
Mohla sa rozbehnúť preč, ďaleko odtiaľto, mohla sa vrátiť naspäť do mesta, lenže... nechcela. Už sa viac nechcela vrátiť do toho života, ktorý jej tak ubližoval, nechcela ďalej plniť príkazy ľudí, ktorí si jej pomoc jednoducho nezaslúžili. Už nedokázala pokračovať, nie tak ako dovtedy, nedokázala dlhšie nečinne sledovať to všetko, čo sa okolo nej odohrávalo a na čo nemala vôbec žiadny vplyv. Už to jednoducho nešlo. 

Áno, bola ako tieto rastliny, ako celé toto pole... a to sa dokázalo brániť, dokázalo dosiahnuť, že sa mu mnohí z možno až príliš veľkého strachu vyhýbali, dokázalo si vybudovať tak veľký rešpekt. Tak prečo by to nedokázala aj ona? Lenže nie tam, kde o tom márne snívala celý svoj život... nie tam, kde nič neznamenala, ale na úplne novom mieste. Niekde ďaleko odtiaľto, kde bude môcť začať úplne odznova, bez predsudkov ľudí, ktorí sa ju budú snažiť za každú cenu zastaviť.

Zvuk, rozliehajúci sa okolo nej, bol čoraz hlasnejší. Začal pripomínať bzučanie obrovského mnoštva hmyzu, ukrytého medzi rastlinami a pripraveného zaútočiť na kohokoľvek, kto medzi ne vstúpi. Alebo to bolo celkom inak? Možno malo toto všetko ľudí len vydesiť a v skutočnosti im zdroj toho zvuku nedokázal a ani nechcel ublížiť. Alebo existoval len v jej predstavách a v skutočnosti sa v tomto poli nenachádzalo nič okrem bezmenných rastlín? Čo ak všade okolo nej v skutočnosti aj naďalej vládlo ničím nerušené ticho? Nech už to bolo akokoľvek, ona presne vedela, čo má v tej chvíli urobiť. 

A tak sa rozbehla. Lenže nie naspäť, ale ďalej cestou, ktorej cieľ ani sama nepoznala. A ani ho poznať nepotrebovala. Stačilo jej vedomie, že mieri k niečomu novému, že má svoj osud konečne pevne v rukách a už nikdy nikomu nedovolí, aby jej ho vzal. To jediné v tej chvíli tak veľmi potrebovala a rozhodla sa to získať, rozhodla sa prvýkrát v živote zariskovať, aj keď to mohlo mať oveľa horšie následky, než si vôbec dokázala predstaviť. Lenže ona bola plná odvahy a tá teraz viedla každý jej krok k niečomu, o čom kedysi nemohla ani len snívať. K slobode. A jej vlastnej budúcnosti, ktorej pravidlá si určí len ona sama.