Určite si spomínate na scény z filmov, kde hlavná hrdinka zaklopala na dvere, alebo k nim iba pristúpila a ony sa samé otvorili, akoby ju vítali. A vy ste vedeli, že bude načisto sprostá, ak do tých dverí vstúpi, pretože bolo jasné, že to neskončí dobre.

Aj Nemesis mala taký istý pocit vo svojom žalúdku, keď vôkol nej preletela tak obrovská energia tvorená smútkom, zlosťou, ale predovšetkým bolesťou. Pozrela na detektíva, ktorý niečo také absolútne necítil a zovrela pery. Buď sa na tomto mieste konečne dozvie pravdu, alebo tu umrie.

Ani jedna z týchto možností sa jej nezdala ako zlé riešenie. Jej starý život už dávno neexistoval a v tom novom bola iba využívaná pre svoje schopnosti. Nevedela, kým je a ani aký je jej cieľ. Naivne verila, že všetko musí mať nejaký dôvod, no ten neprichádzal.

„Čo to je?" mrmlal si detektív.

Aj Nemesis nad tým uvažovala. Vyzeralo to tu podozrivo, akoby sa nachádzali v nejakom tajnom výskumnom stredisku. Všade boli kovové dvere, sterilná chodba bez akýchkoľvek dekorácií a ona mala pocit, že spoza dverí počuje zvláštne zvuky, cíti neznesiteľné emócie a bolesť.

„Povedal som ti, že do toho nemáš pchať nos."

Keď zdvihla hlavu, uvidela na konci chodby stáť dve postavy. Boli príliš ďaleko a žiarivé biele svetlo príliš ostré. No podľa hlasu a tmavých vlasov spoznala Nathaniela. Postava vedľa neho vyzerala byť útlejšia, zaoblenejšia, možno žena.

„Potrebujem to vedieť," povedala.

„Kto je to?" zaujímal sa ihneď detektív.

Ani si nevšimla, že v ruke držal zbraň.

„To je ten, čo zobral toho upíra," odpovedala. „Nemali ste náhodou služobnú zbraň odovzdať?"

„To nie je služobná," odvrkol. „Svoju vlastnú si môžem nosiť kam chcem."

„Nevyzerá to veľmi prívetivo," prehovoril Nathaniel.

Nemesis ho pozorne sledovala, odhadovala. Stačil jeden výstrel a on mohol na zem padnúť mŕtvy. Aj napriek tomu neprejavil akýkoľvek kúsok strachu, navyše pokojne kráčal oproti nim, akoby mu nenapadlo, že ten šialený detektív môže kedykoľvek stlačiť spúšť.

A možno to vedel. Možno sa nebál toho, pretože si bol istý, že ho letiaca guľka nemôže zabiť. Alebo tá žena vedľa neho bola jeho osobná ochranka, ktorú tá guľka nemôže zabiť.

Nemesis o krok cúvla. Mala by na všetko zabudnúť a utiecť odtiaľto. Mala by.

Zvrtla sa a utekala naspäť k otvoreným vchodovým dverám. Všetko sa odohralo akosi prirýchlo.

Vyšetrovateľ na ňu zrúkol, chcel ju zachytiť, ale ona sa mu vytrhla.

Nato sa žena stojaca pri Nathanielovi dala do behu. Vystrelil na ňu, ale ona sa mihla vzduchom a zrazu bola preč. Než stihol zareagovať, schmatla ho okolo krku a do hrude zabodla nôž.

Nemesis začula, ako vykríkol od bolesti, ale neobzerala sa. Utekala k dverám, ktoré sa začali zatvárať. Zrejme ich niekto dokázal ovládať i na diaľku. Ak si švihne, mala by to stihnúť. Skočila vpred, keď sa pred jej obrazom zjavila tá žena.

Mala krátke šikmo strihané vlasy a jagavé hnedé oči. Leskli sa od hnevu a hoci ich farba bola teplá ako horúca čokoláda, Nemesis aj napriek tomu prebehol po chrbte mráz. Zazrela lesklú zakrvavenú dýku a odrazila sa naspäť dozadu skôr, než sa stihla tá žena po nej zahnať.

Detektív ležal zranený na podlahe, ľudské reflexy boli na takýto zápas príliš pomalé. Videla, ako chripel a vykašliaval krv, no neodvažovala sa premiestniť na neho pozornosť. Musela si všímať tú ženu, ak chcela prežiť.

Znova uskočila dozadu a chcela utiecť opačným smerom, keď chrbtom do niečoho vrazila.

„Hop," začula Nathanielov hlas.

Položil jej dlane na ramená a prsty sa jej zadrapili do pokožky ako do zveráka.

„Nemala si ho sem vodiť, Nem," povedal. „A malasi ma poslúchnuť."    

Keď otvorila oči, bolo to akoby mala deja vu. Bola pripútaná na stole a nech so sebou akokoľvek kmitala, jej nadľudská sila nepomáhala. V ruke mala zabodnutú ihlu, no hoci jej do žíl stekala tekutina z plastového vrecka zaveseného na stojane, bola si istá, že to nie je infúzia.

Pomrvila sa znova a zamrnčala.

Spomienky ju zavalili rýchlo. Ako ju dopovali neznámymi látkami, ako sa jej ľudské telo vzpieralo pri ich prijímaní a ako takmer umierala. Ako všade bolo obrovské množstvo krvi. Jej krvi.

Už chápala, prečo sa jej z toho pachu vždy dvíhal žalúdok. Rovnako aj to, prečo mala strach z uzavretých výťahov. Možno keby táto miestnosť nevyzerala ako kovová kocka, život by bol o niečo jednoduchší.

Ktosi opretý o stenu pri dverách sa pohol. Kútikom oka zachytila modré oči. Nathaniel. Chcela sa posadiť, ale nedalo sa, tak len meravo ležala na stole a obrátila hlavu tak, aby na neho dovidela.

Sledoval pípajúce prístroje vedľa nej, na perách mu pohrával úsmev.

„Kde je?" opýtala sa.

„Myslíš toho detektíva?" zasmial sa. „Momentálne leží na takom istom stole, ako ty. A možno, ak sa nám to konečne podarí, vzíde z neho niečo lepšie."

Preglgla.

Myslela si, že Nathaniel by mohol byť jej spojenec. A popritom to bol on, kto na nej robil pokusy, on, kvôli ktorému ostala takáto.

„Mala si zlý život, Olivia?" opýtal sa.

Zamrazilo ju, že pozná jej skutočné meno. Doteraz to bol iba Gregory, ktorý ju tak volal.

„Mala by si mi byť vďačná. Vyslobodil som ťa z tvojho nudného života, zrušil tvojho super priateľa a urobil z teba lepšieho človeka. Mohla si iba žiť svoj život a príležitostne sa kŕmiť hriechmi ľudí. Ale ty si si nedala povedať. Načo by si chcela vedieť pravdu?"

Zovrela pery.

„Ľudia sa vždy snažia nájsť pravdu," hovoril skôr sám sebe, než jej. „Akoby nedokázali byť šťastní, pokiaľ nenájdu zmysel svojho života. Akoby museli objaviť samých seba a nemohli iba fungovať s tým, čo už majú."

„Kto som?"

Nathaniel si vzdychol.

„Experimentovali sme, ako poraziť anjelov, bohov, Olivia. Sú takmer neporaziteľní. To sa, špinavým démonom veľmi nepáči. A tak sme skúšali. Jeden z našich ľudí mal nápad. Tak sme skúsili vytvoriť požierača hriechov, ktorý by bol tak nečistý, až by dokázal svojou prítomnosťou skorumpovať nejakú bytosť svetla.

Už od začiatku som si myslel, že to bude blbosť. A nakoniec to tak i bolo. A tak sme nemali inú možnosť, ako ti vymazať pamäť a šupnúť ťa naspäť do spoločnosti. Sledoval som ťa, aby som videl, či sa napokon niečo v tebe neprejaví a videl som trocha nádej."

Nemesis si oblizla pery. Vytvorili z nej netvora a potom ju pustili naspäť, akoby sa nič nestalo.

„Ale iba troška," povedal. „Koniec koncov, si stále iba nepodarok."

Nepodarok.

„Nerobíš nič. Iste, máš nadľudské schopnosti, ale to má v našom svete skoro každý. A to, že ťa vzrušujú ľudské hriechy? Kŕmiš sa nimi, sú základom tvojej existencie. No namiesto toho, aby si nimi robila to, čo potrebujem, nimi vlastne iba pomáhaš ľuďom, z ktorých si sa nakŕmila. Berieš ich hriechy na seba."

Nemesis si zahryzla do jazyka. Do očí sa jej tlačili slzy a ona privrela viečka, aby ich potlačila. Mal pravdu. Nemusela to vedieť. Mohla skrátka raz za čas zájsť do klubu Lilith, začať nový život, ignorovať všetko naokolo. Namiesto toho skončila na tomto stole a čakala, čo sa z nej stane.

Nathanielove oči zahoreli hriechom. Chcel ju zabiť, to bolo jasné. Cítila to na svojom jazyku ako had. Vražda bol veľmi ťažký hriech.

Podišiel bližšie. V ruke držal akúsi injekciu a ona netušila, akú látku jej tentoraz strekne do žíl, no čosi jej našepkávalo, že to bude jej posledná.

Trhla hlavou a remene povolili. Prisala sa mu na pery a vysala z neho jeho túžbu po zabití. Bolo to také jednoduché a tak mocné, až sa dokázala na stole posadiť. Vytrhla sa zo stola, oči jej zasvietili. Nathaniel vyzeral ako ten najväčší hajzel na svete, no niečo na ňom bolo iné. Keď rozprával o démonoch, myslela si, že je jedným z nich, ale to nebola pravda. Ona by to cítila.

Niesla v sebe ťarchu hriechov mnohých ľudí a bytostí. Cítila ich vo svojom vnútri, hoci dovtedy si ich nikdy neuvedomovala. Ak existuje nejaký Boh, bola presvedčená o tom, že každý z nich zaplatí za všetko primeranú cenu.

Nepotrebovala poraziť Nathaniela, nikdy by to nedokázala. Bol niečím, čo bolo silnejšie, než ona. Aj keby bola posilnená každým hriechom sveta, nezvládla by to. Nathaniel dokázal odpúšťať.

Uskočila od neho, vytrhla ihlu z ruky. Hlava sa jej zakrútila a ona sa zatackala, no podarilo sa jej nadobudnúť stratenú rovnováhu a potom vyletela z dverí.

„Nechcem ťa vidieť v tomto meste, Olivia!" zakričal za ňou.

Podarilo sa mu ju vydesiť natoľko, aby sa tam už nevracala.

Keď utekala chodbou a všetky dvere sa pred ňou otvárali, vedela.

Vybehla von, do očí jej zasvietilo slnečné svetlo. Svitalo. Bola tam zatvorená tak dlho, až sa noc skončila a začínal nový deň. Napriek tomu, že počasie vyzeralo byť príjemné, netešila sa.

Bude celý život žiť v strachu, že ju razvystopuje a znova zavrie do tohto laboratória. Bude môcť jesť, ale chutnéjedlo ju nebude nikdy dostatočne napĺňať. Bude sa kŕmiť špinou z ľudí,bude na seba prenášať ich hriechy, aby mohli byť spasení.

A možno tam, kdesi na konci, keď sa s Ním stretne, bude jej odpustené...

KONIEC