Nemesis sedela v cele predbežného zadržania a odpočítavala hodiny. Pokiaľ nezískajú neoblomný dôkaz, budú ju musieť po 24 hodinách pustiť.

Nejaká zo žien jej doniesla normálne oblečenie a ona premýšľala nad tým, či skutočne musela stráviť väčšinu dňa na policajnej stanici vo väzenskom mundúre.

„Ako sa máte, slečna?" opýtal sa vyšetrovateľ.

Raz za čas sa prišiel na ňu pozrieť, akoby sa bál, že utečie. Že keď sa tu zjaví o hodinu neskôr, cela bude prázdna. Nemesis ho ignorovala. A to jej zo začiatku pripadal sympatický, dokiaľ sa nezmenil na urážlivého úbožiaka, ktorý sa ju snažil za každú cenu ponížiť.

„Máte šťastie," rozprával potichu. „Zvyčajne trvá aj dva týždne, kým sú výsledky DNA hotové. Samotné testovanie netrvá dlho. Zaberie nanajvýš 72 hodín. Ale všetky tie procedúry okolo toho to iba zbytočne predlžujú."

Nemesis nereagovala. Ako sa asi zatvári, keď príde nato, že krv z jej rúk vôbec nepochádza z tela obete? Potom si zoženie normálneho právnika a zmení svoju výpoveď.

„Máme však šťastie," pokračoval. „Policajný prezident dnes v noci vydal rozkaz, že tento prípad má prioritu. Všetky ostatné DNA testy budú musieť skrátka počkať."

Nemesis na neho zazerala. Takto si nepredstavovala vyspelého detektíva. Minimálne tí v televízii mali omnoho väčší šmrnc a nepôsobili ako usmrkanci. Ako s ním môže jeho žena vydržať?

„Tento prípad sleduje celá krajina. Médiá už trčia pred dverami, snažia sa z nás čosi vymámiť. Ale počkáme si na finále."

Jeho slová ju zlostili. Ale vedela, že ak sa nechá vyprovokovať, prehrá. Aj keď by možno vedela povedať, niečo, čo by ho konečne umlčalo, aj ona si všetko nechávala na veľké finále. Zisťovala, že keď je troška hladná, mozog ju núti byť kreatívnejšou. Aspoň, čo sa týka v získavaní potravy.

No na policajnom oddelení to bolo tak troška zložitejšie. Väčšina z ľudí, ktorí tu pracovali, mali silný zmysel pre spravodlivosť a čestnosť. To sú veci, z ktorých sa ona nenakŕmi. Ale z tohto vyšetrovateľa sálala zlosť. A to bolo niečo, čo by mohla stráviť. Nechávala ho teda ešte dusiť sa vo vlastnej šťave a premýšľala, ako to všetko načasuje.

Dostať sa mu do mysle bude hračka. Ale bude to musieť urobiť tak, aby dosiahla čo najlepší efekt.

Z myšlienok ju vytrhol ruch. Vyšetrovateľ sa zvrtol a zazrel na mladú policajtku, ktorá sa pod jeho pohľadom takmer rozplakala.

„Uhm, pane, povedali nám, že sa tu čoskoro objaví policajný prezident," rýchlo zo seba vyrapotala.

Detektív sa obzrel. V zadnej časti bolo malé okienko. Vonku začalo svitať. Trčal tu s ňou celú noc. Určite bude vyčerpaný a to sa prejaví na jeho ostražitosti. Zdalo sa, že tak ako hral osud proti nej, teraz dokázal hrať s ňou.

Mladá policajtka ušla a ona sa pozrela na detektíva.

„Budete hviezda, keď sa ukáže, že ste chytili vraha, však?"

Nekomentoval to. Tak ako aj ona nedávala na sebe poznať, že ju škrú jeho uštipačné poznámky, aj on obľuboval rovnaký postup.

„Ale poviem vám jedno tajomstvo. Krv z mojich rúk nepatrila obeti. Patrila vrahovi."

Zreničky sa mu rozšírili. No potom mu myklo kútikom úst, myslel si, že klame. Nečudovala sa mu. Ona by takisto neverila, keby bola na jeho strane.

„Kde ten vrah potom zmizol?" opýtal sa jej. „Nejako som tam nepostrehol tretiu osobu."

„Zobral ju muž, pre ktorého som vyšetrovala tie vraždy," odpovedala prosto. „Kým vy sa tu zahadzujete so mnou, ten muž už ho dávno zobral."

Stále jej neveril, ale jeho inštinkt mu našepkával, že neklame. V jej slovách bolo niečo, čo ho presviedčalo o tom, že hovorí pravdu. Ak už nie celú, tak aspoň časť.

„V živote som neveril na rozprávky," odpovedal.

„To je škoda," usmiala sa. „Niektoré z nich sú desivejšie, než by ste čakali. A omnoho reálnejšie."

Mala jeho plnú pozornosť a on sa natoľko ponoril do rozhovoru s ňou, až zabudol byť ostražitý. Stačí tak málo, aby ste sa dostali do ľudskej nechránenej mysle. V momente zacítila hnev, prúdiaci z tlaku, ktorý na neho vyvíjali. Bol tu hlavným vyšetrovateľom a dovolil, aby sa v jeho okrsku stali tri vraždy. Ak to čím skôr nevyrieši, budú padať hlavy. Bude prvým na rade.

Ale tento hnev bol príliš slabý nato, aby sa z neho nakŕmila. Hľadala preto ďalej. Spomenula si na jeho ženu, o ktorej rozprával. Mal za ňou ísť a predsa to bola iba výhovorka, aby na neho zabudla. Mal vôbec ženu? A ako sa ohľadom nej cítil?

Nedozvedela sa.

Dvere sa roztvorili a dnu vstúpil policajný prezident. Spoznala ho okamžite. Jeho uniforma bola čistá, vyžehlená a ozdobená množstvom odznakov. Detektív od nej odtrhol pohľad a otočil sa k nemu, aby ho mohol pozdraviť. Detektív vyzeral naopak strhane. Nemal policajnú uniformu, mal obyčajné nohavice, rozopnutú košeľu. Vyzeral, akoby potreboval sprchu a čisté šaty. Tak to vyzerá, keď ste tým hlavným človekom, ktorý sa naháňa za zločincami.

„Tak toto je naša hlavná podozrivá?" opýtal sa policajný prezident.

„Áno, pane," vyšetrovateľ o krok ustúpil.

Prezident sa naklonil dopredu a pozrel na Nemesis. Mal na tvári niekoľko vrások, ale vlasy mal upravené, uhladené dozadu ako elegán. Chvíľku si ju premeral očami.

„Pochybujem, že by bola taká útla slečna schopná takého ohavného činu."

Nemesis vytreštila oči.

Detektív si odkašľal: „Ako to myslíte, pane?"

„Priniesol som so sebou výsledky DNA testov. Dali mi ich do ruky, kým som šiel sem dole. Podľa výsledkov sa na tele obete našla mužská DNA. Bude lepšie, keď tú slečnu pustíte."

Ostalo tam úplne ticho.

„Asi som dobre nerozumel."

„Urobte, čo vám kážem. Okamžite."

Nemesis sa uškrnula. V detektívovi vzkypela zlosť. Odomkol mrežu a potom ju dokorán otvoril.

„Vďaka," zašepkala.

Prebehla popri nich a vychádzala von. Musela využiť túto príležitosť a čo najrýchlejšie zdrhnúť. Detektív bol bystrý, určite si všimne, že neexistuje, aby sa výsledky DNA objavili tak skoro v prezidentovej ruke. To znamenalo iba jednu vec.

Keď vybehla von z policajnej stanice a prechádzala popri novinároch, ktorý jej pchali mikrofóny k tvári, pretože si mysleli, že patrí k vyšetrovateľom, uvidela vzadu zaparkované auto. O jeho dvere stál opretý Nathaniel.

„Nechal si ma tam," povedala mu vyčítavo.

„Nechal, ale aj som ti pomohol."

„Kto si?"

„Nikto zaujímavý," povedal.

„Pochybujem o tom, že by nikto zaujímavý dokázal podplatiť policajného prezidenta."

Chvíľku na seba uprene hľadeli. Snažila sa z jeho modrých očí vyčítať, kým je a o čo sa snaží, ale on bol voči jej pohľadu imúnny. Nebol obyčajným človekom, to bolo isté.

„Čo ste urobili s tým upírom?" opýtala sa.

„To ťa nemusí zaujímať."

„Pokiaľ ho nechytia," dodal.

Pred vchodom zaparkovalo naraz čierne auto. Novinári sa zhŕkli okolo neho a z miesta šoféra vybehol akýsi muž. Otvoril zadné dvere a Nemesis uvidela, ako z auta vystupuje policajný prezident.

Ostala nato všetko zízať s otvorenými ústami.

„Ako si to urobil?" opýtala sa ho.

„Ten človek nebol skutočným prezidentom. A keď sa tento objaví pri cele a zistí, že detektív ťa pustil, bude mať z toho malér."

Mala na jazyku obrovské množstvo otázok. Našiel nejakého dvojníka? Alebo to bola ilúzia? Videla ho predsa i ona. Myslela si, že to je skutočne prezident polície. Ako je to možné?

Otvorila ústa, ale rinkot rozbíjajúceho skla upútal jej pozornosť. Zvrtla sa a videla, ako sa na niektorom z poschodí roztrieštilo okno. Sklenené črepy začali padať na zem a novinári pred nimi utekali do bezpečia.

„Čo sa to deje?" ničomu nechápala.

„Tam sú ich laboratóriá. Majú tam uskladnené vzorky, ktoré mali dnes odísť na testovanie DNA."

„Oni ich ešte neposlali? Ale ten detektív..."

„Ti klamal, aby z teba vymámil priznanie. Až dnes ráno mala prísť dodávka, ktorá by vzorky zobrala do laboratória."

„Odkiaľ toto všetko môžeš vedieť? A ako si to všetko urobil?"

„Nepchaj do toho nos a nechám ťa žiť svoj život."

Zazrela na neho, no on pred jej pohľadom neuhol.

„Nenávidím ťa," povedala.

„Tak o tom nepochybujem," odvetil. „Chceš zaviezť domov?"

Prikývla.

Nastúpila do jeho auta a on ju viezol smerom domov. Cestu si už pamätal. Počas celej jazdy ho pozorovala kútikom oka. Premýšľala, kým v skutočnosti bol a čo všetko dokázal. Čo urobil s tým upírom, ktorého chytili? A načo ho vlastne potreboval? Prečo jednoducho nenechali políciu, nech to všetko vybaví?

Zastavil auto pred jej bytovkou a ona sa k nemu otočila.

„Chceš nakŕmiť?" spýtal sa.

„Nie, vďaka. Zvládnem to i sama."

Vystúpila von a sledovala, ako jeho auto mizlo za rohom.

Nepchaj do toho nos a nechám ťa žiť svoj život.

Rozhodla sa, že do toho nos pchať bude.