Nemesis zastala pred klubom Lilith. Recepcia bola vysvietená akoby niečo oslavovali. Zrejme znovuotvorenie podniku, ktorý sa doteraz musel tváriť, ako obyčajný prašivý love hotel. Nemesis nevedela, čo je horšie.

Keď vstúpila dnu a zastala vo veľkej sále, bolo tam omnoho menej ľudí, než naposledy. Zdalo sa, že väčšina hostí mizla v miestnostiach na poschodí. Nemesis nepochybovala o tom, že párty sa práve začínali.

„Vyzerá to tu ináč, než v ten deň," začula za sebou hlas.

Otočila sa a zazrela vyšetrovateľa.

„Detektív," povedala.

„Už nie som detektív," odvetil. „Včera som bol bezodkladne prepustený, nakoľko som pred príchodom policajného prezidenta prepustil hlavného podozrivého. A navyše som dopustil, aby pod mojim nosom ukradli vzorky DNA. Hoci to bolo všetko zabezpečené a okná boli na poschodí."

Nemesis mykla plecom. Čakal, že ho bude ľutovať?

„Keby ste ma pustili, mohli sme ho dolapiť spoločne."

„Môžeme to urobiť teraz," povedal.

„Čakáte, že vám vrátia miesto?" opýtala sa.

Bol príliš poznačený životom nato, aby veril na šťastné konce. Ani ona na ne už dávno neverila.

„To sa zrejme nikdy nestane," mykol plecom. „Ale za blázna ma všetci ostatní už majú. Nemám viac čo stratiť."

„Netúžim tráviť svoj čas vo vašej prítomnosti," povedala Nemesis ostro.

Mal ju počúvať vtedy, keď mali čas to ešte všetko napraviť. Hoci si nebola istá, či sa to dalo od momentu, ako sa na mieste činu zjavil Nathaniel.

Obrátila sa a v dave zazrela Gregoryho.

„Došľaka."

Zvrtla sa a chcela zdúchnuť, ale ten prekliaty vyšetrovateľ ju stále prenasledoval. Dookola za ňou chodil, akoby si myslel, že ak pri nej ostane, zabráni ďalšej vražde. Vtedy si to uvedomila, od momentu, ako ju prepustili, prešlo už niekoľko dní, no žiadna ďalšia vražda nenastala. Zastala a pozrela na neho.

„Čo odo mňa chcete?"

„Laborantka mi povedala, že kým balila vzorky, tá krv bola zvláštna."

„Vyzerala na vate červenšia, než zvyčajne?" odvetila jedovato.

„Nezhnedla. A bola skrátka iná."

Nemesis mykla z plecami. Najprv ju nepočúval a teraz čakal, aby mu dala odpovede.

„Ste blázon."

Nemesis zastala. Gregory si ju musel všimnúť, pretože práve teraz mieril priamo k nej. Vôbec ho nezaujímalo, že sa práve rozprávala s mužom, ktorý bol asi o hlavu vyšší, než on. A omnoho mohutnejší.

„Olivia," ozval sa Greg pri nej.

Nemesis sykla. Výborne. Nič iné jej nechýbalo ku šťastiu, iba to, aby si ten chlap všimol, že ju Gregory volá úplne iným menom. Ak začne rýpať do jej falošného preukazu, vôbec jej to nepomôže.

„Čo je?" otočila sa k nemu.

Bola mrzutá a nevrlá, na moment sa zháčil. Pripomínala mu totiž starú Oliviu. Niekedy nemohol uveriť, že to je ona. Ako napríklad minule, keď ju zaviedol hore na izbu, aby sa s ňou vyspal, no ona ho tam takmer uškrtila. Navyše, robila čosi strašne čudné, čo bolo príjemné, až mu z toho vstávali chĺpky na zátylku. Problémom však bolo, že si nevedel vybaviť, čo presne to bolo.

„Môžeme sa spolu pozhovárať?" opýtal sa.

„Nie." Zvrtla sa k detektívovi: „Pôjdem s vami iba pod podmienkou, že mi potom dáte pokoj."

„Kam pôjdeme?"

„O jednom mieste by som vedela," odpovedala.

„Olivia..."

„Neskôr," otočila sa ku Gregovi.

Pozrel sa jej do očí a ona na neho pritlačila svojou mysľou. Kútiky pier mu ochabli, otočil sa mechanicky ako bábka a odkráčal naspäť do davu. Netušila, čo tu hľadal. Možno tu po celý čas čakal na ňu, ale ona teraz nato nemala čas. Musela riešiť dôležité veci ako urazeného bývalého. Hoci nevyzeral, že by ju nenávidel.

„Takže Olivia," skonštatoval ďalší ex, tentoraz ex-detektív, keď vychádzali z klubu. „Máte nejakú ďalšiu identitu, o ktorej neviem?"

Prevrátila očami.

„Fajn, čo chcete."

„Povedzte mi, ako chytím toho vraha."

Zasmiala sa.

„Máte ho predsa pod nosom, alebo nie? Ešte pár dní dozadu ste sa mi snažili našiť trojitú vraždu a teraz za mnou dobiedzate ako pes a snažíte sa ma prehovoriť, aby sme sa vydali na súkromnú pátraciu akciu?"

„Vlastne áno," povedal. „Uznávam, že to znie tak troška nebezpečne."

„Nebezpečne?" nadvihla obočie.

„Uisťujem vás, že vám nechcem ublížiť."

„Prosím vás," zasmiala sa. „Akoby ste to mohli spraviť."

Dotkla sa ho, očami sa mu mihol hnev. Videla na ňom, že ho poriadne serie všetko to, čo sa stalo, no snažil sa ovládať. Nevedela presne, o čo mu v skutočnosti išlo, no bola si istá, že nešlo o žiadne spoločné vyšetrovanie. Toto nebola žiadna stupídna romantická krimi.

„Nebojíte sa ísť so mnou?"

„Poriadne ma počúvajte," schmatla ho za golier a vtiahla do uličky. „Keby som chcela, mohla som vám z toho väzenia utiecť sama. Kedykoľvek, akokoľvek. Možno si myslíte, že ste neviem aký chlap a ostrieľaný detektív, ale nemáte ani šajnu. Ani najmenšiu šajnu o tom, čo sa deje v tomto meste."

„Naozaj? Tak mi to objasnite."

„Povedala som vám, tento svet nie je to, čo sa zdá. Niekedy sú veci reálnejšie, než by ste si priali."

Zazrela na neho, oči jej zasvietili. Začínala z neho cítiť hnev a bola hladná. Videl červenú žiaru jej očí, no nepreglgol, ani neustúpil o krok. Nebol zbabelý. No medzi odvahou a hlúposťou bola iba tenká hranica, tak sa to hovorí, však?

Švihla rukou do strany a roztiahla dlaň. Kĺby jej zapukali, nechty sa jej predĺžili, zrazu mala znova namiesto ľudskej ruky zakrivené hrčovité prsty s obrovskými pazúrmi. Ale možno to nevidel. Boli v prítmí a mdlé svetlo vzdialenej pouličnej lampy ani zďaleka nestačilo.

Vrhla ruku do steny budovy a on prižmúril oči. Očakával, že jej nechty zaškrípu po kontakte so stenou, no žiaden uši trhajúci škrabot sa nekonal. Keď otvoril oči, aby si prezrel jej zakrvavenú ruku, bola nezranená.

Mala dlhé pazúry a zvierala hrču betónu, ktorú vytrhla zo samotnej steny budovy. Chytil jej ruku a uvoľnil prsty. Betón sa rozpadol na drobné kamienky, ktoré jej popadali na zem. Za ich cupotania sledoval, ako sa jej ruka znova zmenila na ľudskú.

Znova sa na ňu pozrel, v jeho pohľade zmätok emócií.

„Kto ste?"

„To sa snažím zistiť."

„Ako?"

„Existuje jeden muž, ktorý o mne vie. Kázal mi chytiť toho upíra. Podarilo sa nám to tesne predtým, ako ste sa zjavili na poslednom mieste činu."

„Upíra..."

„Áno," povedala potichu. „Teraz nemám na mysli tých ľudských bláznov, ktorí sa na nich iba hrajú. Ale takého ozajstného."

„Videli ste ho?"

„Zápasila som s nim. To jeho krv som mala na rukách, keď ste ma zavreli," odvrkla.

„Čo s ním urobili?"

Nemesis cmukla perami, nahnevaná. Ten chlap mal iba nekončiace množstvo otázok, no bol pre ňu absolútne neschopný.

„Netuším," mykla plecami. „Ale dnes sa to chystám zistiť."

Bolo to tak. Počas uplynulých nocí sa snažila Nathaniela vystopovať, aby zistila, kam chodieva a kde asi môže byť zatvorený ten upír. Nebolo pochýb o tom, že ho niekde držal. Od toho momentu, ako ho chytil, sa v meste neudiala ani jedna vražda.

Nathanielov život bol rušnejší, než čakala. Okrem prenajatej kancelárie, kde zrejme chodil do práce, sa často zdržiaval na rôznych spoločenských akciách, obedoval a večeriaval s rôznymi ľuďmi. No okrem klubu Lilith počas noci navštevoval ešte jedno miesto, ktoré sa Nemesis zdalo podozrivé hneď na prvý pohľad.

Bolo obkolesené pletivom a plechovými vysokými plotmi. Chodieval tam vždy po zotmení a hoci nikdy nevidela, čo sa skrýva na druhej strane, videla, že tam je nejaká budova, ktorá kedysi chátrala. Aká je jeho práca, keď bol schopný zrekonštruovať tak obrovskú budovu? A čo v nej robí?

„Máte auto, však?" opýtala sa detektíva.

Prikývol.

„Poviem vám adresu," odvetila odhodlane.

Vpustil ju do svojho auta. Zdalo sa, že jej aspoň trocha dôveruje. Ona neverila jemu, ale na tom nezáležalo. Ak bude musieť, nechá sa tam iba zaviezť a potom ho omráči v aute, jednoduché.

Čakala, kým naťukal názov ulice do svojho telefónu.

„Ste si istá, že to je správne?"

„Na sto percent."

Naštartoval motor a oni sa konečne odlepili z miesta.

„Pochybujem, že by rozumný človek išiel do tej časti mesta," nadhodil.

„Prečo?"

„Sú tam rôzne opustené sklady, túla sa tam množstvo podivínov, gangy. Nie je to bezpečné miesto. A hlavne, čokoľvek tam bolo, všetko je preč."

„Až na jednu prerobenú budovu, kde sa zrejme deje niečo veľké."

„Ak tam niekto niečo postaví, neudrží sa to tam dlho. Skôr či neskôr to tam banda nejakých chuligánov zdevastuje."

„Nie je to práve práca polície? Starať sa o poriadok?" zavŕtala do neho.

Jeho policajná pýcha sa mu ešte stále zračila v očiach, no napokon sa rozhodol pre mlčanie.

„Všetci sa tomu miestu vyhýbajú a ja neviem prečo," povedala.

No keď vystúpili za rohom a kráčali k tomu miestu, Nemesis sa nečudovala. Navonok to vyzeralo ako obyčajná budova. No celý ten vzduch navôkol spôsoboval, že jej na zátylku vstávali chĺpky. Niečo tam bolo. Niečo, čo si nevedela vysvetliť. Ale bolo, akoby to bublalo pod pokrievkou a iba čakalo nato, kedy to otvorí.

„Je tam číselná zámka, alebo vstup na kartu," informovala policajta. „A množstvo bezpečnostných kamier."

„Chceme sa tam dostať nenápadne?" opýtal sa.

„Bolo by to jednoduchšie, ale zrejme nemáme na výber," odpovedala.

Nečakala na neho a rozbehla sa vpred. Odrazila sa od zeme a celou silou kopla do kovovej brány. Vzápätí odletela preč. Bolo to, akoby tam bola neviditeľná trampolína, ktorá ju odrazila preč a nedovoľovala jej zničiť bránu.

„Čo sa stalo?" ex- detektív podišiel bližšie a skúmal bránu.

Zámka cvakla a dvere sa otvorili. Nemesis pozrela do kamery. Bola otočená priamo na nich. Niekto ich videl a dal príkaz, aby sa dvere otvorili. Obaja na seba pozreli a potom vošli dnu.

„Možno stačilo iba zaklopať," pokúsil sa o vtip.

Nemesis nebolo ani zďaleka do smiechu.

Len čo sa brána otvorila, zacítila vo vzduchu čosi ťaživé. Nevedela to popísať, no bolo to akoby ste vstúpili do miestnosti, kde predtým dýchalo obrovské množstvo ľudí a niekto zabudol vyvetrať.

Chytila sa za nos a zastala, no on kráčal ďalej. Zjavne mu to nevadilo. Donútila sa pobehnúť za ním, aby si nemyslel, že podľahla nejakej slabosti. Na dvore stála iba obrovská budova a vyrobené jednoduché parkovisko, kde práve trčalo pár áut. Nemesis spoznala Nathanielove čierne auto. Možno to bol práve on, kto ich tam pustil.

„Čo tu asi tak môže byť?" zamýšľal sa detektív nahlas, no Nemesis neodpovedala.

Práve teraz cítila vo svojom vnútri nevysvetliteľný záchvat paniky. V krku jej vyschlo, kolená sa jej rozklepali. Na čelo jej vystúpili kvapôčky ľadového potu.

Ešte pár krokov a budú pred vchodovými dverami. Boli celokovové a vyzerali byť ťažké. Istotne bude náročné ich otvoriť. A vyzerá, že majú tiež zámok. Sem sa len tak ľahko nikto nedostane.

Keď začula cvaknutie zámky a mohutné vráta sa otvorili, vykríkla. Všetka tá energia, ktorá bola zamknutá vo vnútri, sa vyvalila von, akoby sa jej bytosťou práve prehnalo tornádo. Vlasy jej rozvial prievan, do jej citlivých uší sa zarezávali tlmené výkriky bolesti. V ústach zacítila krv. Tentoraz sa naozaj zatackala a padla na kolená do prachu.

„Hej, ste v poriadku?" opýtal sa jej detektív.

Neodpovedala.

Toto miesto bolo tak presiaknuté krvou, až chutilo úplne ináč, než keď prišla na miesta činu toho upíra. A čo ju najviac vydesilo, bolo, že tento silný pach jej bol známy. Bola tu. Odvrátila sa od kľačiaceho policajta a schmatla svoje dlhé odfarbené vlasy.

Otočil sa chrbtom, kým zvracala.

Keď to všetko bolo vonku, pozviechala sa a pozrela dovnútra. Dvere boli ešte stále otvorené, akoby ich vítali. Chápala, že ak tam vstúpi, možno sa von už nikdy nedostane. Ale chcela vedieť, kto je Nathaniel a kto je ona.

Vkročila spolu s ním dnu.