Keď sa objavila v nákupnom centre, bolo tam plno ľudí. No boli roztrúsení po viacerých poschodiach a vôňa jedla razila viac, než ich pach. Nemesis si pomaly vydýchla a potom zamierila k eskalátorom.

Bola si istá, že aj tu chodievala často jedávať. Možno to bola chyba, možno by sa mala takýmto miestam vyhýbať, ale dúfala, že ju tu nikto nespozná. Denne sa tu premlelo obrovské množstvo ľudí. Nemal by si ju nikto pamätať.

Keď podišla k ázijskému bistru a objednala si ryžové rezance s krevetami, mala pocit, akoby to jedávala už veky. Niečo si pamätala a niečo nie. Bolo to... zvláštne.

Akoby mala selektívnu pamäť. Pamätala si hmlisto, kde chodievala jedávať, že chodila do školy. Neupadlo to úplne do zabudnutia, keby sa snažila, úplne by si spomenula. No nespomínala si, kde bola posledné tri mesiace. Vedela len, že bolo leto, vonku bola neznesiteľná horúčava a zrazu bol koniec zimy, začínala jar, sneh sa roztopil a zmizol a ona nemala ani šajnu, čo robila celý štvrťrok.

Chuť do jedla sa jej nestratila. Rezance stále chutili tak, ako si ich pamätala. Začínala však pomaly zisťovať, že hoci toho mohla zjesť na kilá, jedlo akoby ju nedokázalo nasýtiť. Mala kopec energie a žalúdok jej oťažel, ale stále mala pocit akéhosi prázdna, ktoré nevedela zaplniť.

Vlastne, jediný raz, kedy sa jej to podarilo, bolo včera v noci. Keď sa prisala na hrdlo tomu mužovi. No keď odtiahla hlavu, nevidela, že by mu po krku stekala krv. Cítila ju v miestnosti, dvíhal sa jej z toho všetkého žalúdok, no zároveň ju to vzrušovalo. Ak nepila jeho krv, čo to teda bolo? Obávala sa toho, že ak to chce zistiť, bude sa tam musieť vrátiť.

V ten deň, keď zistila, že má amnéziu a jej telo je schopné hojiť sa nadľudskou rýchlosťou, začala skúšať, čo všetko ešte dokáže. Nebolo toho veľa a takisto to nebolo niečo špeciálne. Bola o čosi silnejšia, než si pamätala.

Dokázala pohnúť nábytkom, hoci predtým ho mohla iba ťahať po drevenej podlahe a riskovať poškriabanie. Teraz to bolo, akoby ju veci počúvali. Jednoducho ich vzala a dala tam, kam potrebovala.

To jej však ako dôkaz nestačilo. Vzala jednu zo starých drevených stoličiek, ktoré tam boli ešte keď sa prisťahovala. Jedna noha odjakživa vypadávala. Teraz ju vzala do oboch rúk a prehla. Hrubé drevo sa ohlo ako prútik a potom prasklo uprostred. Do vzduchu vyletelo niekoľko triesok. Pár z nich sa jej zabodlo do ruky.

Ostrými zubami chytila trčiacu triesku v ruke a vytrhla ju von i s kúskom kože. Rana sa jej zahojila takmer okamžite. Istým spôsobom to bolo fascinujúce, no zároveň jej to naháňalo strach. Modriny po ihlách a hrane stola jej už dávno zmizli.

Preto ich nedokázala nájsť? Pretože sa zahojili v priebehu dvoch dní?

Rozhodla sa začať v ten deň odznova. Skúsiť vymazať predchádzajúce spomienky úplne a vytvoriť si novú osobnosť. Bolo totiž jasné, že ak jej telo nestarne a každá jedná bunka v jej tele sa dokáže zregenerovať, bude žiť večne.

Svoje dlhé vlasy nechala u kaderníčky zafarbiť na sivú farbu. Teplé pichľavé svetre a džínsy vymenila za legíny a koženú bundu, priliehavé tielko bez rukávov. Páčilo sa jej, ako tmavá farba kontrastovala s jej vyblednutou pokožkou, hoci na starých fotografiách videla, že slnko musela mať rada.

Z nejakých príčin chcela zničiť svoj doterajší život. Aj tak si ho poriadne nepamätala. Načo sa s ním teda trápiť? Navyše, páčilo sa jej i to, ako mohla byť teraz slobodná. V peňaženke našla kreditnú kartu s decentným limitom. Nespomínala si, odkiaľ ju získala, no bola jej. Nezarábala, no niekto ju na konci mesiaca vždy splatil. Možno jej rodičia. Nikdy jej však nezavolali.

Nesnažila sa to preháňať, aby sa na seba nestrhla pozornosť. Len čo sa začala výraznejšie maľovať, všimla si, že staré panie z ich bytovky na ňu občas zazerali. Bolo jej to jedno. Celé dni trávila zatvorená v byte, alebo sa šla niekam von najesť.

Po nociach blúdila podnikmi, ktoré ju priťahovali a snažila sa prísť nato, prečo. Prázdnota v jej vnútri rástla.

Bola to jedna z vecí, ktorá ju naľakala viac, než čokoľvek iné. Nadľudská sila a schopnosť regenerácie jej prišli vhod. Boli predsa užitočné. Ale neutíchajúci smäd po krvi bol niečím, čo ju obmedzovalo. Akoby to bola daň za všetky jej schopnosti.

V prvý deň sa neovládla. Bolo to príliš silné a ona nevedela, ako tomu čeliť. Vyšla večer von z bytovky do noci, neschopná racionálneho zmýšľania. S rukami vo vreckách chcela utiecť do najbližšieho parku a tam si niečo urobiť, keď začula zamňaukanie.

Z medzery medzi živým plotom a ich bytovkou vyšla túlavá mačka. Nemesis si všimla, že neďaleko vchodových dverí bola malá plastová miska, ktorá bola prázdna. Niekto z obyvateľov tú mačku musel kŕmiť a ona bola na nich zvyknutá.

Možno aj preto podišla k Nemesis bez toho, aby bola čo i len kúsok ostražitá. Zrejme sa musela pobiť s inou mačkou. Počula, že tieto malé šelmy boli teritoriálne. Vedľa papuľky totiž mala niekoľko drobných raniek, ktoré vyzerali ako stopy po dvoch mačacích tesákoch. Mala na nich okrúhle tmavé chrasty. Jednu z nich si rozškriabala. Asi ju to svrbelo, kým sa hojili.

Pohladkala ju, no ostávala ostražitá. V živom plote za sebou počula šuchot. Zvrtla sa a oči jej v tme zasvietili.

Mačka zasyčala.

Keď ráno Nemesis vybehla z bytu, zazrela starúpani z ich vchodu. Jej staré kĺby ju nepustili kľaknúť si na zema tak sa iba bezmocne krčila dole, opretá o barlu. Nariekala nad mŕtvoumačkou, ktorá ležala pohodená na tráve.    

Nemesis ležala v posteli a ničomu nerozumela. Hoci mala dnes na obed obrovskú porciu, znova bola hladná. No nemala chuť na žiadne jedlo. Celá jej bytosť brnela vzrušením a ona sa nevedela dočkať, kedy nastane večer, aby mohla znova zmiznúť v ruchu mesta.

Spomenula si na klub Lilith a párty. Konala sa iba štvrťročne. Možno to bolo tým, že ľudia by po darovaní krvi mali mať niekoľko mesiacov na oddych. Čakali, kým si ich darcovia doplnia nové zásoby? Otázkou však zostávalo, čo bude robiť dovtedy?

Nevedela, kde by narýchlo našla niekoho, kto by jej s radosťou nastavil krk, no potom si znova spomenula na falošný večierok v klube Lilith. Bolo tam kopec ľudí, ktorí sa hrali na upírov a rovnako tak sa tam určite nájde aj kopec ľudí, ktorí by jej ochotne dali svoju krv.

Vstala z postele a potom sa obliekla. Dlhé svetlé vlasy si prečesala kefou a z vešiaka v chodbe vzala svoju koženú bundu. Zvesila kľúče a zabuchla za sebou dvere.

Nočný mestský vzduch jej strapatil starostlivo rozčesané vlasy a napĺňal jej nozdry množstvom pachov. Cítila pot, množstvá lepkavých silných parfumov, ale dokázala vycítiť i napätie, vzrušenie. Bol piatok večer a množstvo ľudí plánovalo svoj pracovný týždeň zakončiť poriadnou zresetovacou párty. Presne ako ona.

Keď zastala pred klubom Lilith, ignorovala tú zvláštnu nostalgiu, ktorú cítila na prvom večierku. Vošla dnu a náporom svojej mysle presvedčila recepčnú, že sa chystá na tajnú párty, ale zabudla, na ktorom poschodí. Recepčná jej ochotne povedala číslo dverí a poschodie a ona sa vybrala po schodoch.

Nenávidela výťahy. Nechápala prečo, ale mala zlý pocit, keď si iba predstavila, že by sa mala zavrieť do kovovej studenej klietky, aj keby to malo byť iba na niekoľko sekúnd, dokiaľ výťah nevyštverá na poschodie.

Pri schodoch ale jej pozornosť upútalo niečo iné. Okrem nenápadnej párty pre tajných hostí tu dnes oslavovali ešte niečo. Niečo oveľa veľkolepejšie a okázalejšie.

Vo veľkej sále za recepciou bolo počuť ruch. Nemesis sa nadýchla a potom oblizla svoje pery. V sále boli ľudia. Mnoho ľudí. To bolo niečo, čo ju priťahovalo viac, než nejaké tajné schôdzky podivínov, ktoré museli svoje sexuálne túžby napĺňať vo zvukotesných miestnostiach.

Chcela sa otočiť ku schodom a pokračovať vo svojej ceste, keď sa jej do nosa zakradla vôňa, ktorú poznala.

Nevedela si vybaviť, kto takto úžasne vonia, ale vedela, že tento pach už vôkol seba cítila. Prešla popri recepcii dozadu a vstúpila do veľkej sály.

Nemusela byť detektívom, aby zistila, o čo sa jednalo. Majiteľka klubu Lilith mala dnes narodeniny. Svedčil o tom obrovský transparent natiahnutý nad pódiom a obrovské množstvo nafúknutých balónikov po stranách. V miestnosti boli dva stoly stojace po stenách, aby uprostred bol dostatočný priestor na čokoľvek.

Moderátor pobehoval s mikrofónom po pódiu a niečo riešil s mužom stojacim za mixážnym pultom. Hostia sa usádzali za stoly, kde boli nachystané poháre s prípitkom a prestreté na večeru. Nemesis premýšľala, či by si niekto všimol, keby si sadla na jedno z prázdnych miest a tvárila sa, že ju sem pozvali.

Cvak.

Miestnosťou preletel blesk fotoaparátu a ona sa trhla. Otočila sa k fotografovi a preglgla. Fotografom bol mladý muž. Mal tmavé vlasy a silný krk, okolo ktorého visela šnúra jeho foťáku. Pobehoval sem a tam a všetko navôkol fotil. Hoci sa snažil tváriť profesionálne, videla, že ho fotenie naozaj baví.

Chcela byť súčasťou tohto sveta. Nechcela patriť k šialencom, ktorí sa na poschodí nad nimi rezali a navzájom si oblizovali krv. Chcela byť normálnou. Ako kedysi...

Prudká bolesť hlavy ju donútila padnúť na kolená. Dlaňou sa držala za čelo a snažila sa mu zabrániť explodovať, keď začula vôkol seba kroky.

„Si v poriadku?" začula nad sebou hlas.

Veľmi povedomý a známy hlas.

Zdvihla hlavu a uvidela toho mladého fotografa. Bol to on, čo tak úžasne voňal. Musela znova preglgnúť, aby sa na neho nevrhla a nezahryzla sa mu do krku. Hoci ho videla po prvý raz, bol jej neskutočne povedomý a mala pocit, akoby ho už niekoľkokrát ochutnala.

Nevidel ju kvôli závesu jej dlhých vlasov, no natiahol k nej ruku a pomohol jej vstať. Postavila sa na nohy a neodpovedala, pevne zatínala sánku, pretože mala pocit, že sa jej hlava rozpolí vo veľkolepom ohňostroji mozgovej kôry.

A potom.

„Olivia?" oslovil ju.

Nie. Moje meno je predsa Nemesis, napadlo jej. No keď ho chcela vysloviť, samé znelo na jej jazyku neprirodzene, akoby jej ani nepatrilo. Akoby nebolo jej.

Zato to jeho meno jej na jazyk sadlo úplne prirodzene. Akoby ho niekoľkokrát za život vyslovovala.

Pretože ho poznala, zdesila sa. Pretože on poznal veľmi dobre ju.

„Gregory."

Rukami si objala ramená a o krok odstúpila. Nepamätala si presne, ako bol tento muž s ňou spojený, ale poznala ho. Veľmi dôverne. A rovnako tak poznal i on ju. No hoci mala pocit, že vzťah medzi nimi by mal byť zlý a on by ju mal nenávidieť, nedialo sa tak. Namiesto toho sa na ňu zoširoka usmieval.

„Nikdy by mi nenapadlo, že sa tu objavíš. Ako sa máš?"

„Ujde to," prehrabla si nervózne vlasy a potom sa na neho znova ukradomky pozrela.

Priťahoval ju. Neskutočne. Musí sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať. Kvôli silnej migréne prestávala uvažovať čisto a obávala sa, že keď sa k tomu pridá ešte aj jej hlad, po ďalšom jej výpadku sa objaví ďalšia mŕtvola. A smrť tohto muža by ju naozaj mrzela.

„Kde si teraz? Pracuješ niekde?"

„Sorry, musím už ísť," prerušila jeho spleť otázok a otočila sa.

Musí čo najrýchlejšie odísť. Preč. Od všetkého preč. Než ju hora rodiacich sa otázok zasype ako padajúca lavína.

Vybehla von, naspäť do nočného ruchu a stratila sa medzi jednotlivými budovami. Neprenasledoval ju. Našťastie. Nevedela, ako by odpovedala na jeho otázky.

Pracuješ niekde?

Snažím sa vystopovať toho sériového vraha. Vieš, toho, čo trhá svojim obetiam hlavy.

Prudko vydýchla a jej telo zachvátili kŕče.

„P-rosím," zachrapčala.

Záchvat kašľa z nej vytlačil posledné zvyšky krvi. Nevidela, ako sa na podlahe pokrytou tmavohnedými fľakmi usadilo niekoľko ďalších rozmazaných škvŕn čerstvej karmínovej, ktoré pomaly kvapkali.

Chvíľku tam budú žiariť a potom stmavnú presne ako tie ostatné.

Niekoľkokrát zažmurkala. Oči ju pálili rovnako ako vnútornosti v celom tele. Myslela si, že jej idú práve explodovať. Neustále sa sťahovali a znova rástli, len aby sa znova kŕčovito zrazili čo na najmenší objem. V ústach mala sucho, hoci množstvo jej slín tieklo dole tvárou na studený stôl, kde ležala.

„Ešte posledná dávka," začula.

„Nie!"

Hlasivky ju už neposlúchali. Remene, ktoré sa jej omotávali okolo tela ako had, boli čoraz silnejšie, tlačili jej končatiny a hrudník dole. Každou sekundou sa jej dýchalo čím ďalej horšie. Akoby jej nakladali na telo stále väčšiu a väčšiu záťaž. Počula, ako prístroj merajúci jej srdcovú aktivitu hlučno zavíjal. Bolela ju z toho hlava.

Priblížil sa k nej. Dlhá ihla v jeho ruke jej začínala byť bolestne známa.

Znova zažmurkala. Obraz sa jej začínal čeriť natoľko, až musela pritvoriť oči. Vniknutie ihly do žily už ani nepocítila.

Záchvat napol celé jej telo. Snažilo sa odmietnuť látku, ktorú práve prijalo. Bola jej predsa taká cudzia, nemala v jej tele čo hľadať. Stiahnutý žalúdok vymrštil svoj obsah priamo nahor a ona v ústach zacítila pálenie kyseliny. Začala sa dusiť a kašľať.

Ostré biele svetlo, ktoré jej doteraz pleštilo do očí, náhle zhaslo.

Myslela si, že tá tma sa už nikdy nerozplynie. No potom hustú tmu prerezal vydesený výkrik.