Rušné nočné mesto jej opantávalo zmysly. V diaľke blikotali pestrofarebné neónové nápisy, vzduchom sa niesla vôňa z luxusných reštaurácií, ale i zápach spáleného oleja z pouličných fastfoodov. Utíchajúci hukot motorov áut začínala prehlušovať veselá vrava a smiech ľudí. Miešali sa s dymom z cigariet a silnými dámskymi voňavkami.

Hoci sa začínala noc a množstvo ľudí zaliezalo v túto dobu do postele, nočné mesto pulzovalo životom. Toto všetko ju neprekonateľne vábilo a ona túžila zmiznúť v spleti zmyslových vnemov, ponoriť sa do ruchu nočného života a zotrvať tam najmenej do svitania.

Prechádzala jednou z hlavných ulíc, uhýbala sa tackajúcim opitým študentom, sledovala bočné uličky, v ktorých mizli milenecké páry. Prebehla popri nočnom podniku, z ktorého hlasná hudba jej vibrovala v hrudníku.

Jej pohľad pritiahol ružový neónový nápis. Elegantný svetielkujúci font hlásal, že sa práve nachádza pred klubom Lilith. Ten názov jej absolútne nič nehovoril a predsa mala pocit, že ho pozná. Akoby sa tu už niekoľkokrát vyskytla. Jej podvedomie ju zastavilo. Nech sa v tomto klube dialo čokoľvek, nemala naň príjemné spomienky. Možno práve preto teraz v jej žalúdku bublala nečakaná nervozita.

Oblizla si pery. Mala dať na svoju pochabú intuíciu a držať sa od tejto budovy čo najďalej? No čosi ju tam aj napriek tomu všetkému ťahalo. Nechápala prečo, určite to bol iba nejaký z lacných pajzlov, ktorý sa len tak hmýril prostitútkami. Zvraštila nos.

Neexistuje iný spôsob, ako to zistiť.

Keď vstúpila cez presklené dvere dnu do luxusne vyzerajúcej haly, mala pocit, že zablúdila. Očakávala tlmené červené svetlá, škandalózne oblečené ženy. No namiesto toho mala pocit, akoby vstúpila do niektorého z najdrahších hotelov v centre mesta.

Keď ale podišla k recepčnej sediacej za vylešteným dreveným pultom dozdobeným zlatými detailmi, zmocnila sa jej nostalgia. Svietiace písmená nad vchodom a obrovské akvárium za chrbtom recepčnej boli až dôverne známe.

„Želáte si?" usmialo sa na ňu perfektne upravené mladé dievča.

Nevyzeralo tak, ako by očakávala. Určite to bola iba študentka, bola príliš mladá. A predsa mala na rukách drahú ručne zdobenú manikúru a jemný prirodzený mejkap. Dlhé vlasy mala stiahnuté do elegantného drdola na temene hlavy.

Pozerala na ňu, neschopná dostať zo seba čo i len slovo. No to dievča sa na ňu iba zhovievavo usmialo.

„Ste tu prvý raz?" zrejme si ináč vysvetlilo jej rozpaky. „Vyplňte tento formulár a ja vám potom môžem v krátkosti povedať, čo tu môžete nájsť."

Podalo jej hárok papiera, no ona sa naň nepozerala. Namiesto toho sledovala svetlohnedú farbu dúhoviek toho dievčaťa. Začínalo si pomaly uvedomovať, že čosi tu nie je v poriadku.

„Nepotrebujem formulár," povedala.

„Isteže," odpovedalo dievča.

Kútiky úst jej ovisli, svetlo v očiach dávno pohaslo. Jej viečka poklesli, akoby si potrebovalo aspoň na dve hodinky zdriemnuť. Dve hodinky by mali úplne stačiť.

„Potrebujem sa dostať hore," vysvetľovala pevným hlasom.

„Nech sa páči ďalej," povedala, „hosťovské salóniky sú na prvom poschodí."

„Vďaka," usmiala sa na ňu.

Vzala si plastovú čipovú kartu, ktorú jej zhypnotizované dievča podalo a potom zamierila ku schodom. Prešla popri kovovom výťahu vyzdobenom zrkadlom a niekoľkými dekoratívnymi žiarivkami. Nevkročí do neho nikdy v živote.

Vystúpila pešo hore na prvé poschodie. Nachádzala sa pred chodbou, ktorá bola navlas podobná nejakému hotelu. Jednoducho iba dlhá úzka chodba po ktorej oboch stranách boli samé dvere. Pokrytá kobercom dosť hrubým nato, aby tlmil jej kroky, no predsa dosť tenkým nato, aby nestál hotový majetok. Bol to klub, či iba obyčajný hotel? Nevedela.

Hoci sa tam nachádzalo množstvo izieb, chodba bola prázdna. Pochybovala o tom, že všetci už išli spať. Z otvoreného okna na chodbe k nej predsa doliehal vzdialený mestský ruch.

Navyše, kým stála pred vchodom, videla, ako do budovy vchádzalo obrovské množstvo ľudí. A predsa po tých ľuďoch teraz nebolo ani stopy. Znova sledovala rady čalúnených dverí. Stavila sa, že dvere museli byť zvukotesné.

Možno dokázali oklamať jej sluch, no ona sa nenechá viac nachytať. Pomaly sa nadýchla a do nosa sa jej dostala zmes pachu parfumov, potu, ale i vzrušenia a strachu. Boli tu ľudia, to bolo viac než isté. A boli za niektorými z týchto dverí.

Kým tam stála a premýšľala, či skúsi zaradom všetky na tej predlhej chodbe, minula ju mladá žena. Jej zjav bol podobný a predsa odlišný. Jej vlasy boli zafarbené na čierno s tmavomodrými odleskami. Na tvári mala niekoľko piercingov a z jej bledej tváre kričal karmínový neprirodzený rúž. Len čo ju zazrela, zastala pred ňou.

„Ahoj," povedala.

V jej hlase bolo cítiť vzrušenie, napätie, adrenalín.

„Aj ty ideš na dnešnú párty? Ako sa voláš?"

Nemesis. Polo-človek, polo-bohyňa Nemesis. Naša Nemesis. Moja Nemesis.

„Nemesis," povedala.

„Ja som Anita," usmialo sa na ňu dievča.

Nemesis nemala chuť vysvetľovať, že o žiadnej párty nemá ani poňatia. Prišla sem preto, lebo z vonku zacítila, že sa niečo bude diať.

„Si tu dnes prvý raz?" opýtala sa jej Anita.

Slabo prikývla.

„Neboj sa, zvykneš si," pokračovalo dievča. „Poďme teda."

Nemesis ju nasledovala.

Hoci Anitin výzor gotičky zmiešanej s punkerkou vyzeral na prvý pohľad až príliš agresívne a neprístupne, v skutočnosti bola veľmi milá a otvorená. Nemesis neznášala takýchto ľudí. Mala rada svoj priestor a svoj odstup. A svoje tajomstvá.

O pár krokov ďalej Anita pípla kartou a keď otvorila dvere, chodbu na moment zaliala zmes červených svetiel a hlučnej hudby. Podozrenie o odhlučnených dverách sa jej potvrdilo. Vstúpili obe rýchlo dnu a Nemesis zatvorila dvere.

Ocitla sa v obrovskej miestnosti zariadenej niekoľkými širokými pohovkami, kreslami a dokonca i posteľami. Z reproduktorov namontovaných na stenách hrala hudba. Hoci basy jej rozozvučali v tele takmer všetky vnútornosti, neboli príčinou, prečo sa jej roztĺklo srdce.

Nemesis sa posadila na jednu z mála voľných pohoviek, ktoré tam boli a rozhliadla sa navôkol.

Vôkol nej bolo množstvo ľudí, ktorí mali podobný mejkap a výzor, ako ona. No kým jej tvár bola skutočne prirodzene bledá, oni mali na tvári nanesený svetlý mejkap, krvavo nalíčené pery a pod očami nanesený výrazný očný tieň. Všimla si, že dokonca i niektorí muži mali namaľované oči.

Anita si už viac Nemesis nevšímala. Zamával jej nejaký chlap a ona pribehla k nemu. Krútila si okolo prstov svoje dofarbené vlasy a zasmiala sa, keď jej položil ruku na driek. Preskočil formality a rovno ju pobozkal. Nemesis si oblizla pery.

Netušila, kde sa nachádzala, no zatiaľ nerozumela tomu, prečo ju jej podvedomie varovalo.

Vysoké stojace hodiny práve odbíjali polnoc, no neboli schopné prehlušiť duniacu hudbu. Ktosi však zachytil ich úbohý pokus a hudba naraz stíchla. Celá miestnosť zastala. Nemesis obrátila hlavu k vyvýšenému pódiu, kde stál DJ za mixážnym pultom. Vedľa neho si práve bral akýsi muž do ruky mikrofón. Reproduktory zapískali.

„Vítam vás na tohtoročnej prvej Upírskej párty!" vykríkol do mikrofónu.

Ľudia zatlieskali.

„Skôr ako začneme, chcel by som vám iba pripomenúť, aby ste nezabúdali na svoju bezpečnosť a zdravie. Ak ktokoľvek urobí niečo proti vašej vôli, ihneď mi to nahláste a daný človek odtiaľto poletí raz-dva.

Ak tu máme nejakých nováčikov, nemusíte byť nervózny. Niet sa čoho báť. Jednoducho si to tu iba obzrite a bavte sa. Keď sa budete chcieť zapojiť, stačí prísť k niektorému z upírov, alebo darcov. To je odo mňa všetko."

Hudba začala znova hrať. No tentoraz to už nebola duniaca tanečná hudba. Miesto nej sa teraz vzduchom ozývali pomalé skladby, ktoré hrali dosť hlasno nato, aby prerušili ruch, no aby sa hostia mohli stále nerušene rozprávať.

Nemesis sa uvelebila v kresle. Bola na upírskej párty. Večierku, kde sa stretávala väčšina upírov z mesta. Vraj sa tento zraz koná pravidelne každý štvrťrok a vítaný je ktokoľvek, kto je aspoň troška krvilačný.

Pochybovala o tom, že by sa tu objavil skutočný upír. Keď ešte chodila na výšku a študovala psychológiu, jeden z jej spolužiakov mal projekt o upíroch. Bola to skupina ľudí, ktorí si nechali vybrúsiť zuby a ich hobby bolo pitie ľudskej krvi. Nemalo to však nič spoločné s Draculom alebo strašidelnými historkami. Boli to len ľudia, ktorí sa radi hrali na niečo, čím v skutočnosti neboli. Vtedy neverila, že by niečo také mohlo skutočne existovať. Vtedy... bol jej život omnoho jednoduchší a svet jednoliaty. Až potom sa všetko zmenilo...

Kým tam sedela a premýšľala nad tým, či sa stane súčasťou tejto párty, alebo sa iba mlčky zdvihne a odíde, do nosa jej udrel pach túžby. Bol to ťažký sladkastý pach. Ako kvet, ktorý vonia tak silno, až vás z toho bolí nos a predsa ho nemôžete prestať ovoniavať.

Párty sa z obyčajnej diskotéky gotikov úderom polnoci zmenila na čosi iné. Aspoň Nemesis mala ten pocit. Možno to bolo tým, že väčšina hostí bola teraz prevažne v spodnej bielizni čiernej farby.

Ženy mali na sebe čipkované košele alebo korzety, nechýbali pančuchy či podväzky. Mužom neprekážali nohavice či vykasaná košeľa, ktorá neposlušne vytŕčala von. Nemesis mala pocit, že od upírskej párty to má ďaleko. Namiesto toho si pripadala akoby vošla do nejakého bordelu, kde sa prišlo ukázať niekoľko žien a muži si ich so záujmom prezerali.

Sem-tam sa ktosi usmial a ona zazrela odhalené ostré tesáky. No nech sa na ne dívala akokoľvek, bola presvedčená, že boli chirurgicky vybrúsené, nemohli byť skutočné. Tí ľudia sa iba na upírov hrali, ináč sa to nedalo vysvetliť.

Jedna zo žien sedela na pohovke. Nemesis videla, ako k nej pomaly podišla trojica mužov. Sklonili sa k nej a hoci zazrela ostré zuby, neuhryzli ju. Namiesto toho obsypávali jej hrdlo bozkami a ona slastne vzdychala. Z jej pootvorených úst pier netrčali žiadne tesáky – darkyňa.

Ktosi z nich vytiahol nôž, ostrie čepele sa zalesklo v ponurom červenom svetle. Nemesis preglgla a zovrela dlane v päsť. Doteraz necítila na povrchu žiadnu krv, vnímala iba pulzujúci tep živých ľudí vôkol seba.

No párty sa mala každú chvíľu začať.

Jeden z mužov zľahka zarezal žene do kože na predlaktí. Trhla sebou a z úst sa jej vydral ston. Po pokožke jej stekala žiarivá životodarná tekutina a muži sklonili hlavu k nej. Jazykmi oblizovali jej vytekajúcu krv.

Jej stony sa zintenzívnili. No zdalo sa, že nebola jediná, koho pitie krvi vzrušovalo. Nemesis jasne videla ako jednému z mužov odstáva erekcia.

Zvraštila tvár a obrátila sa. Dlaňami si prikryla obe líca a uvedomila si, že jej horia. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla, aby zahnala náhle vzrušenie, ktoré jej stiahlo svaly v podbrušku. Vzrušovalo ju to rovnako ako ich! Také niečo nemohla dopustiť. Bolo to jednoducho vylúčené.

Smiešne.

Od upírskej párty by ste očakávali, že tu stretnete skutočného upíra, no ona namiesto toho natrafila na bandu idiotov, ktorí sa navzájom režú a pijú krv. Akoby nevedeli o tom, že je to poriadne nebezpečné.

Bol to omyl, očakávať, že by sa skutoční upíri objavili takto na večierku medzi samými bláznami. Skutoční upíri sa pravdepodobne skrývali, neodhaľovali svoje schopnosti a snažili sa zapadnúť do tohto sveta, ktorý bol v porovnaní s minulými dobami, omnoho príjemnejší.

Pach krvi ustúpil, rana porezanej ženy konečne prestala krvácať. Videla, ako jej jeden z mužov láskyplne na predlaktie nalepil leukoplast. Romantik, vysmiala ho v mysli. Rukami zablúdila k svojim ústam a držala ich zatvorené. V jednej chvíli sa cítila príjemne a zrazu mala pocit, že sa jej žalúdok obracia naruby.

Vstala a chcela odtiaľto odísť, no hlava sa jej zatočila. Závrat však rýchlo vystriedalo vzrušenie a jej do nosa znova udrela tá sladká prenikavá vôňa. Rozhliadla sa navôkol a pochopila prečo.

Množstvo preliatej krvi v miestnosti stúplo. No pach krvi nebola jediná vec, ktorá naplnila už aj tak ťažký vzduch. Kým Nemesis stála uprostred miestnosti, vôkol nej bolo niekoľko dvojíc, či dokonca väčších skupiniek, ktorí akosi pozabudli, že náturou upírov je piť krv. Nemesis skĺzla po ich nahých telách, ktoré sa rytmicky pohybovali oproti a vrážali do seba.

Znova si oblizla pery, žalúdok sa jej zachvel. Množstvo skupín sa teraz nerušene oddávalo divokému sexu pripomínajúcemu pasáž z nejakého porna. Nedokázala od nich odtrhnúť oči. Vedela, že by sa nemala na nich dívať, no vzrušenie prúdiace jej telom s tým nemalo problém. Namiesto toho ju donútilo urobiť krok k jednej z trojíc.

„Och, Nemesis," usmiala sa na ňu žena, keď nadvihla hlavu.

Bola to Anita. Ten muž, ktorý sa s ňou ešte pred polnocou bozkával, bol teraz za ňou na pohovke a ona na ňom sedela. Pred ňou bol ešte ďalší.

„Ak chceš, môžeš sa k nám pridať," podpichla ju.

Nemesis lačno pozrela po súložiacej trojici. Znova si oblizla pery a Anita sa zasmiala. Keby v tomto momente nebola zaneprázdnená, možno by si všimla, že dúhovky Nemesis práve zmenili farbu na žiarivú červenú.

Postavila sa za toho druhého chlapa a nahla sa k jeho krku. Tesáky sa jej predĺžili a ona sa zahryzla. Aura po kontakte s jej tesákmi praskla a Nemesis sa prisala na jeho pokožku.

„Ako to robíš?" opýtal sa jej.

Vedela, načo narážal, no neodpovedala. Práve prudko hltala jeho vzrušenie, bolo to, akoby pred jeho vyvrcholením rýchlo ubúdala para a on mohol stále pokračovať bez toho, aby sa tam dostal. Musel to cítiť. Vždy to cítia.

Odtiahol sa od Anity a pozrel na Nemesis.

„Ako si to urobila?" nechápal. „Bolo to super."

Pozrela na jeho vybrúsené tesáky a usmiala sa. Tie jej už nadobudli normálnu veľkosť.

„O tom nepochybujem," cúvla. „Ale je čas, aby som sa pobrala."

Zvrtla sa a nechala ich tam. Ostatné skupinky zjavne ešte pokračovali, ale ona dnes mala dosť. Navyše, s preplneným žalúdkom bola vôňa krvi ešte neznesiteľnejšia. Zakrútila sa jej hlava, prišlo jej nevoľno.

Vyrazila vpred, no musela zaspätkovať, pretože jej do cesty vkročil nejaký muž.

„Prepáčte," povedala automaticky a sklonila hlavu.

Potrebovala čo najrýchlejšie odísť, ináč jej z toho všetkého asi vybuchne mozog.

„Ste v poriadku?"

Úprimný záujem neznámeho ju donútil zdvihnúť tvár. Bola si istá, že oči jej musia svietiť krvavým svetlom, vždy tomu tak bolo, keď sa navôkol prelievala krv, no jeho to nerozptyľovalo. Milo sa na ňu usmial a zopakoval svoju otázku.

„Áno, len mi prišlo kúsok nevoľno," odvetila.

„Viem si predstaviť," skonštatoval, keď pohľadom prebehol po ľuďoch v miestnosti. „Je tu trocha... dusno. Nechcete ísť von na čerstvý vzduch?"

„Rada."

Chytil ju za rameno a vyviedol von z miestnosti. Na konci chodby boli sklenené dvere, ktoré viedli na maličkú terasu. Zrejme bola určená pre fajčiarov, no teraz tam nikto nebol. Predsa len bolo niekoľko minút po polnoci.

„Nezaujíma vás párty?" opýtala sa.

Bola zvedavá, čo taký muž robí v tomto bordeli.

„Sem-tam sa na také akcie idem pozrieť," povedal bez kúska ostychu. „No čo na takom večierku robíte vy, keď je na prvý pohľad zrejmé, že je vám z takého niečoho zle."

„Bola to náhoda," zaklamala. „Jednoducho som počula o tom, že to je párty ako každá iná. Mám pocit, že som si splietla dvere."

Otvoril dvere a dnu sa vohnal čerstvý nočný vzduch. Začínala jar, vonku ešte bývalo síce poriadne chladno, no keď zasvietilo slnko, bolo jasné, že začína mať čoraz väčšiu moc než počas zimy.

Dotkla sa ľadového zábradlia a pomaly vydýchla z úst paru. Studený vietor jej štípal rozhorúčené líca, no bola mu zato vďačná. Rovnako ako mužovi, ktorý jej pomohol z tej príšernej miestnosti.

Nevedela, prečo sa tam cítila tak zle. Či už to bolo pachom krvi, sexuálnou energiou v miestnosti, alebo jej klaustrofóbiou, jednoducho sa tam necítila dobre. Možno to nemá nič spoločné s jej amnéziou.

Pri spomienke na krv stekajúcu po svetlej pokožke musela znova preglgnúť. Oblizla si pery a ukradomky pozrela na muža, ktorý stál na terase vedľa nej. Práve mu zavibroval telefón vo vrecku. Kým ho vylovil z nohavíc a priložil k uchu, do mysle sa jej vkradla šteklivá myšlienka, ako asi môže chutiť jeho krv.

Celé jej vnútro zabrnelo a ona sa odvrátila.

Mala chuť na krv. Znova. Myslela si, že je to nejaká chvíľková záležitosť. No teraz ju to chytalo znova. Ničomu nerozumela.

„Všetko v poriadku?" spýtal sa jej ten muž.

„Ale áno," odvetila a pozrela sa znova dovnútra chodby. „Asi by som mala ísť."

„Ste si istá? Ak potrebujete zaviezť domov..."

„Zvládnem to aj sama, ďakujem."

Možno bola neslušná a drzá, nezáležalo na tom. Nechala cudzieho muža stáť na balkóne a potom už utekala po chodbe ku schodom. Zbehla po nich rýchlo, hoci mala obuté prechodné členkové čižmy. Hodila čipovú kartu na pult recepčnej a vybehla sklenenými dverami do nočného chladu.

Potrebovala si zrovnať myšlienky. Myslela si, že už zvládne pohľad na krv, no opak bol pravdou. Zúfalo potrebovala odpovede na všetky otázky, ktoré sa jej rojili v hlave, no bolo nemožné ich v tomto chaotickom svete vypátrať.

Stále nevedela kým je a či tým bola odmalička. Kdesi v hĺbke duše mala dojem, že kedysi bývala obyčajným dievčaťom. Možno sa vôkol nej odohrávala dráma, pochybovala, že mala pokojný život, keď videla v akom stave vyzerá jej byt, no určite nebola upírkou. Určite nikdy neochutnala krv a nikdy ju nevzrušovala myšlienka na jej pitie.

„Čo sa to so mnou deje?" pretrela si oči studenými rukami.

Prebehla ulicou popri klube Lilith a smerovala von z centra mesta. Jej prenajatý byt sa nachádzal v jednej zo starých bytoviek na okraji centra. Mal drevené okná, staré vŕzgajúce parkety, no aj napriek tomu cítila, že je jej. Bolo to prvé miesto, kam ju doviedli jej nohy, keď sa prebrala.

Ženský krik ju vytrhol z myšlienok. Zastala a obrátila hlavu do jednej z úzkych špinavých uličiek, popri ktorých práve prechádzala. Vôkol nej nablízku nikto nebol. Ďalší zúfalý výkrik zmiešaný s prosbou ju donútil vojsť medzi dve natesnané budovy.

To čo uvidela, jej vyrazilo dych...

Keď znova prišla k sebe, zaúpela. Znova mala výpadok.

Do nosa jej neprestajne búšila pachuť čerstvej ľudskej krvi. Bola všade. Vôkol nej, na nej. Mala pocit, že sa vsiakla do každej bunky v tele, hoci jej vôbec nepatrila.

V uličke medzi kontajnermi ležala na zemi mladá žena. Zrejme mala namierené domov z klubu, možno dokonca iba do neho. Keď opustila klub Lilith, bolo niečo po polnoci. Jej telo bolo opreté o drapľavú stenu budovy a hlava sa jej zošuchla dole na plece, odhaľujúc tak obrovskú ranu na krku.

Nemesis sa pomaly postavila, rukou si prikrývala ústa a snažila sa dýchať čo najmenej. Túžba ochutnať krv v nej stále rástla viac a viac, akoby stále nemala dosť, hoci žalúdok mala akýsi ťažký a znova sa jej prevracal.

Kolená sa jej triasli. Vôbec netušila, čo sa práve stalo, no pred ňou ležala mŕtva žena a ona si vôbec nespomínala, ako zomrela. Vedela len, že keď sem utekala, ešte ju počula kričať.

Nemesis spanikárila. Zvrtla sa a vyletela z uličky. Topánky hlasno klopkali po kamenných mačacích hlavách, ich tlkot sa jej zarýval hlboko do mozgu. No nech utekala akokoľvek ďaleko, nedokázala zo seba striasť ten pach krvi.

Nemohla ju zabiť, alebo áno?