Aký asi bude ten chlap? Bude rovnako nepríjemný a diktátorský ako Marco? Alebo bude milší? Alebo bude stokrát horší? Radšej sa na to snažila nemyslieť, aby nezačala stresovať ešte viac. Bolo jej nevoľno, kolená sa jej chveli a ona bola rada, že neposlúchla Marca a obula si tenisky. Keby jej päty podopierali iba tenučké ihličky, už by sa dávno bola zosypala.

Výťah cinkol a ona vystúpila. Pomaličky prechádzala chodbou a vykrúcala hlavu na obe strany, aby si stihla prečítať menovky. Tieto dvere nemali čísla, ale mená ľudí, ktorým kancelárie patrili. Zrejme zamestnanci, ktorí si zaslúžia vlastný priestor. Správne dvere našla rýchlo. Hoci sa jej meno zdalo známe, nevedela si ho zaradiť. Zaklopala na dvere a keď začula hlboké „Ďalej!", stlačila kľučku a vošla dnu.

Ocitla sa v neveľkej kancelárii, ktorá bola zriadená v minimalistickom štýle. Bol tam len jeden veľký kancelársky stôl s otáčacím koženým kreslom na kolieskach, gauč so skleneným konferenčným stolíkom v rohu pre návštevy a moderná drevená skrinka s lakovacím povrchom, slúžiaca zrejme ako odkladací priestor.

No oproti v poslednom z rohov stál obrovský biely klavír. Starrino srdce zatrepotalo v hrudníku. Presne taký, na akom hrávala jej mama! Po jej smrti ho dali preč, pretože sa naň s otcom už viac nemohli dívať bez toho, aby na ňu neustále nespomínali. Bolo to príliš skoro a spomienky vtedy neboli úsmevné a hrejivé ako teraz, ale bolestivé a ľadové.

Na rozdiel od skúšobní plných zrkadiel, táto miestnosť mala len jedno obrovské okno, ktoré veľmi dobre prepúšťalo svetlo. Celá miestnosť jej pripadala akási biela a žiarivá. Hoci podľa ceduľky pri dverách vedela, že je tu správne, mala pocit akoby vstúpila do iného sveta.

„Ty musíš byť Starry," muž, ktorý dovtedy stál pri okne, sa otočil a pozrel na ňu.

Zovrela pery, keď ho zbadala. Bol to dospelý muž stredne vysokej postavy s vlnitými čiernymi vlasmi. Mal ich zviazané do chvosta, čo mu padal za chrbát. Jeho pokožka mala príjemný kávový odtieň. A tie oči. Bola to tmavá farba, no keď podišla o krok bližšie, uvedomila si, že neboli čierne, ale hnedé, mali farbu sladkého karamelu. Coffee Caramel.

„Áno, som Starry," pípla.

„Ja som Bruno, teší ma," natiahol k nej ruku.

Uchopila ju do svojej dlane. Mal oproti jej spoteným a studeným rukám úplne suchú a horúcu dlaň. Jeho prsty boli dlhé a elegantné. Pozrela na klavír a spojila si dve a dve dohromady. Tento muž hral na klavíri a ona bola s týmto zistením maximálne spokojná. Bol by to hriech, keby jeho prsty nemohli hladiť tie štíhle klávesy.

„Počul som, že si sa na mňa pýtala," usmial sa na ňu.

„Ja?" Starry zažmurkala, prekvapená a razom i celá červená. „To bude asi nejaký omyl."

„Philip ti o mne nič nepovedal?" pokrútil hlavou. „To je teda blázon!"

Starry si začínala zliepať jednotlivé súvislosti dohromady. Philip Brennan jej povedal, že v tejto agentúre pracuje niekto, kto ju pozná. Je to tento muž, čo teraz stojí pred ňou? No ona si na neho nespomínala. Navyše bol od nej o dosť starší, nemohol byť jej spolužiakom, pamätala by si na neho.

„Budem s tebou počas nasledujúcich mesiacov trénovať spev. Počul som tvoj hlas už mnohokrát, takže dúfam, že počas uplynulých rokov si ho nezanedbávala a nebudeme musieť toľko pracovať. Alebo sa mýlim?"

„To nie," vypadlo z nej.

„Nuž, tak teda čujme."

„Prosím?"

„Zaspievaj mi niečo."

Starry stuhla na mieste. No on nedbal na jej rozpaky a medzitým sa pohodlne usadil vo svojom kresle. Pozrel sa na ňu s lakťami opretými o opierky kresla a prsty spojil pred svojimi perami. No Starry aj naďalej stála ako soľný stĺp a zaryto mlčala. Je to tu. Nevedela spievať.

„No čo je?" opýtal sa.

Zízala na jeho čiernu košeľu, ktorej prvé gombíky boli ležérne rozopnuté, no neodpovedala. Ako mu to má vysvetliť? „Ja... Neviem ako to povedať... Nedokážem spievať pred ľuďmi."

„Ale to je hlúposť," pokrútil hlavou. „Ako dieťa si vystupovala na súťažiach. A Philip povedal, že ťa počul spievať na konkurze. Baladu."

„Len som pomohla jednému dievčaťu, lebo zabudla text."

„Tak si predstav, že som zabudol text a pomôž mi s tým."

„To nejde," pokrútila hlavou.

Vedela, že aj keby im to vysvetlila, nepochopili by to. V tom momente stratila všetko odhodlanie, čo sa v nej za posledné dni nahromadilo. Nikdy nedokázala spievať pred cudzími ľuďmi a nedokáže to ani teraz. Ako si len mohla myslieť, že dokáže spievať na koncerte, kde budú stovky, ba možno aj tisícky ľudí? Chcela sa stať speváčkou... Vystrelila si sama zo seba.

Znova zavrtela hlavou.

Nepochopia to. Povie im, že spievanie je pre ňu čosi intímne a budú si myslieť, že je šialená. Od smrti jej matky verejne nespievala. Chvalabohu, že na strednej škole nemali žiaden spev a záujmovým krúžkom sa vyhýbala oblúkom. Ak náhodou niekedy musela spievať, zvyčajne to bolo v skupine a tak len otvárala ústa a predstierala.

„Povedz mi, prečo to nejde?" pozrel sa na ňu.

Dívala sa, ako tam sedel pohodlne opretý v kresle a uvedomila si, že z neho nemôže spustiť oči. Bol jej povedomý a cudzí zároveň. Opantal ju už od prvého momentu, ako ho zazrela. Nikdy nebola na svalnatých mužov, nemala žiadne obľúbené typy. Dobre vyzerajúci muži ju skôr odpudzovali. Marco bol toho ukážkovým príkladom. Bývalý model, no ona sa na neho nedokázala pozerať. Príliš dokonalý na to, aby sa niekedy v jeho prítomnosti cítila dobre. Ale tento muž bol taký kus chlapa, až si nemohla pomôcť. Hanbila sa mu pozerať čo i len do očí. A pred týmto chlapom má spievať? Navyše ju ešte aj poznal, čo bolo tisíckrát horšie!

Jasné, chodila predsa s Adamom a hoci sa rozišli, mala ho rada. Možno ho aj ľúbila, ale bol to iba chlapec. Jednoducho to bol prvý chlapec, ktorý sa s ňou dal do reči, po čase sa zamilovala a hormóny už urobili svoje. Potom už bolo jedno, ako sa správal, či ako vyzeral. Ale tento muž... Priťahoval ju.

„Nedokážem to," zamrmlala. „Spev je pre mňa niečo intímne."

„Bože, mohol som si myslieť, že to tak bude," vydýchol a vstal. „Vedel som, že keď o tebe už viac nebolo počuť, že sa niečo stalo. Vždy to má nejaký háčik. Každý jeden diamant treba najprv vybrúsiť."

„Prepáčte," spustila Starry a uvedomila si, že jej hlas je čoraz tichší a tichší. Zvierala za chrbtom prsty v päste, aby neutiekla domov. „Neviem, prečo som sa napokon rozhodla byť speváčkou. Už od začiatku som Brennanovi tvrdila, že na to jednoducho nemám, ale on ma vôbec nechcel počúvať."

„Nezáleží na tom, čo hovoria ostatní," povedal a urobil k nej ďalší krok. „Záleží na tom, čo si o tom všetkom myslíš ty."

Zľakla sa ho a cúvla rýchlo späť. No on ju obišiel oblúkom a zastal pri vešiaku za dverami, ktorý si Starry dovtedy nevšimla. Stiahol z jedného z háčikov čiernu jemnú šatku a potom sa k nej obrátil.

Starry stŕpla. Čo s ňou chce ten chlap urobiť?

„Prečo si myslíš, že nedokážeš spievať pred ľuďmi, keď si to už niekoľkokrát urobila?"

Nevedela, či naráža na jej detské súťaže, alebo tých pár veršov na kastingu. Len to zopakovať? Hovorilo sa mu to tak ľahko! Po tom, čo sa to stalo, prestala spievať. Pretože spev jej pripomínal mamu a ona sa ako dieťa zakaždým počas spevu rozplakala. Nechcela plakať pred ľuďmi, prestala pred nimi spievať. No kedy počas spevu plakala naposledy? Prečo po celý ten čas, čo si nahovárala, že nikdy nebude speváčkou, po tom v skutočnosti tak silno túžila?

„Jedinou prekážkou si je človek sám," povedal Bruno.

Pristúpil k nej bližšie a ona tentoraz neutiekla. Chcela spievať. Bolo to pre ňu niečo ako dýchanie a ona si to aj napriek tomu po celý ten čas odopierala, tvárila sa, že nikdy viac nedokáže spievať. Osamote spievala mnohokrát. Pred ľuďmi to len chcelo istú prípravu, nešlo to na povel, ako to vyžadoval od nej Marco.

„Ak ťa znervózňuje to, že sa na teba dívajú ľudia, skús oklamať samú seba a predstierať, že v skutočnosti neexistujú. Pozeraj sa za mňa dozadu na stenu. Alebo sa mi otoč chrbtom. Môžem ti zakryť oči, ak si myslíš, že to pomôže."

„Dobre," povedala Starry. „Zaviažte mi oči!"

Nadýchla sa a prižmúrila viečka. Ľahký závan vzduchu ju ubezpečil v tom, že Bruno prešiel za ňou a pred oči jej natiahol šatku. Zahryzla si do pier. Srdce jej splašene bilo v hrudníku, zmiešané pocity sa prelievali jej vnútrom. Spievať, či nespievať?

„Neverím tomu, že si už navždy preč," začal spievať Bruno.

Starry sa v hrdle zasekol dych. Ten chlap poznal pieseň jej mamy. Teraz už nebolo pochýb o tom, že musí byť niekým z jej minulosti. Poznal aj jej mamu?

Bruno postupne zvyšoval hlasitosť svojho hlasu: „Koniec je len ďalším začiatkom. Len pekne spi, môj drahý, môj milovaný," dotiahol uzol na jej šatke, „duša tvá letí v diaľ, smrťou to nekončí."

Pieseň, ktorej sa po celé tie roky vyhýbala a zrazu ju počula už druhý raz po takej krátkej dobe, ju úplne zaskočila. Navyše ju ťahavá melódia a Brunov hypnotický hlas upokojovali. Mal o čosi jemnejší hlas ako keď rozprával a to sa jej na ňom páčilo. Bol to mohutný muž, no hlas, ktorým disponoval, ju presvedčil, že napriek tomu je schopný nežnosti.

„V hĺbke môjho srdca budeš naďalej žiť. Pieseň nádeje bude zaznievať vždy. Naveky..."

Milovala tú pieseň. Presne vedela, prečo sa páčila aj jej matke. Pieseň, pri ktorej si vždy predstavila tragický koniec lásky, o ktorej si ľudia mysleli, že bude trvať večne. Milovala tú horko-sladkosť celej skladby.

Ako sa jej mohla tak dlho vyhýbať? Bola úchvatná a dokonalá. Vždy v nej dokázala prebudiť búrku pocitov. Bolo tomu tak i teraz.

„Naveky," stíšil hlas Bruno.

Starry sa konečne nadýchla a otvorila pery. „Núkam ti všetky své slzy vyronené," začala druhú strofu, „nech sú dôkazom lásky nezlomenej." Hlas mala tichý a pomalý, zafarbený všetkými tými pocitmi, ktoré táto pieseň vyvolala v jej vnútri. „Vďačná ti budem vždy za všetky spoločné dni. Osudu, že sme sa na tomto svete stretli. Naveky..."

Stíchla. V ústach mala sucho. Cítila, že pery ma úplne popraskané. Oblizla si ich.

Schmatla šatku a strhla si ju z očí. Bruno tam stál s rukami ovisnutými pozdĺž tela a zízal na ňu. Nie, nedíval, proste na ňu totálne čumel. Cítila, ako jej do líc stúpa červeň. Kriste, spievala pred cudzím mužom! A asi to bolo fakt zlé! Inak by sa predsa na ňu takto nedíval učiteľ spevu.

„Starry," stále na ňu hľadel. „Človek s takým hlasom sa narodí raz za desať rokov, možno raz za dvadsať."

Tentoraz sa začervenala ešte viac. Zdalo sa jej to, alebo bolo v miestnosti oveľa teplejšie než na začiatku?

Trápilo ju však niečo iné. Všetky jeho komplimenty ju absolútne netešili. Jednoducho ich vypustila z hlavy. No nechápala jednu vec. Odkiaľ všetci poznali pieseň, ktorá patrila len jej a mame?

Tento muž bol istým spôsobom zvláštny. Akoby ho už niekde videla, akoby ho poznala, ale nevedela si ho zaradiť. A spôsobom, ktorým spieval túto pieseň. To dievča na konkurze ju jednoducho zaspievalo čisto technicky. Tak ako sa má, presne podľa nôt. Ale oni dvaja... oni obaja ju spievali tým istým spôsobom. Akoby obaja poznali človeka, ktorý ich túto pieseň naučil.

„Odkiaľ poznáte túto pieseň?" zaúpela. Potrebovala to vedieť. Nevedela, kde sa v nej nabral tento vnútorný pocit, čo ju teraz nútil konať, tlačil ju pýtať sa a zisťovať. Jednoducho to potrebovala vedieť. „Odkiaľ ju poznáte?"

Urobila krok vpred, no uponáhľala sa a zle dostúpila. Členok sa jej takmer vyvrtol a ona sa naklonila do strany. Išla padnúť na zadok, ale on ju zachytil za ramena. Kolenami žuchla na podlahu. Ale nebolelo to. Ihneď sa zdvihla naspäť na nohy. Keby mala podpätky, už by mala po členku.

„Poznám tú pieseň od svojej učiteľky," povedal jej. „Od tvojej matky."

„Čože?" vytreštila na neho oči. V hlave sa jej rozkrútil kolotoč čísel a dátumov. „Chcete povedať, že..."

„Áno. Tvoja mama ma učila hudobnú výchovu na základnej škole. Boli to jej prvé roky na škole, keď sa vrátila po materskej."

Starry naklonila hlavu do strany a snažila sa to všetko pochopiť.

„Niekedy som chodieval k vám domov. Bola si malá, mala si ešte len tri roky. Možno štyri."

„Prečo by moja mama vodila domov svojho žiaka?" neverila mu.

Správal sa zvláštne a prišiel jej podozrivý. Nie, musel jej klamať. Ale ona... si ho pamätala. Čím dlhšie sa na neho dívala, tým povedomejší sa jej zdal. Neuveriteľné.

Usmial sa: „Veľmi sa na ňu podobáš. Akoby si bola jej kópia."

„Čo ste robili u nás doma?"

„Tvoja mama bola mojou prvou láskou," uškrnul sa pri spomienkach na svoje detstvo. „A tak som si vymýšľal rôzne dôvody na to, aby som sa k nej mohol dostať na súkromné hodiny klavíra a spevu."

Nie. Jednoducho to nemohla byť pravda. Jasné, mozog jej potichu našepkával, že to je možné, ale ona tomu jednoducho nemohla uveriť.

„Sama ma naučila túto pieseň. Už vtedy som neznášal tvojho otca za to, že môže jej spev a hru počúvať každý deň," zvrtol sa a prešiel ku klavíru.

Všetko to dávalo zmysel. Tá značka piana, pieseň jej mamy, ktorú poznal. Mala pocit, akoby sa ocitla vo svete, kde existuje mágia. Všetko to bolo čarovné, priam až rozprávkové. Musela sa pousmiať. Kto by si nezamiloval jej mamu? Prečo by ju nemohol zbožňovať jeden z jej študentov? Aj ona si neraz detinsky predstavovala, ako sa drží za ruku s jedným z jej učiteľov.

Pozrela sa na neho. Vedel vôbec, že jej mama už nežije?

„Mrzí ma, čo sa jej stalo," povedal potichu.

Nedíval sa na ňu, stál pri bielych klávesoch a sledoval mestskú scenériu z okna.

Ah, takže o tom vedel...

„To je v pohode," odvetila, ale hlas mala akýsi tenký. „Už to je... pár rokov."

„Zbožňoval som jej spev. Mala nezabudnuteľný hlas," zvrtol sa a pozrel na ňu. „Zdedila si jej hlas, Starry."

„Viem. Všetci mi to hovoria," podišla k nemu bližšie.

Obzerala si ho zboku a premýšľala. Čím dlhšie sa na neho dívala, tým viac mu dôverovala. Toto bol človek, ktorý ju poznal. Človek z jej minulosti, ktorý o nej povedal Brennanovi a ten ju napokon priviedol až sem. Dostala šancu stať sa speváčkou len vďaka tomuto mužovi.

„No a..." začala potichu. „Nikdy ste jej to nepovedali?"

„Čo?" pozrel na Starry.

„Že ju máte rád?"

Bruno sa rozosmial: „Bol som len dvanásťročný chlapec, Starry. Ako by som mohol povedať dospelej vydatej žene s manželom a dieťaťom, že som do nej platonický zamilovaný?"

„Oh, jasné. Prepáčte," sklopila pohľad. „To bolo odo mňa hlúpe."

„Pokojne mi tykaj. Som Bruno, to vieš," usmial sa na ňu a potom ďalej sledoval ruch mesta za oknami. „Bolo to skutočne dávno. Odišiel som na strednú, láska pominula. Ostali mi po nej len spomienky na jej hlas a táto pieseň."

Istým spôsobom jej pripadal ako tragický hrdina. Do vnútra sa jej opäť vkradla tá horko-sladkosť. Mala chuť ho privinúť k sebe. Zľakla sa toho pocitu a cúvla. Zvrtla sa preto k bielemu pianu, čo tam po celý ten čas ich opätovného stretnutia len mĺkvo stálo.

Prešla popri lavici pred ním a postojačky sa natiahla za slonovinovými klávesmi. Jej prsty sa dotkli jedného z nich a klavír vydal tichý zvuk. Pomaly začala brnkať melódiu, ktorú pred malou chvíľkou obaja spievali.

Odsunul lavicu nabok a položil jej ruky na plecia. Mykla sa, ale nebránila jeho dotyku. Boli predsa starí známi, ktorí sa stretli po dlhej-predlhej dobe. Každým jedným tónom sa pomaly z jej mysle začínali vynárať spomienky.

Ako sa spolu hrali na malom dvore medzi bytovkami na ich sídlisku a on na ňu dával pozor. Ako šklbali púpavu a všade navôkol poletovali jej biele padáčiky. Ako ju doniesol domov na chrbte, keď spadla a obila si kolená na rozbitom chodníku. Bol ako jej starší brat, ktorého nikdy nemala.

Ako len mohla na toto všetko zabudnúť?

Dohrala a ruky jej ovisli. Bruno ju chytil a otočil tvárou k sebe. Dívala sa na neho a vedela, že pred ním dokáže spievať. Vnútrom sa jej rozlieval hrejivý pocit. Jeho karamelové oči, ktoré vyzerali, že dovidia až na dno jej duše, ju načisto opantali.

Priblížil sa tvárou k tej jej. Žalúdkom jej prešla triaška. Ale nebola nepríjemná ako tá, s ktorou sa budila dnes ráno a ktorá jej nedovoľovala poriadne dýchať a sústrediť sa na vyučovaní. Toto bolo niečo iné. Mala pocit, akoby sa napila šálky horúcej čokolády, a tá jej pomaly roztápala všetky vnútornosti.

Pritvorila oči. Ich pery sa spojili.

Nerozumela tomu, čo sa s ňou práve teraz dialo. Srdce jej búšilo v hrudníku, kolená sa jej chveli. Akoby mala pätnásť a usmial sa na ňu chlapec, ktorý sa jej páčil.

Otvorila pery a cúvla. Nohy sa jej podlomili a ona vrazila zadkom do klavíra. Tucet kláves vydal strašidelný zvuk.

„Ja, ach," priložila si Starry dlaň na pery a pozviechala sa späť na nohy. „Prepáč."

Čo to robí? Chodí predsa s Adamom. Vlastne už nechodí, rozišli sa pred niekoľkými dňami. Ako mohla pobozkať úplne cudzieho muža?

Jednoducho... Bola ním opantaná od prvého momentu ako ho zazrela. Nikdy si mužov nejako nevšímala, nezaujímala sa ako vyzerajú. Ale on... Bola ako nočný motýľ a on jej svetlom.

Doriti.

„To je v pohode," odpovedal a prehrabol svoje vlasy. „Aj ty mne prepáč. Nemal som. Nechal som sa strhnúť..."

„Okej," dostala zo seba a potom pohľadom strelila k dverám.

Pochopil, čo jej išlo hlavou. „Pre dnešok sme skončili," prepustil ju.