„Zobrali mi telefón," posťažovala sa mu. „A vraj máš môj rozvrh? Pripadám si ako v škole."

„Mám aj tvoj rozvrh, aj telefón," zasmial sa. Vytiahol z malého zápisníka kúsok papiera a potom jej do ruky podal nový smartfón. „Bol som taký láskavý a natiahol ti rozvrh do kalendára. Bude ti to vrčať spolu s miestnosťami. Vyznáš sa tu? Písmeno označuje krídlo a číslo poschodie."

„Dúfam, že to nejako zvládnem," povedala Starry.

Rozvinula papier a pozrela na svoj rozvrh. Keď uvidela množstvo predmetov, zatočila sa jej hlava. Skutočne nežartovali, keď povedali, že bude mať veľa práce. Okrem hodín cudzieho jazyka, etikety a tanca našla ďalšie predmety, o ktorých netušila, no začala sa na ne tešiť. Bolo tam písanie textov a hodiny hudobnej výchovy, ale i konverzácie a spev s tancom. A navyše teoretické predmety, ktoré sa učila i na škole. Agentúra očividne nechcela zo svojich speváčok vychovať pekne vyzerajúce duté hlavy. To schvaľovala.

Keď si však pozrela dnešný rozvrh, musela ho skontrolovať i v telefóne.

„Dnes tam nič nemám," povedala.

„Dnes máš odo mňa ako darček posledný deň voľna," povedal jej a potom ju nežne potisol do pliec. „Doobedňajšie hodiny už aj tak dávno začali, takže nemá zmysel, aby si tam prišla v polovici dňa. Tak si ho uži. Nezabudni na náš etický kódex a keby niečo, zavolaj mi."

Starry viac medzi nimi nechcela trčať ako piate koleso na voze. Začínala chápať, že Trey a So-Eun zrejme neboli iba manažérom a speváčkou. Zvrtla sa a prebehla popri nich k výťahom, aby im dopriala súkromie a nezačula niečo, čo nechce.

„Obávam sa, že to skončí rovnako ako aj vtedy," pokračovala So-Eun vo svojej nedokončenej diskusii, len čo Starry zmizla vo výťahu. V prstoch krútila téglik ďalšej kávy.

„Zvládneš to," vytrvalo ju presviedčal Trey.

Zavrtela hlavou. Vedela, že to jednoducho nemá význam.

Bolo to presne ako pár mesiacov po tej nehode. Trey jej vtedy povedal, že by mohla naspievať na pamiatku Four Element nejakú smutnú pesničku, čo by vyšla ako samostatný singel. Potom jej položil na stôl niekoľko papierov.

Zovrela pery, ale nepovedala nič. Natiahla sa a zobrala prvý z nich. Bol na ňom text akejsi piesne. Názov a ani slová jej nič nehovorili. Pomaličky kĺzala pohľadom z verša na verš, zo strofy na strofu, až kým neprišla na záver.

„Je to dobrý text," povedala napokon.

„Vedel som, že sa ti bude páčiť," na Treyovej tvári sa na okamih zjavil úsmev. „Musíš si vypočuť aj hudbu, ktorá je k tomu zložená. Včera to dokončili v štúdiu."

Rýchlo vyskočil zo stoličky a prešiel k rohu, kde trónila na drevenej polici maličká Hi-Fi veža. Otvoril vrchne dvierka a vložil trblietajúci sa disk dnu. Potom ho nechal načítať a odstúpil. V maličkých reproduktoroch to zašušťalo a potom sa spustila ťahavá melódia.

So-Eun na okamih pritvorila oči. Potom ich znova otvorila a vo svojej mysli čítala text piesne priamo do melódie hudby. Noty a slová sa navzájom dokonalo dopĺňali. Nikdy naživo nestretla človeka, ktorý pre ich skupinu písal texty, ale vedela, že je nesmierne talentovaný. Jeho slová dokázali trefne popísať to, čo cítila, dokázala sa do textu piesne vžiť a stotožniť sa s ňou.

Chcela spievať. Od pohrebu uplynulo už niekoľko mesiacov a ona mala pocit, že sa s dievčatami stále poriadne nerozlúčila. Veď ich poriadne ani neoplakala. Nebola ich hroby navštíviť ani jediný raz.

Vedela, že to pôjde. Naspieva túto pesničku a definitívne im tak dá zbohom. A potom sa bude môcť konečne posunúť ďalej.

Hudba dohrala a ona sa pozrela na Treya.

„Čo povieš?" opýtal sa jej a nedokázal potlačiť očakávanie žiariace v jeho očiach.

Len nemo prikývla. Očakávanie sa zmenilo na radosť.

Presne na druhý deň vstúpila do nahrávacieho štúdia a postavila sa pred vysoký okrúhly mikrofón. Na hlavu si nasadila slúchadlá, do stojanu vložila papier s textom piesne. Čítala si ju včera takmer celý večer.

Hudba sa rozozvučala.

Čakala, kým skončí inštrumentálne intro. Tri... Dva... Jeden...

Nadýchla sa a jej pery vyslovili prvé slovo z textu. No zvuk z jej hlasiviek nevychádzal.

„Prepáčte," zakričala.

Pozrela cez okno v štúdiu dovnútra technickej miestnosti. Za prístrojmi sedel zvukový technik, vedľa neho stál Trey. Ukázal jej zdvihnutý palec. Dodalo jej to troška odvahy.

„Poprosím ešte raz od začiatku," odkašľala si.

Skúsila to znova.

Nič.

Hudba v jej slúchadlách už dávno dohrala, technik sa jej pýtal, či je všetko v poriadku, ale ona nevnímala nič z toho, čo sa dialo vôkol nej. Kŕčovito zovrela svoje hrdlo a chcela zo seba dostať aspoň jeden jediný tón. Hlasivky ju neposlúchali.

Bezmocne pozrela cez hrubé sklo. Bola to ľútosť, čo videla v ich očiach?

Vybehla z nahrávacej miestnosti a tresla za sebou dverami. Utekala po chodbe, počula, že za ňou uteká Trey a čosi kričí, ale ona ho nevnímala. Potrebovala odtiaľto len jednoducho ujsť. Utiecť od toho všetkého, čo ju ťažilo.

No hoci prebehla niekoľko poschodí, ten pocit ju stále prenasledoval. Bol zavesený na jej pleciach a odmietal ju pustiť. Vybehla von z budovy agentúry. Nešla spojeným vchodom, vedela, že sa jej Trey pokúsi skrížiť cestu.

Vonku husto pršalo a ona nemala na sebe kabát, veci si zabudla v štúdiu, ale nedbala na to. Prebehla cez ulicu a vošla do vchodu mrakodrapu oproti.

Vrátnikovi sediacemu na vrátnici pri vchode sa ani nepozdravila. Jednoducho len utekala a utekala, čo jej oslabené kolená vládali. Zastavila sa až pred dverami vlastného apartmánu. Roztrasenými rukami naťukala svoj číselný kód na klávesnici a zámka na dverách cvakla.

Vstúpila dnu a zabuchla. Skopla zo seba topánky a prešla do kuchyne. Počula, ako sa vchodové dvere opäť otvorili, ale neobzerala sa. Vedela, že je to Trey. On jediný poznal jej číselný kód a pre každý prípad mal i kartu k jej bytu. Aby mohol na ňu dávať pozor.

„So-Eun?"

Neodpovedala. Pomaly sa otočila a mlčala. Prešiel popri nej a položil na stoličku pri stole veci, ktoré si tam zabudla. Potom spustil kávovar na dreze. Vošiel do kúpeľne a potom sa vrátil s huňatou osuškou.

Prehodil jej ju cez plecia. Začal sušiť jej dlhé vlhké vlasy. Po celý ten čas mlčala a dívala sa mu do očí. Tie jej boli úplne čierne a prázdne. Myslel si, že sa z toho už konečne dostala, no ten pohľad, ktorý teraz uvidel, ho vyviedol z omylu.

Myslel si, že bol pre ňu dostatočnou oporou, ale zrejme to nestačilo. Bola osamelá a potrebovala spoločnosť. No to, že sa takto izolovala pred vonkajším svetom, jej nepomáhalo.

Chcel ju chrániť. Chcel, aby sa opäť usmievala a bola šťastná. Ale nevedel, ako by niečo také mohol dosiahnuť. Čo mal urobiť? Jeho manažérske kompetencie na to nestačili. A on sa jednoducho nedokázal odhodlať nato, aby posunul ich čisto pracovný vzťah do ďalšej úrovne.

„Tak, už je to lepšie," povedal po chvíľke, keď jej vlasy boli o čosi suchšie. „Mala by si si dať ešte horúci kúpeľ, nech neprechladneš. Dážď v takéto studené dni nie je nič príjemné."

Dlaňami spočíval na jej pleciach. Napätie vo vzduchu hustlo. Uvedomoval si, že sa k nej správal inak, než k ostatným zverenkyniam. Chcel jej byť vždy nablízku, preklenúť vzdialenosť, ktorá medzi nimi bola od začiatku.

„Prepáč," prehovoril opäť, keď to už nedokázal vydržať. „Nemal som ťa do toho spevu nútiť."

„To je v pohode," pošepla. „Chcela som to urobiť. Nečakala som, že to skončí takto."

„Bež do tej sprchy," zložil jej dlane z pliec a chcel sa odvrátiť. Tá blízkosť začínala byť neznesiteľná.

Schmatla jeho tvár do drobných dlaní. Bola oveľa nižšia než on, a musela sa postaviť na špičky, aby dotiahla nosom na jeho tvár. Keď bola dostatočne blízko, privrela oči a svoje jemné pery pritisla na jeho.

Klesla späť na zem a pozrela sa mu do očí. Díval sa na ňu a zhlboka dýchal, aby sa upokojil. Neveril tomu, čo sa práve stalo.

„Vieš, že podľa zmluvy máš zakázané ľúbostné vzťahy," zmohol sa len na čosi, čo by mohlo byť výčitkou, keby na to použil ostrejší tón hlasu.

„Viem."

Keď sa za ním načahovala po druhý raz, pomohol jej tým, že sa k nej sklonil. Tentoraz to neostalo len pri letmom bozku na pery. Pootvorila svoje ústa a čakala, akú jej dá odpoveď. Už veľmi dobre vedela, že chce od neho čosi viac.

Od toho dňa pohrebu, keď sa s ním prvý raz stretla, na neho neprestajne myslela. Nedokázala s tým prestať. Boli to jeho slová, ktoré ju zakaždým zastavili, keď premýšľala nad tým, že bude nasledovať dievčatá na druhý svet. Bola to jeho tvár, ktorú túžila vidieť, keď sa cítila osamelá.

Pochopil. Nahol sa k nej, svoje mohutné ruky omotal okolo jej útleho drieku a vzal ju do náručia. Jej stále vlhké dlhé vlasy mu zmáčali tenkú látku košele a chladili na predlaktiach, ale on na to nedbal. Zdvihol ju a obrátil sa s ňou k obrovskému gauču, ktorý trónil pri terase. Jemne ju naň uložil a kľakol si vedľa nej. Schmatla ho za kravatu a nedovolila mu ujsť.

Obaja tancovali na hranici podmienok, ktorým sa upísali. Vedel, že ak na to niekto príde, v tom najlepšom prípade ho preložia kamsi inde a v tom najhoršom dostane padáka s pokutou, akú nikdy nesplatí. So-Eun riskovala rovnako. Teraz, keď navyše už ani nedokázala spievať, nemala pre agentúru absolútne žiadnu hodnotu. Prídu na to a bez milosti s ňou rozviažu kontrakt.

No vedel aj to, že práve teraz sa nachádzali za zatvorenými dverami jej bytu a to, čo sa udeje, ostane len a len medzi nimi.

V ten deň sa na svoj byt vrátil až na ďalší deň skoro ráno...