„Sme tu," prehovoril Trey a vytrhol ju tak z jej spomienok.

„Uhm," odvetila, aby mu dala najavo, že ho vníma, no viac zo seba nedostala.

V ústach jej vyschlo, slová šli von ťažko. Zhlboka sa nadýchla. Potiahla nosom, aby zastavila ďalšiu vlnu plaču, ktorá sa nebezpečne približovala. Pomaly vydýchla.

Pomohol jej vystúpiť a v spoločnosti ochranky prešli bránou cintorína až do domu smútku. Pri pohľade na tri truhly z lešteného dreva jej obrátilo žalúdok. Tušila, prečo boli zatvorené. Kým ležala na izbe, cez pootvorené dvere počula šepkať si zdravotné sestry. Telá dievčat boli vraj natoľko zdevastované, až ich nebolo možné pozliepať dohromady. Nemali zapnuté pásy a vyleteli von z auta. Náraz bol zničujúci.

To bola prvá vec, ktorú sa dopočula, keď sa prebrala v nemocnici. Tri dievčatá, s ktorými žila v jednom byte a trávila posledné roky svojho života, boli mŕtve. Pre tie ženy vonku iba senzácia, ktorá po pár dňoch vyprchá. So-Eun vedela, že nikdy nezabudne.

Nemohla tomu uveriť. V jednej sekunde sedela s babami v aute a zrazu bola v nemocnici. Chvíľku si myslela, že si z nej len strieľajú. Že dvere na izbe sa rozletia dokorán a všetky tri na ňu vybafnú: „Prekvapenie!". No čas plynul a prúd sĺz rástol. Pochopila, že to je len jej zbožné prianie...

Všetky tri napokon spopolnia a osobitne rozvezú k hrobom, kde odpočíval zvyšok ich rodín. So-Eun ešte chvíľku hľadela za odchádzajúcim pohrebným autom a uvedomila si jednu vec, ktorá ju načisto šokovala.

Odľahlo jej, že takisto neumrela.

Bola to odporná sebecká myšlienka a ona sa za ňu v tom momente znenávidela. Spomenula si na všetky tri a bola si istá, že ani jedna z nich by si nikdy nič také nepomyslela, keby sa ocitla na jej mieste.

Hlavou sa jej prehnalo to obrovské množstvo negatívnych komentárov, ktoré kvôli nenávisti ľudí a anonymite internetu pribúdalo na jej profile. Každým dňom, každou hodinou. Každou minútou...

A možno majú pravdu. Možno by skutočne mala umrieť.

„Arisu..."

Pozrela sa na nového manažéra, ktorý stál pevne vedľa nej a prebodával ju svojimi sivofialovými očami. Mali zvláštnu farbu, ešte nikdy také oči u žiadneho muža nevidela. Nepáčili sa jej na ňom. Mala pocit, že dokážu vidieť až do hĺbky jej vnútra.

„Volaj ma So-Eun, prosím."

„Viem, čo ti ide hlavou," prehovoril.

Jeho hlas bol pokojný a tichý, aby ich nezačuli ľudia, čo popri nich prechádzali. Istým spôsobom na ňu ten hlas pôsobil ako melódia flauty na ospalého hada. Ako pradenie mačky počas horúceho leta.

„Dúfam, že si uvedomuješ jednu vec. Máš dvoch rodičov, ktorí ťa nadovšetko milujú a teraz ďakujú Bohu, že si prežila, nech ti to pripadá akokoľvek nefér. Tak aby ich ďakovanie nevyšlo nazmar."

„Viem," pošepla a znova sa rozplakala.

Už ani nevedela, koľký raz. Už ju netrápilo to, že sa jej rozmaže mejkap a ona bude vyzerať ako dokonalá zombie. Navyše sa nachádzali ešte stále na cintoríne, takže sa to celkom hodilo.

„Poďme," pošúchal ju dlaňou po chrbte a pomohol jej nastúpiť do auta.

Usadila sa na sedačku a zabuchla dvere. Oblaky nad nimi to už nevydržali a začali plakať tiež. Sledovala ako po skle cupotajú obrovské studené kvapky a uvedomila si, že jej oči už vyschli. Boli natoľko opuchnuté a boľavé, že viac nevládali plakať.

Treyov dotyk na chrbte ju ešte stále pálil na pokožke. Jeho slová jej neustále rezonovali v mysli.

„Aby ich ďakovanie nevyšlo nazmar," varoval ju.

So-Eun ukryla svoju tvár do dlaní a hlasno sa rozvzlykala. Spomienky sa jej neustále vracali, nevládala viac s nimi zápasiť. Sny troch dievčat sa na ňu zavesili ako závažie. Všetky dni boli úplne rovnaké a zlievali sa do jedného obrovského nekončiaceho roka, ktorý sa zdal čoraz dlhší a dlhší. Cítila sa taká unavená.

Znova vzlykla.

Starry stála pri dverách kúpeľne s rukou pripravenou na zaklopanie. Bola tam takmer polhodinu. Nemala ani poňatia o tom, čo sa deje za dverami, no cez striekajúcu vodu zreteľne počula ako So-Eun plače. Toto mal Trey na mysli, keď jej pošepol, aby na ňu dávala pozor?

Po ďalšom vzlyknutí, ktoré sa predralo popod dvere kúpeľne to už viac nevydržala. Možno sa bála toho, že ju jej nová spolubývajúca znova vyhreší, no nemienila ju nechať samú plakať.

Rázne zaklopala na dvere. „Arisu?"

Neodpovedala jej a tak Starry zaklopala znova. Keď sa ani po druhý raz nedočkala odpovede, privrela oči a vyslovila tichú modlitbu nebesiam. Potom sa zhlboka nadýchla. Otvorila dvere dokorán a vošla do kúpeľne. Voda striekala všade naokolo a zamočila jej pyžamo, no ona na to nedbala. Vypla vodu a pozrela na zúboženú mladú ženu, ktorá schúlená sedela v rohu vane, dlhé lepkavé vlasy poskrúcané na jej tele ako úponky temnoty, ktoré sa ju snažili stiahnuť do hlbín mysle neskorých nočných hodín.

„Vyzeráš, ako Samara z Kruhu. Prechladneš, keď tu budeš takto sedieť, Arisu," povedala jej.

So-Eun neodpovedala.

„Arisu?"

„Arisu je mŕtva, rovnako ako zvyšok 4E," prehovorila do ticha. „Volaj ma So-Eun."

„Prepáč," odvetila Starry. „Nechcela som."

Podarilo sa jej nájsť jedinú osušku, ktorá nejakým zázrakom zostala suchá, a tak jej ju prehodila cez plecia. Istým spôsobom So-Eun pripomínala pacienta z otcovej veterinárnej ambulancie. Bola ako zvieratko, ktoré nedokáže rozprávať a povedať ostatným, aké má bolesti. Uzimene sa zachvela, hoci doteraz bola v horúcej vode a vôkol nich sa vznášali obláčiky pary. Starry jej do ďalšieho uteráka zabalila vlasy a pomohla jej vstať. Zdalo sa, že nechcela, aby jej takto pomáhala, no nevládala s ňou zápasiť.

Keď ju vtiahla do izby a posadila na posteľ, aby jej v skrini mohla nájsť nejaké oblečenie, So-Eun vyzrela von oknom. Bola stále tma, hoci prichádzalo leto. To však ubehne ako voda a príde jeseň, kedy sa dni budú opäť rýchlo skracovať. Nemala rada toto ročné obdobie. Pripomínalo jej všetky tie nepríjemné pocity, ktoré začali prvou jeseňou bez dievčat. Skutočne to boli už dva roky? Mala pocit, že zamrzla na mieste a svet sa pohol ďalej bez nej.

Mobil spadnutý na zemi zavibroval a zablikal. Uvidela meno svojho manažéra, no neunúvala sa telefón zobrať. Starry si ho nevšimla. Práve jej zo skrine vyťahovala nejaké oblečenie.

„Nemôžeš spávať," povedala Starry otvorenej skrini.

Nebola to otázka, skôr skonštatovanie. So-Eun preto nepovažovala za potrebné odpovedať. Namiesto toho znova vyzrela von oknom. Starry jej cez hlavu nasilu prevliekla akési tričko a hodila na posteľ nohavice so spodnou bielizňou.

„Sadako," prehovorila So-Eun.

„Čo?" Starry ničomu nerozumela.

„V originálnom horore sa to dievča volalo Sadako."

Starry na ňu bez slova zízala. Nechápala, prečo bolo pre So-Eun práve v tomto momente také dôležité opraviť Starry v jej hororovej metafore. Pokrčila preto iba plecami. Otvorila dvere na izbe a prešla do kuchyne, chcela jej dopriať trocha súkromia, nech sa oblečie.

So-Eun si až vtedy uvedomila, aký tam bude čakať neporiadok. Odpadky nevyniesla už poriadne dlho, upratovačku zrušila a nevpúšťala ju viac dnu. Vlastne, okrem Treya do svojho bytu nepustila už nikoho.

Jej myseľ akoby až teraz naskočila. Rýchlo sa obliekla a vbehla do kuchyne práve včas, aby zazrela, ako sa Starry snaží spratať prázdne krabice od pizze do koša, no ten bol na prasknutie. Bezmocne ich preto položila iba navrch a dúfala, že sa nevysypú.

„Ješ pizzu? Myslela som, že speváčky sa musia stravovať zdravšie," prehovorila Starry.

„Tie škatule sú spred dvoch týždňov," odpovedala So-Eun.

Starry sa na ňu pozrela. So-Eun stála vo dverách kuchyni iba v dlhom tričku, ktoré jej síce zakrývalo intímne časti, no neschovalo kostnaté kolená a tenučké ruky. Predtým vo výťahu si to kvôli oblečeniu neuvedomila. Vyčítala, čo to znamená: „Prestala si jedávať."

„Nemám vôbec chuť," odvetila So-Eun.

„Poď si sadnúť," Starry odsunula stoličku vedľa seba.

So-Eun ju poslúchla a sadla si meravo na miesto, ktoré jej ukázala. V porovnaní so Starry si začínala uvedomovať, v akom zúboženom stave sa nachádza. Od tej nehody poriadne nebola vonku. Potraviny si dávala doniesť až nahor k dverám, poprípade si objednala už hotové jedlo. Nemala energiu variť. Hudba, ktorá pre ňu kedysi bola všetkým, sa už viac neozývala miestnosťou. Žalúzie v jej byte boli neustále zatiahnuté, svetlá zapínala iba minimálne.

Trey to veľmi dobre vedel. Možno si ho nevšímala, ale on ju priveľmi dobre. Povedal jej, že ju nebude do ničoho tlačiť a svoj sľub počas dvoch rokov aj dodržal. Teraz sa muselo čosi zmeniť. Kvôli tomu teraz vedľa nej namiesto neho sedí toto dievča, čo nemá ani poňatia o tom, ako to tu chodí. A ona ju to má všetko naučiť?

„Spravila by som ti čaj, ale žiadny som tu nenašla," prehovorila Starry do ticha.

„Nikto ťa o žiaden neprosil."

„Ak chceš byť sama, tak mi to povedz. No nenechám ťa robiť to, čo si robila dnes," povedala jej.

So-Eun sa pousmiala. Starry sa snažila tváriť nebojácne, no ona i tak začula, ako sa jej zachvel hlas. Hoci bol medzi nimi zrejme iba niekoľko rokov rozdiel, pripadala jej tak mladá a neskúsená. Krehká.

Možno zvládne náročný tréning, ale čo urobí, keď príde na to, že navôkol budú vždy ľudia, ktorí ju budú nenávidieť už iba za to, že existuje? Aj keď to bude z úplne detinských a iracionálnych dôvodov? So-Eun sa v tom momente nezaujímala o seba. Trápila sa nad tým, ako to všetko bude tá krehká dievčina zvládať. Vôbec si neuvedomila, že sa medzitým stala rovnako krehkou.

„Mali by sme si ísť ľahnúť," zamrmlala So-Eun akoby to bola Starry, čo v noci buntošila. „Ráno skoro vstávame."

Starry si bola stopercentne istá, že dnes už nezažmúri oka.