Boli momenty, kedy si myslela, že je snáď tou najšťastnejšou bytosťou na planéte. Každý deň bol nabitý toľkým svetlom, až sa v ňom mohla kúpať. Myslela si vtedy, že sa nič nemôže stať. Že to takto bude trvať večne.

„So-Eun?" niekto jej stiahol slúchadlá z uší, až kým jej nedopadli na plecia.

Otvorila oči a zazrela lesk červených vlasov – Nina.

„Hm?"

„Zase máš svoju dumavú chvíľku," skonštatovala.

„Dumavá chvíľka", ako to Nina nazývala, boli momenty ako tieto, keď sa So-Eun odrezala od okolitého sveta prostredníctvom hudby. Vtedy zabúdala na to, čo sa deje naokolo. Bol to jej spôsob ventilácie, úniku. Robila to často, hlavne kým bola v strese, alebo keď bola unavená. Jej myšlienky vtedy často odbiehali k veciam, nad ktorými dovtedy nemala čas uvažovať.

„Nad čím premýšľaš?"

„Nad svojimi rodičmi. Už je to rok, čo som ich videla naposledy, ak nepočítam videohovory."

„Chýbajú ti?" spýtala sa jej Nina s náznakom zármutku v tvári.

„Ale iba troška. Mám predsa vás," zasmiala sa.

„Už viem. Vybavíme si dovolenku," rozhodla za ňu Nina. „Poletíme spolu. Vždy som chcela navštíviť Áziu. Možno prídem na chuť aj tomu tvojmu príšernému kimči."

„Nikdy nás nepustia."

„Povieme, že nebudeme spievať, dokiaľ s tým nebudú súhlasiť."

„Si trafená," So-Eun pokrútila hlavou a potom si naspäť nasadila slúchadlá.

Všimla si, ako na ňu Nina vyplazila jazyk. Nina bola najlepšia. Nina bola ako jej staršia sestra, akú nikdy nemala...

Manažér niečo skríkol a pieseň v jej telefóne dohrala práve včas, aby začula zdesené výkriky ostatných dievčat. So-Eun sa nahla dopredu, aby zistila, čo sa deje. Zazrela iba auto, ktoré sa rútilo priamo na nich. Alebo boli v protismere oni? Nevedela.

Dlaňou kŕčovito zovrela rúčku na dverách auta a zatvorila oči.

Svetlo, v ktorom sa dovtedy kúpala, zmizlo. Svet sčernel...

Zvuk nárazu auta ju prebudil. Neustále sa jej ozýval v ušiach. Posadila sa na posteli a chvíľku sa snažila pochopiť, kde sa práve nachádza. Po spánkoch jej stekal studený pot. Vlasy mala mokré. Privrela viečka, no nezabránila slzám, čo sa jej nazbierali v kútikoch očí.

Rozhliadla sa navôkol a spoznala svoju izbu a posteľ. Pozrela sa na hodinky stojace na nočnom stolíku. Bolo pol štvrtej ráno. Nespala ani dve hodiny. Vedľa na ďalšej posteli uvidela ležať Starry, to nové dievča, ktoré k nej nasťahovali bez toho, aby to s ňou prebrali. Zdalo sa, že ju nezobudila.

So-Eun skopla zo seba prikrývku a prešla do kúpeľne. Potichu zatvorila dvere. Svetlo na strope nebolo vôbec hrejivé a príjemné. Bolo tak ostré a studené, až jej rezalo unavené oči.

Napustila si do skleneného pohára trocha ľadovej vody a potom sa napila. Ruky sa jej chveli, ale na to bola už zvyknutá. Sklo zahrkotalo, keď ho opatrne kládla späť na umývadlo.

Schmatla osušku z vešiaka na dverách. Keď nahá vliezla do vane, pustila na seba horúcu vodu. Oprela sa o stenu a pomaly sa po nej chrbtom zviezla až na spodok. Ostala tam schúlená, voda striekala naokolo, močila jej vlasy a zaplavovala kúpeľňu, ale ju to nezaujímalo. Myšlienky sa jej neustále obtáčali okolo pohrebu dievčat. Dva roky, čo jej tieto udalosti nedali spávať. Dva roky, čo na ne nedokázala prestať myslieť. Akoby to bolo iba včera, keď po prvý raz stretla Treya.

„Slečna Arisu, som Trey Jacobs, váš nový manažér. Poslali ma sem z agentúry, aby som na vás dohliadol a odprevadil vás na pohreb."

„Poďte ďalej," odpovedala do zariadenia na stene a potom stlačila bzučiak, aby mu otvorila dvere.

Vonku bolo sychravo. Napriek tomu, že leto bolo predo dvermi, sa počasie v ten deň pomýlilo. Hrozilo, že sa každú chvíľu rozprší. Bolo chladno. Vzala si preto čierny huňatý kabátik, ktorý mala prehodený na posteli. V chodbe vytiahla zo vstavanej skrine čierne lodičky a ostávala už len kabelka. Práve, keď si ju zavesila na lakeť, ozvalo sa slabé zaťukanie na dverách.

Otvorila dvere a pozrela sa do očí neznámemu mužovi.

„Trey," natiahol k nej ruku.

„So-Eun," odpovedala a potriasla mu ňou.

„Pripravená?" opýtal sa.

Pozrela sa na seba do zrkadla na chodbe. Takmer sa v ňom nespoznala. Jej pleť bola až nezvyčajne bledá, cez celé líce sa jej tiahla obrovská modrina, na bočnej strane čela mala niekoľko stehov a škaredú chrastu. Čierne smútočné šaty, čo mala na sebe, jej siahali po kolená a zakrývali tak ďalšie fialové fľaky. Aj ruky mala poriadne zafarbené, no našťastie nemala nič zlomené.

Utrela si vreckovkou uslzené oči a pozrela na zvlhnutý papier v rukách. Bol celý čierny, čo znamenalo, že si musela zrejme po stýkrát rozmazať očnú linku. Nemalo význam ju kresliť nanovo.

„Som pripravená," zaklamala.

Zabuchla dvere na byte a potom vyrazili. Pred budovou ich čakalo služobné auto s čiernymi sklami. Trey jej ihneď otvoril dvere ako pravý džentlmen. Kým sa usadila, sedel už vedľa nej na mieste vodiča. Uvedomila si, že sa jej chveje ruka, kým sa snažila napchať kovovú sponu bezpečnostného pásu do zámky.

„Ukážte, pomôžem vám," natiahol sa k nej a potom jej zacvakol pás.

Mimovoľne sa pritom dotkol jej rúk. Nepovedal nič, ale bolo jasné, že si musel všimnúť ich teplotu príbuznú kusu ľadu. Zložila si ich preto do lona a vyzrela von oknom, aby sa vyhla jeho skúmavému pohľadu.

Bolo to po prvý raz od tej nehody, čo sedela v aute. Bola z toho značne nervózna. V nemocnici strávila len pár dní, kým si ju tam nechali na pozorovaní, a potom ju prepustili do domácej liečby. Keďže sa nachádzala v súkromnej nemocnici, ktorá bola blízko agentúry a ich služobných bytov, vyšla von krivkajúc po vlastných, iba v sprievode ochranky.

Zopár fanúšikov, ktorí boli zrejme nezamestnaní, ju prišli počkať. Možno si dokonca kvôli tomu zobrali i voľno, nevedela. Zazrela aj niekoľko bleskov fotoaparátu, potom niekto z ľudí podal ochrankárovi kyticu a škatule bonboniér. Poďakovala sa a snažila sa usmiať, no šlo to len veľmi ťažko. Celú tvár mala akúsi stuhnutú a unavenú. Boľavú.

Niektorí jej vykrikovali slová podpory a obdivu, no potom začula kdesi vzadu ostrý piskot. Obzrela sa a zovrela pery. Nezachytila presne, čo povedal ten chlap, ktorý tam stál, ale zazrela ako sa hlúčik fanúšikov na neho vrhol, očividne pobúrený.

Obrátila hlavu a rýchlo zmizla v budove agentúry. Použila zadný vchod a prešla k budove vedľa, kde sa nachádzal jej služobný byt. Zavrela sa v ňom, zatiahla všetky závesy a potom si ľahla rovno do postele.

Zapla si internet na svojom tablete, ktorý sa rozozvučal. Upozornenia a správy od jej fanúšikov nabiehali jedno za druhým, jej oči ich nestačili sledovať.

„Skoré uzdravenie prajem!"

„Držíme ti všetci palce, nech sa rýchlo zotavíš."

„Dievčatá nám budú navždy chýbať. Nevzdávaj to, Arisu!"

Usmiala sa, keď si prečítala tie milé komentáre od ľudí, ktorých nikdy v živote nestretla. Bol to hrejivý pocit. Vedieť, že existujú ľudia, ktorým nie je ukradnutá a ktorým na nej záleží.

Bola totiž úplne sama. Jej rodičia sa vrátili po vyše dvadsiatich rokoch naspäť do Južnej Kórei, kvôli zhoršenému zdravotnému stavu starých rodičov. Ona ostala pracovať na svojej kariére. Volávali spolu často. Aj pred odchodom z nemocnice sa s nimi zhovárala a oni jej ukazovali, čo všetko jej kúpili a najbližšie pošlú poštou. Dúfali, že im obrovský balík nezadržia na colnici.

Nevedeli, že So-Eun mala autonehodu. Pár dní sa im neozývala, ale oni to nepovažovali za nič nezvyčajné. Predpokladali, že bola zaneprázdnená kvôli práci. To sa stávalo často.

Ozvala sa im až z nemocničnej izby. Chcela im povedať, čo sa stalo skôr, než to uvidia v správach. Jej matka chcela za ňou ihneď priletieť, ale ona jej to nedovolila. Nechcela, aby sa o ňu strachovali, ubezpečila ich, že vyviazla z nehody bez ťažkých zranení a potom to už nevydržala. Rozplakala sa a povedala im úplne všetko. Že vlastne nechápe, ako sa to stalo, a prečo práve ona je tá, ktorá z celej posádky auta vyviazla živá.

Večer si urobila upokojujúci bylinkový čaj a cítila sa už o kúsok lepšie. Stále ju zvierali obavy, čo sa stane so skupinou, čo so skladbami, ktoré doteraz pripravovali. Bolo treba zrušiť všetky koncerty a akcie, ktoré boli naplánované, bolo toho treba toľko urobiť. A ich manažér, ktorý sa o to všetko staral, bol takisto mŕtvy. Šoféroval ich auto.

O pár dní nato ju navštívil sám riaditeľ S&S Entertainment a povedal jej, že všetky dôležité veci vybavia za ňu. Pridelia jej nového manažéra a potom sa uvidí, ako ďalej.

Otvorila si opäť svoj profil a prechádzala komentármi, ktoré pribúdali každou minútou. Keď uvidela niektoré z nich, vyrazilo jej dych.

„Nechápem, prečo musela umrieť Nina. Mala si byť na jej mieste."

„Nie je fér, že ostatné dievčatá zomreli a iba ty si prežila."

„Zomri!"

„TAK UŽ KONEČNE SKAP!!!"

Rýchlo vypla tablet a hodila ho na nočný stolík. Myslela si, že na nenávistné komentáre si už zvykla. Vždy sa našli ľudia, ktorí ich nenávideli z príčin, akým nikdy nerozumela. Nebola si vedomá toho, že by niekomu ubližovali iba tým, že spievali.

Nina, ktorá znázorňovala v ich skupine oheň, jej neustále hovorievala, že sú to iba hlúpi závistliví ľudia. Vraj sa nedokážu vysporiadať so svojimi problémami a uľavujú si prostredníctvom takýchto negatívnych správ.

Nina by si s takýmto niečím poradila raz-dva. Bola skutočným plameňom v ich skupine. Bola temperamentná, divá, niekedy až prehnane sebavedomá. No bola milá a starostlivá. Ľahko sa nahnevala, ale rýchlo aj upokojila. Bola hnacou silou, ktorá ich všetky nútila neustále sa zlepšovať a pracovať na sebe.

Tara bola zase jej presným opakom. Bola plachá, hanblivá, ale dokázala pevne stáť na zemi. Aj preto sa napokon v agentúre rozhodlo, že ona bude predstavovať zemský živel v ich kapele.

Jej vizážistka jej raz nafarbila vlasy na tmavozelenú farbu, za ktorú sa jej Aria, ich štvrtá členka a vzdušný živel, neustále posmievala. Hovorievala, že jej vlasy vyzerajú ako riasy.

So-Eun sa Tarine tmavozelené vlasy páčili. Ona sama mala byť pod umeleckým menom Arisu vodným živlom, no povedala, že svoje tmavé vlasy si na modro nikdy nenechá zafarbiť. Samozrejme, jej slová nikdy nemali žiadnu váhu. No keď jej asi tretí raz odfarbovali vlasy a peroxid nie a nie vytiahnuť jej prirodzenú tmavú farbu, vizážistka pochopila, že jej ich takto zničí. Napokon jej na hlavu namiesto toho zacapili modrú umelú parochňu. Vyzerala z nich azda najhoršie.

Aria si hrdo nechala svoje vlasy odfarbiť na bielo. Tara jej vrátila narážky o riasach s tým, že tie jej vyzerajú akoby celá zošedivela, ale Aria len mávla rukou a prihodila ďalšiu uštipačnú poznámku.

To sa už do toho zakomponovala aj Nina a onedlho bol v celej miestnosti taký krik, až vizážistke rupli nervy a vyhodila ich všetky von.

So-Eun sa zasmiala a potom si utrela slzy, ktoré sa jej zase kotúľali po lícach. Dievčatá jej strašne chýbali a ona mala pocit, že by bolo skutočne lepšie, keby zomrela spolu s nimi.

Myšlienky, ktoré nikdy predtým nemala, sa zjavili v jej hlave náhle ako démoni po západe slnka. Neustále do nej dorážali a hoci sa pred nimi snažila ukryť v temnote svojej zadebnenej izby, nepomáhalo to.