V krku jej razom vyschlo, zovrelo jej ho tak silno, až nedokázala zo seba dostať ani len súvislý zvuk. Žalúdok sa jej zachvel a stiahol pod pazúrmi nevoľnosti. Vedela, že nebol dobrý nápad jesť takto neskoro tony mäsa.

„Trey," ruka na okennej kľučke sa jej zachvela.

Trey sa natiahol a zovrel jej ruku v prstoch. Pozrel sa na ňu: „Videl som to. Idem hneď dole. Starry, zakazujem vám otvoriť to okno a pozrieť sa dole!" Stíšil hlas: „Hlavne So-Eun nesmie nič z toho vidieť. Rozumela si?"

Starry preglgla a prikývla: „Ponáhľaj sa, prosím."

Trey sa obrátil na päte a vzápätí za ním buchli vchodové dvere. Bude musieť zísť dole a obísť skoro celú budovu, aby sa dostal na stranu, kde mali okná.

Starry v prstoch zovrela kľučku. Nedovolí im otvoriť okno, ani keby jej mali odtrhnúť obe ruky.

„Čo sa stalo?" Rebecca ničomu nerozumela.

„Myslím, že niekto práve vyskočil z okna," pošepla So-Eun. Hlas sa jej roztrieštil.

„Chceš mi povedať, že ten tieň... Preboha!"

Starry prudko dýchala. Krv jej hučala v ušiach, počula za svojim chrbtom, ako Rebecca neprestajne melie, asi aby spracovala ten šok, čo prežíva, no viac ju už nevnímala.

V hlave sa jej rozozvučali policajné sirény. Pred očami jej zablikali svetlá áut.

Škripot bŕzd.

Letiaca silueta.

Padajúca taška s nákupom.

Kotúľajúca sa konzerva...

„Strašne to bolí..."

Nekončiaca tma...

„Starry?"

„STARRY!"

Niekto ňou zatriasol. Pred sebou uvidela rozmazanú tvár So-Eun a Beccy. Na pleciach ju hriala deka.

„Je všetko v pohode, Starry?"

Ako môže byť všetko v pohode? Ako môže byť vôbec niečo v pohode?

„Myslíš, že príde k sebe?" spýtala sa Becca.

„Určite áno," odpovedá So-Eun. „Zdalo sa mi, že už zaostruje pohľadom."

Ktosi jej chytil do ruky dlaň. Až vtedy zistila, že mala úplne ľadové ruky. Ako aj vtedy.

Stisk na studenej ruke jej ešte stále ohrieval prsty. Trocha jej nimi myklo, ale to bolo všetko.

„Vôbec nereaguje. Trey mi to nedvíha. Asi je stále tam."

„Čo urobíme? Máme jej zavolať sanitku?"

„Ja... Ja neviem," pošepla bezmocne So-Eun. „Ešte nikdy som ju takúto nevidela."

Neplače. Zvláštne.

Ani vtedy, keď ten ožran zrazil jej mamu, neplakala. Iba sedela na podlahe otvorenej zadnej časti sanitky a nevnímala nič, čo sa dialo naokolo. Videla otca. Mykalo mu bradou, plakal. Ona nie.

Ani teraz.

Bytom sa ozvalo zvonenie vrátnika. Pár nôh išiel otvoriť dvere.

„Môžem s ňou hovoriť?"

„Nemôžeš! Počuli sme o tej fotke, ty hajzeľ!"

„Becca, potichu. Na chodbe môžu byť ďalší ľudia. Noah, poď dovnútra, prosím. Nereaguje. Pred chvíľkou čosi zamumlala, myslela som, že už prichádza k sebe, ale je stále mimo."

Necítila smútok. Cítila prázdno.

„Ahoj, Hviezdička."

Bolo to akoby na ňu volali z veľkej diaľky. Tam, kdesi v úplnej tme, kde práve čupí a plače, k nej dolieha známy hlas. Chcela ísť za ním, ale nevie, kde sa nachádza. Všade bola totiž samá temnota.

Akým smerom sa má vybrať?

„Zem volá Starry."

„Vidíš. Nereaguje. Vôbec."

„Skutočne mi lichotí, keď sa pri mne červenáš, Starry."

„Ja sa nečervenám. Mám červené líca, lebo mi je zima, ty idiot!"

So-Eun sa na nich chvíľku dívala, no potom jej pustila ruku. Rebecca stála za nimi.

Boli tu úplne zbytočné. Sú jej spolubývajúce a partnerky. A predsa jej vôbec nedokázali pomôcť. Zato Noah, ktorý teraz pri nej kľačal, veľmi dobre vedel, čo robí.

„Keby ste nás potrebovali, budeme neďaleko," usmiala sa So-Eun na Noaha a potom sa kúsok vzdialila. Schmatla Rebeccu za ramená a ťahala ju preč do ďalšej miestnosti.

„Nemôžu byť spolu, prečo ma ťaháš?"

„Ššš, Becca. Nechajme ich."

Noah si ich nevšímal, pretože sa díval na Starry. Znova bola taká. Ako aj v ten deň, keď ju našiel hrať na klavíri v jeho obývačke. Mala v očiach ten zvláštny výraz. Ale vtedy plakala. Bolo to, akoby konečne všetko dostala von. No teraz to bolo všetko bez sĺz.

„Mohli by sme ísť dnu?" spýtal sa nejakého policajta, ktorý stál neďaleko.

„Ak je v poriadku, tak áno. My sme tu už skončili."

„Niekam ju vezmem. Chcem niečo vyskúšať."

„Ale," So-Eun namietala, ale napokon prikývla.

„Dobre teda. Poďme, Starry. Ideme preč."

Noah ju vzal za ruku a potom vytiahol von na chodbu. Keď výťah cinkol na jeho poschodí, naťukal kód a vošiel s ňou do bytu, kde býval spolu s Joshuom a Seung-Woom. Obaja boli tiež vonku, ako takmer všetci obyvatelia tejto budovy. Mali byt teraz len pre seba.

Pomaly ju usadil pred biely klavír. Potom jej vzal ruku. Bola ťažká a úplne ľadová. Natiahol ju nad klávesy a pustil.

Až ju vytrhlo, keď ticho v miestnosti preťal hlasný tón.

Pozrela sa na neho, druhá ruka sa natiahla za klávesmi.

„Ak chceš súkromie, pokojne odídem," povedal jej.

„Ostaň!" povedala mu. Oči sa jej konečne začínali lesknúť od sĺz. „Neznesiem, ak budem mať byť teraz sama."

„Nie si sama," usmial sa na ňu. „Máš predsa tento klavír."

Pozrela sa dopredu a prstami zľahka pohladila slonovinové klávesy. „Máš pravdu," povedala jemným hlasom.

Žalúdok sa mu zachvel, keď uvidel v jej očiach všetky tie pocity. Zbožňovala hudbu a milovala jeho klavír. Asi sa bude musieť nahodiť do bieleho obleku a pár zubov si zafarbiť na čierno, aby pripomínali klávesy.

Starry sa nadýchla, spevnila svoj chrbát.

Prvé smutné tóny zaplnili mŕtvolné ticho obývačky.

Potom jej pocity vypukli naplno.

Nikdy nechápal, ako môže tak perfektne vyjadriť svoje pocity hudbou. Nehrala žiadne známe piesne, iba brnkala rozličné noty za pochodu, priamo z hlavy, a hoci bola ich melódia a tempo nepravidelné, aj napriek tomu to bolo niečo, čo sa dalo počúvať.

Tichá pomalá smutná melódia sa mu vkrádala do hlavy. Musel sa ovládať, aby si nesadol vedľa nej a nezotrel jej tie slzy, ktoré sa jej práve začínali s každým tónom perliť spod privretých viečok.

Miloval jej prekrásnu hru na klavíry a uvedomil si, že už viac nikdy nechce, aby takéto smutné skladby musela ešte niekedy zahrať.