Starry si vzdychla a oprela sa v sedadle. Vlakom znova drglo a hneď nato sa slimačím tempom pohol vpred. Bol piatok večer a ona cestovala na víkend domov za svojím otcom. Potrebovala sa s ním stretnúť, aby mu mohla povedať o svojich plánoch. Väčšinu cesty už mala za sebou, na ďalšej stanici bude vystupovať.

Bola nervózna, nevedela, ako bude otec na niečo také reagovať.

Otočila prepravku na kolenách dvierkami k sebe a nazrela dnu. Jej kocúr Gwyn ležal skrútený uprostred na malej mäkkej deke, čo mu tam naskladala. Brennan jej povedal, že v apartmáne, kde bude bývať, je chov zvierat zakázaný.

Bolo to zvláštne. Na začiatku nechcela o šoubiznise ani počuť a teraz bola ochotná doma nechať aj svojho kocúra. Ale malo to ešte jeden dôvod. Vedela, že ak bude mať skutočne tak nabitý program ako jej hovoril Brennan, s otcom a ani s kocúrom sa tak často neuvidí. Nechcela, aby bol sám a premýšľala, že mu nechá práve kocúra, aby sa necítil tak osamelo.

Vlak začal spomaľovať a ona sa zdvihla. Otvorila dvere na kupé a vyteperila sa von aj s mačkou v prenoske. Prešla po chodbe, na ktorej sa tlačilo už veľa ľudí chystajúcich sa von.

Vlak zastal.

Zišla dole, pridala sa k davu ľudí, ktorí kráčali vôkol nej a ponáhľali sa rýchlo preč zo stanice. Mala ťažkú tašku v jednej ruke a kocúra v druhej, nebolo jednoduché vybalansovať to všetko na úzkom peróne, každú chvíľu hrozilo, že zle stúpi a vyvrtne si členok.

Vrazila do nejakého chalana.

„Prepáčte," zamrmlala rýchlo a sklopila zrak.

„Nič sa nestalo," odvetil automaticky, no potom sa jeho tón zmenil. „Starry? Si to ty? Ja odpadnem. Koľko rokov sme sa to nevideli?"

Starry zdvihla hlavu a konečne poriadne zaostrila na chlapca, čo sa jej prihováral. „Matt?"

Matthew, jej spolužiak zo základnej školy. V ruke mal iba jednu tašku a cez plece prehodené puzdro, v ktorom sa pravdepodobne skrývala gitara. Jediná vec, ktorú si o ňom zo školy pamätala. Kým ona sa učila ako dieťa hrať na klavír, on brnkal nielen na jej nervy, ale i na struny. Obaja spoločne po hodinách hry na hudobný nástroj chodievali spolu domov a nadávali, ako ich učitelia bili po prstoch, keď zahrali niečo počas hodiny zle. Koľká to nespravodlivosť. Hoci vtedy sa ich bála, veľký strašiak sa s jej vekom rozplynul. Naučila sa disciplíne. Zastaralé vyučovacie metódy sa zrušili.

„Ako sa máš, Starry?" spýtal sa. „Stále ako hviezda?"

Vedela, že to príde. Každý sa nad tým pozastavil. Mama a jej šialene kreatívne mená. Kým na základnej škole to bolo príšerné, pretože každé jedno decko ju volalo Hviezdička, na strednej sa naučila trpezlivo hlúpe poznámky ignorovať. Na vysokej sa taký detinský humor viac nenosil. Pokrčila preto len plecami.

„Chceš pomôcť? Vyzerá, že máš toho veľa. Daj, vezmem ti tú tašku."

„Čo? Nie," zavrtela hlavou, no on sa už načahoval za čiernou cestovnou taškou a prevesil si ju cez druhé plece, na ktorom mu nevisela gitara. „Vráť mi ju. Je ťažká."

„Práve preto by si ju nemala niesť ty."

Starry stíchla. Zovrela v dlani rúčku prepravky s kocúrom a hľadela radšej pod nohy. „Ďakujem," pípla do ticha večerného mestečka.

„Aj tak mám zastávku neďaleko, takže pôjdem tým smerom, ak si pamätáš," skonštatoval. „Vždy som ti závidel, že bývaš v bytovke. Ja kým sa ešte doteperím domov," zamrmlal a napravil puzdro na svojom chrbte.

Pamätala si. Rovnako aj jeho výsmechy a doťahovačky. Ale teraz bol iný. Miatlo ju to. Nevidela sa s ním roky a on medzitým vyrástol. Z krpatého uštipačného chlapčiska bol mladý muž.

„Stále hráš na gitare?" opýtala sa ho.

Ona sa klavíra už poriadne dlho ani len nedotkla. Musela uznať, že jej to počas štúdia na strednej chýbalo. Dokonca aj počas prvého ročníka na vysokej škole premýšľala nad tým, že by si niekedy potrebovala trocha zahrať. No je jednoduchšie prepašovať niekam kocúra, než klavír.

„Mmmh, mám vlastnú kapelu," odvetil.

„Fakt? A čo hráte?" zaujímala sa.

„Post-hardcore a progresívny rock," odpovedal.

Nebola teda o nič múdrejšia. No nič si z toho nerobila. Hudbu neviete opísať, hudbu skrátka musíte iba počuť, aby ste ju pochopili.

„Máte aj nejaké hotové skladby?" opýtala sa preto.

„Len zopár, ale stále pracujeme na niečom novom. Chceli by sme dokopy poskladať naše vlastné cédečko. Potom by sme to poslali do hudobných vydavateľstiev a uvidíme, či by si nás nechceli vziať, poprípade aspoň zakúpiť licenciu."

„Mohla by som si ich vypočuť?"

„Jasné, máme ich uploadnuté na nete."

„Ako sa voláte?"

„Lander Syndrome."

„Čo to znamená?"

„Vlastne nič," zasmial sa. „Len sme poskladali náhodné slová, aby dobre zneli."

Starry sa rozosmiala. Vybrala z vrecka telefón a potom si zapísala názov skupiny do poznámok. „Určite si to pustím," ubezpečila ho.

„Je to od teba milé," odvetil. „Väčšinou sa stretávam s tým, že mi to ľudia sľúbia, no nikdy svoje slovo nedodržia. No aj keď tomu dajú šancu, zväčša to nikto nechce počuť viackrát. Možno ani ty nevydržíš."

„Prečo?"

„Uvidíš," znova sa zasmial.

„Aj spievaš?"

„Áno. Teda, ak sa to dá miestami nazvať spevom. A čo ty? Stále sa venuješ spevu?"

„Práveže vôbec," pokrútila hlavou.

Nechcela mu prezradiť nič o potenciálnej kariére speváčky, ktorá nebola istá. A vlastne už ani dlho nespievala, nemôže preto tvrdiť, že to je jej koníček.

„Si teraz na výške?" spýtal sa.

„Uhm."

„Z nás dvoch si bola vždy tá zodpovedná, Starry. Ale ja," rozosmial sa. „Rodičia skoro vyleteli z kože, keď sa dopočuli, že by som chcel radšej spievať."

„Čo robíš teraz?"

„Nikde neštudujem, pracujem iba na skrátený úväzok," povedal. „Ale hlavne popritom všetkom robím hudbu. To je celé."

„Stojí ti to za to?" opýtala sa. „Neľutuješ, že si nešiel na výšku?"

Zastal a pozrel sa na ňu. Kým iní ľudia by tieto otázky nevzali dobre, azda by sa ich možno i dotkli, vytušil jej úprimnú starosť a záujem. Nemal ani poňatia o tom, aký vnútorný boj sa práve odohráva v jej vnútri, no možno sama stála na rázcestí.

„Podľa mňa to stojí zato," usmial sa na ňu. „Aby si mohla dosiahnuť to, čo chceš, musíš tomu venovať všetok čas a dať do toho celú svoju dušu. Nedá sa to robiť iba na polovicu. Mimochodom, obaja vieme, že by zo mňa nebol veľmi dobrý študent."

Zamyslela sa nad jeho slovami. Mal absolútnu pravdu. Stále váhala, či to skutočne chce. Jej motívom neboli peniaze, ani sláva. Len chcela vedieť, či dokáže aj ona rovnako žiariť. Ako Rebecca na kastingu a ten chalan v tanečnej miestnosti plnej zrkadiel.

Odjakživa patrila medzi obyčajné dievčatá, ktoré sa s ľahkosťou stratili v dave a všetci ich prehliadali. Nikdy jej to nevadilo. Ale teraz prišiel moment, kedy si povedala, že by sa rada premenila na Popolušku, hoc by to malo byť iba na skúšku.

„Okej," povedal a zložil jej tašku k nohám. „Tak ja idem ďalej, o pár minút mi ide posledný spoj k nám hore. Pekný večer, Starry."

„Maj sa," slabo sa na neho usmiala.

Zamával jej a potom sa ponáhľal ráznejším krokom k najbližšej autobusovej zastávke. Starry za ním ešte chvíľku pozerala a bola odhodlaná, že bude jeho hudbu podporovať, nech bude akákoľvek. Keď jej zmizol z dohľadu, zdvihla tašku a prešla ku vchodu. Bola rada, že jej ju pomohol odniesť, ináč by prišla totálne vysilená. Odomkla si dvere a pešo vyšla niekoľko poschodí. O pár minút už otvárala byt.

„Oci, som doma!" zavolala.

„Ahoj, Starry," objavil sa ihneď v chodbe, aby ju mohol objať.

Zložila tašku a vypustila von Gwyna. Byt mu bol stále známy a tak sa ihneď rozbehol k svojmu mačaciemu stromu, kde rád sedával.

„Čo to tu tak dobre vonia?" spýtala sa Starry, keď vošla do kuchyne.

Bolo tam teplo, v rúre sa čosi pieklo. Podľa vône oregana a bazalky pochopila, že to bola pizza. Jej otec vedel urobiť perfektnú pizzu. Nekupoval tie mrazené, ale vedel urobiť domáce cesto, čo chutilo lepšie než v ktorejkoľvek pizzerii, kde bola. Po tom, čo umrela mama, mu ani nič iné neostávalo, len sa takisto naučiť variť. Starry už vtedy vedela variť, ale on nechcel všetko nechávať na ňu.

„Vieš, čo to je," zasmial sa jej otec a potom vypol rúru.

Starry si vybalila niekoľko vecí z tašky a potom sa posadila za stôl v kuchyni. Jej otec na veľký okrúhly tanier nabral pizzu a potom ju položil do stredu stola. Rozkrájal ju ostrým kolieskom a potom si sadol oproti nej. Obaja si odtrhli po jednom trojuholníčku a pustili sa do jedla. Gwyn takisto zacítil vôňu a krútil sa im okolo nôh pod stolom. Starry mu občas hodila upečenú kocku kuracieho mäsa, čo mala navrchu.

Keď sa najedli, pomohla mu umyť riad a potom si so šálkou čaju sadla naspäť na svoje miesto. Bolo zvláštne byť opäť doma a necítiť sa tam ako doma. Neprítomnosť mamy bola stále príliš očividná, hoci sa snažil zvládnuť všetko sám.

Kocúr vyskočil nahor a potom sa otcovi usalašil na nohách. Jediný kocúr, čo sa ho nikdy nebál. Tí ostatní sa v jeho prítomnosti chveli. Hlavne keď ich prijímal na svoju malú veterinárnu ambulanciu, kde pracoval od rána do večera. Mal rád zvieratá rovnako ako ona.

Poškrabal kocúra za ušami a potom sa obrátil k Starry: „Doniesla si aj Gwyna. Myslel som, že ho necháš na internáte."

„Priniesla som ho, lebo ho tu budem musieť nechať."

„Konečne zistili, že ho tam máš?" rozosmial sa. „Vravel som ti, že to nie je dobrý nápad. Aj tak nemôžem uveriť tomu, ako je možné, že si ho tam nevšimli dva semestre."

Starry položila na stôl šálku a zdvihla k nemu pohľad. „Doniesla som ho preto, lebo sa asi o neho už nebudem môcť starať," povedala pomaly.

„Ako to myslíš?" spozornel a uprene ju pozoroval.

„Kým som bola v meste, oslovil ma nejaký pán. Bol to hľadač talentov pre hudobnú agentúru. Povedal mi, že zo mňa môžu urobiť profesionálnu speváčku."

Otec sa zamračil.

„Nie sú to žiadni podvodníci. O tom som sa už presvedčila. Bola som v tej agentúre, videla som ľudí, čo boli v ten deň na konkurzoch, stretla som sa s jednou z ich kapiel. Je to seriózna agentúra, ktorá očakáva od ľudí výsledky. Ponúkli mi služobný byt a dobrý plat."

„Prečo mám pocit, že za tým všetkým bude nasledovať nejaké ale?"

„Budem musieť prerušiť štúdium."