Pesnička dohrala a oni zastali. Niektorí z nich sa šli napiť, iní si utierali spotenú tvár do uteráka, čo boli pohádzané spolu so športovými taškami na lavičkách pri bočnej stene. Vlastne, bol tam celkom neporiadok, jediný voľný priestor v miestnosti bol iba uprostred, kde doteraz tancovali.

„Fajn! Ešte jeden raz a potom si dáme obedňajšiu pauzu!" zatlieskal rukami chlapík, čo stál pred nimi.

Starry pochopila, že to bol choreograf. Sledovala, ako sa hmýrili a pocítila kúsok úľavy. Chalani ju totálne ignorovali. Zrejme boli dosť vyčerpaní, videla, ako sa na niektorých odzrkadľovala únava, iní si posadali na lavičku a natiahli nohy. Jeden z nich si vyzul tenisky a ponožky, zahodil odlepený leukoplast a vytiahol nový, aby si mohol ošetriť boľavé otlaky na nohách. Krvácali. Biela ponožka bola na špičke už celá ružová. Muselo to bolieť a on aj napriek tomu stále tancoval.

„Pán Brennan?" pípla Starry.

„Áno?"

„Ako dlho tu už dnes nacvičujú?"

Prešiel k choreografovi a dal sa s ním do reči ako so starým známym. Potom obaja obrátili zrak na ňu a ona sa rýchlo odvrátila. Nepáčilo sa jej, keď si ju ľudia obzerali. Navyše sa zazdalo, že už aj pár mladíkov si ju zvedavo obzeralo. Dúfala, že sa jej neprihovoria. Bála sa, aby sa nedostala do trápnej situácie, kedy sa ukáže, že nemá ani len poňatia o tom, ako sa v skutočnosti volajú. Poznala len ich strašný názov kapely s ktorého jej stáli chlpy zakaždým, keď to niekto spomenul.

Brennan sa k nej vrátil a potom sa oprel chrbtom o stenu s rukami vo vreckách, zjavne to bola jeho obľúbená póza. Keď sa chalani znova dvíhali z lavičiek, aby sa postavili doprostred miestnosti, nahol sa k nej.

„Dnes sú tu už od šiestej ráno."

Od šiestej. Starry pozrela na hodiny. Bolo už štvrť na dvanásť. To znamenalo, že tam boli už viac než päť hodín. Päť hodín nepretržitého tanca.

„Ešte stále si myslíte, že to je nepoctivá robota, slečna Fioresová?"

Ale ona ho už nevnímala. Dívala sa na mladé tváre mužov, ktorí vyzerali príťažlivo, hoci im po spánkoch stekal pot. Jasné, agentúra nemohla ako spevákov vybrať niekoho, kto vyzeral úplne ako Quasimodo. Vedela si predstaviť, prečo ostatné dievčatá po nich toľko slintali. Ale ona nemala záujem.

Hudba začala opäť hrať.

Jeden z nich vystrelil dopredu a zastavil tesne pred Starry. Stuhla na mieste a chcela pretrhnúť očný kontakt, no nedokázala to. Ten chalan tam bol priamo pred ňou, jeho tmavé oči žiarili presne rovnako ako predtým tie Rebeccine. Zízala na neho.

„Hey, girl, can you keep a secret?" spýtal sa jej naraz s hlasom ozývajúcim sa z reproduktora.

Preglgla. V ústach mala sucho. Netušila, či sa od nej očakáva nejaká odpoveď, alebo sa s ňou iba zabávajú, nevedela zo svojich hlasiviek vydať žiadny zvuk. Takmer nebadane prikývla.

„So, let's go!"

Schmatol ju za ruku a ona sa zaprela nohami, no tenisky jej zapískali na gumenej podlahe. Zakopla a preletela priamo za ním. Hudba explodovala a oni sa naraz roztvorili ako kvet. Ich líder a hlavný spevák ju vrhol priamo medzi nich a potom sa postavil pred ňu.

Začali tancovať moderný tanec, ktorý bol energický a dravý. Nervózne tam zhrbená stála uprostred nich ako soľný stĺp a tvár jej horela. Kolená sa jej triasli, no nevedela, ako by mohla odtiaľ ujsť. Dokonale ju obkolesovali a nedovoľovali jej pohnúť sa. Súčasťou ich choreografie bolo prirážanie bokmi do vzduchu. Modlila sa, aby ten tanečný pohyb nezačali skúšať na nej.

Hudba zoslabla a oni sa naraz pootáčali smerom k nej. Všetkých dvanásť párov očí sa dívalo na ňu. Cítila ich pohľady na svojom tele, zízala na špičky svojich tenisiek, ľadovými dlaňami sa snažila schladiť si líca.

Jeden z nich začal na striedačku rapovať, text rozprával síce rýchlo, ale ona mu rozumela takmer každé slovo. Pesnička mala jednoduchý motív. Chlapec sa zdôveruje kamarátke, že jej povie tajomstvo. Stretol dievča, do ktorého sa zamiloval. Opisuje jej ju, hovorí o tom, ako po nej šalie. Že ju musí mať.

Naraz sa znova otočili a pokračovali vo svojom tanci. Dívala sa na nich a žasla. Boli perfektne zosynchronizovaní, hýbali sa presne v rovnakom rytme. Bolo to hypnotizujúce.

Pieseň vrcholila a blížila sa ku koncu.

„Oh, girl, will you keep this secret? That girl I love is you!"

Dobrý Bože! Ak sa predtým červenala, kým ju obkolesovali, tak teraz mala pocit, že z toho všetkého exploduje. Vo vzduchu sa vznášali tony testosterónu a jej srdce lámalo rekordy v počte úderov za minútu.

Hudba stíchla a nastalo príšerné stiesňujúce ticho. Rozosmiali sa a začali naraz tlieskať. Nadýchla sa a potom zhlboka vydýchla. Chcela sa prepadnúť pod zem...

„Skvelé! Bolo to úžasné!" rozplýval sa choreograf. „Dáme si obed a potom si to ešte poobede párkrát zopakujeme. Bohužiaľ, zrejme už bez figurantky," žmurkol na Starry.

Schovala tvár do dlaní.

„Môžem vás pozvať na obed?" opýtal sa jej Brennan.

Starry prikývla. Túžila odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť.

Brennan ju znova viedol po labyrinte chodieb. Už sa viac nesnažila zapamätať si, kadiaľ kráčali a ktorými schodmi, aj tak by zablúdila hneď na začiatku. Nastúpili do výťahu a ona sa schovala v jeho rohu. Líca mala ešte stále rozpálené a studenými dlaňami si ich chladila, aby konečne zbledli. Brennan sa vyškieral.

Výťah zastal na ďalšom poschodí a dnu nastúpil neznámy muž so ženou. Pozdravili sa Brennanovi a prehodili medzi sebou niekoľko zdvorilostných fráz. Viac sa už nezhovárali.

Starry sa dívala na tú ženu a nevedela si ju zaradiť, hoci jej bola známa. Bola nízkej postavy, mala dlhé rovné vlasy havranej farby. Práve obrátila tvár k mužovi v obleku, ktorý ju sprevádzal, a Starry konečne zazrela jej profil. Spoznala Arisu zo skupiny Four Elements. Ešte stále bola v tejto agentúre, hoci v tom bulvárnom článku včera vyčítala, že s ňou rozviazali zmluvu, pretože prestala spievať. Nevykašľali sa na ňu.

Výťah pípol a Brennan so Starry vystúpili. Nasledovala ďalšia chodba, až kým sa neocitli v reštaurácii, ktorá mala sídlo v budove agentúry. Keďže ju pozval na obed, neváhala a vybrala si prvé jedlo, ktoré jej padlo do oka. Keď jej napokon doniesli na tanieri obrovský steak, musela sa veľmi ovládať, aby ho nezhltla v celku. Takéto menučka sa nepodávali v kantínach, kde sa stravovala počas školy.

„Tá žena, čo bola vo výťahu," prehovorila Starry a pozrela na Brennana, „bola Arisu. Ale na internete písali..."

„Nemali by ste veriť všetkému, čo si prečítate na internete. Naša Arisu ešte stále pracuje v agentúre, určite sa s ňou stretnete, keď tu budete pracovať," v očiach mu zahoreli šibalské ohníčky.

Premýšľala. Milovala spev. No nikdy sa nechcela stať speváčkou, ani jej to len vo sne nenapadlo. Myslela si, že to je príživníctvo. Ale keď si spomenula na to, že tí chalani dnes tancovali dlhé hodiny, potom si dali možno hodinku pauzu na obed a ďalej mali tancovať až do večera, uvedomila si, že začína meniť názor.

Tí ľudia, čo stáli vonku pred agentúrou, sa sem chceli dostať, aby mohli každým dňom na sebe makať a zlepšovať sa, až napokon budú môcť stáť na javisku vo svetle reflektorov a dívať sa na burácajúci dav pred nimi.

Nikdy netúžila po sláve. No spomenula si na Rebeccu. Bude aj ona žiariť rovnako, keď bude na pódiu? Keď bude počuť jasot tisícky ľudí, bude sa cítiť šťastná? Ale tá najdôležitejšia otázka bola: Dokáže vôbec pred toľkým množstvom ľudí spievať?

„Tak čo, slečna Fioresová? Môj čas je drahocenný a ja by som to rád po dnešnom dni uzavrel. Idete do toho, alebo nie?"

Odložila príbor a dívala sa na neho.

Už boli na konci? Stačí iba povedať „nie" a dá jej konečne pokoj? Bolo to ľahšie, než čakala. Bála sa toho, že ju bude otravovať týždne, či mesiace. A on to chce zabaliť už po dvoch dňoch?

„Čakám na odpoveď, slečna Fioresová."

Jej myšlienky sa až príliš ľahko stáčali okolo pozitívnej odpovede. Rýchlo sa snažila spamätať a hľadala argumenty, prečo sem nechcela ísť. No boli už dávno nenávratne stratené.

Jej srdce splašene bilo, uvedomovalo si, že stačí povedať „áno" a ona bude môcť robiť to, po čom vždycky túžila. Nech sa snažila akokoľvek svoju lásku k spevu potlačiť, nedokázala to. A myšlienka, že bude pokračovať na univerzite, na ktorú nastúpila v septembri, kde strávi dlhé štyri roky, bola bezútešná.

Mala dať na rady svojho otca a vybrať si stabilnú a bezpečnú budúcnosť? Alebo mala konečne počúvnuť svoj vnútorný hlas a pokračovať v tom, v čom skončila pred niekoľkými rokmi?

Nevedela. Kdesi vo vnútri cítila vzrušenie, pracovať tu by mohlo byť úžasné. A ona by sa sem dostala bez toho, aby musela prejsť tým peklom na kastingoch. Brennan bol ako zlatý lístok k jej skutočnému snu.

Podarilo sa mu ju vystopovať až sem a to len preto, že vie dobre spievať. Pretože mu to niekto povedal a pustil nahrávku zo súťaží. A on bol šialený natoľko, že tomu človeku veril a teraz sa ju snažil zatiahnuť do tejto agentúry, hoci nevystupovala už roky.

„Kto je ten človek, ktorý vám o mne povedal?"

„Aj jeho určite stretnete, keď tu začnete pracovať."

„Povedali ste mi, že sa s ním môžem stretnúť," pokračovala, aby zakryla svoje rozpaky.

Povedal jeho. To znamenalo, že to musel byť nejaký muž. Kto by ju už len mohol počuť spievať? Alebo mať záznam z tej hlúpej súťaže zo základnej školy?

Niektorý z jej starých učiteľov? Nebol tam nikto taký, kto by si na ňu mohol spomenúť. Pamätali si ju, pretože bola dcéra učiteľky, nie preto, lebo vyhrávala na súťažiach v speve.

„Uvidíme, slečna," prehovoril Brennan neurčito. „Najprv chcem vašu odpoveď."

Nadýchla sa. „Chcem ísť do toho," odpovedala pomaly. „Ale neviem, či to budem stíhať popri škole. Zjavne za tým všetkým stojí viac práce ako som čakala."

„Samozrejme, že to nebudete stíhať," zavrtel hlavou. „Predpokladám, že nebudete pokračovať vo svojom štúdiu na vysokej škole a budete sa plne venovať svojej kariére."

„Čože? To nie!"

„Zaplatíme vám byt, stravu, nebudete sa musieť starať o absolútne nič. Postaráme sa o váš tréning, zaškolíme vás. Zadarmo. Jednoducho s nami podpíšete zmluvu a zaviažete sa, že nemôžete minimálne päť rokov odísť."

„Ale ukončiť školu... to je príliš veľká obeta."

„Pozrite sa. Vykašlete sa na odbor a vybudujete si kariéru. Školu si môžete urobiť externe, keď budete mať viac času. Možno prídete nato, že ju už nepotrebujete, alebo si nakoniec zvolíte úplne iný odbor. Spolupracujeme s niektorými zo súkromných vysokých škôl, takže môžete potom získať vzdelanie, ktoré bude skutočne stáť zato, a ktoré nebude na nejakej obyčajnej štátnej škole."

Premýšľala. Bolo to príliš veľké rozhodnutie a ona ho nemohla urobiť narýchlo. Potrebovala sa porozprávať s otcom, s Adamom.

„Nemôžem vám odpovedať ihneď. Budem sa musieť spojiť s otcom a dohodnúť sa s ním. On je ten, čo mi momentálne platí internát a ďalšie výdavky."

„Potrebujem vedieť hlavne váš názor. Ak by sa náhodou vyskytli nejaké problémy, vybavíme to potom spolu s agentúrou. Dôležité je teraz len jedno: Chcete do toho ísť?"

Vedela, že to chcela urobiť. Ešte včera bola rozhodnutá, že ho odmietne a potom sa mu bude vyhýbať. A teraz, teraz sa v jej vnútri zrodil úplne nový pocit. Pocit dokázať, že má na to, aby patrila k tým piatim percentám.

„Áno."

„Veľmi dobre, slečna," usmial sa. „Teraz, ak mi dovolíte, vás zaveziem domov."

Starry súhlasila. Na jeden deň toho zažila až-až. Možno preto sa po príchode na svoju internátnu izbu iba zvalila na posteľ a premýšľala. Za všetko, čo sa udialo, vďačila svojej mame.

Jej mama bola učiteľka hudobnej výchovy na základnej škole. Zbožňovala spev a klavír, na ktorom hrávala. A ona zbožňovala, keď jej matka spievala a hrala. Už od malička ju učila rôzne pesničky, uspávanky, melódie. Často spolu vytvorili duet a skúšali do piesní dopĺňať rôzne hlasy, aby to bolo zaujímavejšie.

A potom, v poslednom ročníku, jej matka náhle umrela.

Odvtedy Starry nespievala pred nikým iným, iba pred svojim kocúrom. Bála sa toho, že ostatní by sa čudovali, ako môže stále spievať, keď je jej matka mŕtva. Ale ona spievala práve kvôli tomu. Pretože všetky tie pesničky, ktoré poznala, ju naučila jej matka. No nech sa snažila akokoľvek prenechať priestor druhému hlasu, ten už nikdy neprichádzal.

Prudko vydýchla a potom sa prevrátila na brucho. Jej kocúr, ktorý doteraz driemal na okne, sa natiahol a potom podišiel k nej. Cítila, ako sa matrac prehol pod jeho váhou a potom prešiel cez jej chrbát na druhú stranu postele. Hlavu pchal k jej vlasom a snažil sa jej dočiahnuť na tvár.

Vždy dokázal vycítiť, keď jej bolo smutno. Možno preto jej otec nenamietal, keď ho chcela prepašovať so sebou na internát. Bude sa musieť vrátiť domov a oznámiť mu, že chce byť speváčkou. Bola si istá, že z toho nebude vôbec nadšený.